Jack Kerouac prekvapuje aj štyridsať rokov po smrti. Vlani najskôr prvýkrát vyšla necenzurovaná verzia románu Na ceste a čoskoro nato sa zjavila doteraz neznáma autorova prvotina More je môj brat. Jej slovenské vydanie predbehlo všetkých.
BRATISLAVA. Tá správa pôsobila v prvom momente všelijako, jedni ju považovali za slabší žart, druhí za nedorozumenie, ktoré sa rýchlo vysvetlí. Bola to vskutku neuveriteľná informácia, že Artforum vydá 14. mája vo svetovej premiére román Jacka Kerouaca More je môj brat, a vlastne neuveriteľná správa je to ešte stále.
Boli sme najrýchlejší
„Keď vlani na jeseň ponúkli majitelia autorských práv tento doteraz neznámy román do predaja, neváhali sme s kúpou a začali pracovať na jeho slovenskom vydaní," hovorí šéf Artfora Vladimír Michal. „Nastal klasický vydavateľský postup, Otakar Kořínek sa pustil do prekladu, a hoci nás nehnala nejaká osobitná túžba byť prví, proste sme boli najrýchlejší. Napríklad v českom Argu ešte len hľadajú prekladateľa."
Záhadou však je, že kniha nevyšla skôr v Spojených štátoch či vo Veľkej Británii, kde sa nebolo treba zdržovať jej prekladom. „Na to fakt neviem odpovedať," smeje sa Michal, „ale možno je tá odpoveď skrytá práve v knihe samotnej."
Americké aj britské vydania sú ohlásené až na začiatok novembra. Hoci kanadská pobočka internetového obchodu Amazon avizuje vydanie románu v Kanade na 12. máj, na stránke vydavateľstva HarperCollins o tom nie je žiadna zmienka, a tak je slovenské vydanie jediné, o ktorom nie sú pochybnosti.
Drobný drahokam
Danica Hollá, pôvodom slovenská prekladateľka a esejistka, pôsobiaca na University of Washington a Seattle University, prirovnáva zverejnenie tohto „strateného rukopisu" k nájdeniu drobného drahokamu v hŕbe Kerouacových textov, korešpondencie, takmer dvesto denníkov a iných písomností v jeho pozostalosti.
„Pred rokom ma oslovil Vladimír Michal, aby som si prečítala predtým nikde nepublikovaný rukopis a rozhodla som sa vybaviť jeho slovenské vydanie rozsiahlejším doslovom," povedala včera pre SME. „Domnievam sa, že hodnotný knižný vydavateľský produkt by mal byť vždy vybavený doplňujúcim a vysvetľujúcim aparátom, a u Kerouaca to platí zvlášť."
Iné veci zavážia viac
Námorník prvej triedy, temperamentný búrlivák Martin Wesley, a univerzitný učiteľ Bill Everhart, hrdinovia príbehu, sú síce diametrálne odlišné typy, no v oboch možno vystopovať autorove črty. Ich náhodné zoznámenie sa má pre Everharta osudový význam, jeho počiatočnú fascináciu slobodomyseľnosťou a nekomplikovanosťou nového priateľa dokáže Wesley nečakane zneistiť i znásobiť napríklad vetou, že byť šťastný je fajn, má to svoje miesto, ale iné veci zavážia viac.
„Taký výrok by sa dal očakávať odo mňa," oponuje zaskočený Everhart, „ale ty, flamender, ktorý si hovorí: čert ber všetko, ktorý vie, ako na ženy a má schopnosť vypiť trojnásobne viac ako iní, od toho sa to zdá čudné."
O pár hodín už obaja mieria na more, kam Wesleyho priviedlo presvedčenie a Everharta zmätok v duši. Oboch však spája túžba užiť si pocit, keď odchod z prístavu znamená koniec všetkým starostiam a smerovanie na more nové obdobie pokoja a pohody.
Plavba do Grónska
Základom románu sa stal denník Cesta do Grónska, ktorý bol výsledkom Kerouacovej plavby v roku 1942 na obchodnej lodi Dorchester, prepravujúcej zásoby a vojenský materiál do Európy. Podľa Hollej postupne denník prepísal do románovej formy, pričom priebežne menil jeho názov od Námorníka na obchodnej lodi na Introvert na mori či Dva svety za jeden nový.
Obdobie svetovej vojny sa premieta najmä v dialógoch ľudí z rôznych spoločenských vrstiev, vstupujúcich do služieb obchodného námorníctva, pričom u istej časti je prítomné koketovanie s ľavičiarskymi až komunistickým ideami.
