Veronika Šikulová: U nás doma robím brankárku

Rada by som sa „pochlapila“, teraz v tom najfeministickejšom slova zmysle, a napísala niečo ako taký svoj ženský román, plánuje VERONIKA ŠIKULOVÁ. Zatiaľ si však môže vychutnávať úspech svojho Domčeka jedným ťahom.

Veronika Šikulová (1967). Za knižný debut Odtiene v roku 1997 získala Cenu Ivana Kraska, ďalej vydala knihy Z obloka, Mesačná dúha, To mlieko má horúčku, je autorkou jednej z poviedok antológie Sex po slovensky a mnohých fejtónov v časopise Miau.(Zdroj: Archív SME - Mirka Cibulková)

Vaša predchádzajúca knižka bola venovaná deťom, a aj názov Domček jedným ťahom môže vzbudzovať dojem, že adresátom je opäť detský čitateľ. Napadlo vám to pri jeho vymýšľaní?
„Ja som si ten názov 'nevymyslela', tie domčeky kreslím stále. Nohami, prstami na nohách, rukami, očami ich kreslím na steny a keď sedím nad čistým hárkom papiera a mám pero, určite sa na ňom okrem iného skôr či neskôr nejaký viditeľný domček jedným ťahom objaví. Naučil ma ich kresliť tato, ešte ako dievčatko, dlho mi to nešlo a teraz by som možno mala byť zapísaná do nejakej knihy rekordov. Moju knižku môžu čítať aj deti, hoci, asi by jej nerozumeli. Z vlastnej skúsenosti však viem, že to aj robia, hľadajú si v nej pasáže, kde si zahreším a smejú sa. Názov pre mňa nie je až taký dôležitý."

Prvá časť knihy sa dá s istým zveličením považovať za umeleckú „správu" o vašom detstve, dospievaní, o