„Veľmi dobre tu vidno vnímanie vojnového konfliktu bežnými Američanmi, ktorí tomu neraz príliš ani nerozumeli. Je to zaujímavá vzorka ich vtedajšieho naladenia," myslí si Vladimír Michal.
V tejto súvislosti možno spomenúť neskorší Kerouacov výrok o tom, „že v tých časoch sme boli všetci proleninskí alebo prohocijakí, jednoducho komunisti". A až potom prišlo poznanie „veď aký je, došľaka, rozdiel medzi fašistickým Hitlerom a antifašistickým Stalinom".
Na ceste bol už vtedy
Samozrejme, ani román More je môj brat sa nevyhol osudu ostatných Kerouacových kníh - porovnávaniu s kľúčovým dielom Na ceste. Aj po polstoročí avantgardne pôsobiaci text zaradil Kerouaca po bok jeho veľkého vzoru Jamesa Joycea a iných románových velikánov.
Vyriecť ortieľ v nerovnom súboji s kultovou knihou Na ceste nie je ťažké, neprekonal ju žiaden z množstva ostatných Kerouacových románov. Napriek tomu je objavená prvotina skvelým čítaním.
Autor v nej akoby naberal dych pre svoje vrcholné dielo, téma vzbury jednotlivca k obmedzeniam spoločnosti, spôsob písania a zjavná autobiografickosť vytvárajú tú známu kerouacovskú atmosféru. „Som na ceste," hovorí nadšene jeden z protagonistov, netušiac, že vymyslel svojmu autorovi názov, ktorý sa o desaťročie neskôr stane literárnou legendou.
Tá sa (spolu s Kvílením Allena Ginsberga) stala základným literárnym symbolom bítnického hnutia Ameriky 50. a 60. rokov. „Bolo to zložité obdobie americkej histórie," dodáva Danica Hollá. „Bítnici nepadli z neba, literatúra a spoločnosť nemôžu bez seba existovať. Spisovateľom, ani tým veľkým, sa nikdy nepodarí úplne vyhrať. Tak to je i s Kerouacom. Jeho romány Na ceste alebo More je môj brat boli a sú najmä jeho osobným víťazstvom."
Rádio začalo hrať pieseň Binga Crosbyho. Wesley skĺzol pohľadom po ulici a v jasnej diaľke uvidel Hudson, zrkadlový ligot posiaty obchodnými loďami.
Podišiel k nemu Everhart.
„Čo robíš, Wes?“
Wesley ukázal na lode na rieke.
Everhart sa zadíval tým smerom. „Námorník na obchodných lodiach?“
Wesley prikývol a ponúkol kamarátovi cigaretu. Mlčky si zapálili.
„Aké je to?“ spýtal sa Everhart.
Wesley uprel na Billa hnedé oči. „Rád by som sa tam udomácnil,“ povedal.
„Samotárska robota, čo?“
„Hm,“ prisvedčil Wesley a vypustil z nosa dva pásiky dymu.
„Vždy som myslel na more a lode, na také veci,“ povedal Everhart s pohľadom upretým na vzdialené lode. „Vypadnúť z tohto bordelu.“
Zo spální začuli ženský smiech, bujné výbuchy dôvernej veselosti, ktoré vyvolali na Everhartovej tvári hanblivý úsmev. „Baby sú hore. Ale čomu sa, preboha na nebi, tak smejú?“
„Ženy sa vždy tak smejú,“ usmial sa Wesley.
„To je fakt,“ súhlasil Everhart. „Občas ma to dožerie. Čo ak sa smejú na mne…“
Wesley ho obdaril úsmevom. „Prečo by mali, človeče?“
Everhart sa rozosmial a sňal si masívne okuliare, aby si ich prečistil. Bez nich vyzeral celkom mladý. „Ale voľačo ti poviem. Ráno niet krajšieho zvuku, ako keď sa vo vedľajšej izbe smejú ženy!“
Wesley otvoril ústa a prižmúril oči vo svojom typickom mĺkvom smiechu.
„Čí je to byt?“ spýtal sa o chvíľu Wesley a odhodil dolu do ulice ohorok cigarety.
„Evin,“ odvetil Everhart, naprávajúc si okuliare. „Je alkoholička.“
Zo susednej izby sa ozval Pollyin urazený hlas: „Môj Wes odišiel?“
„Nie, ešte je tu,“ zavolal späť Everhart.
Wesley sa na podobločnici usmial. Everhart k nemu podišiel.
„Prečo tam nejdeš?“
„Stačilo. Dva týždne som nerobil nič iné,“ zdôveril sa Wesley.
Everhart sa od srdca rozosmial.
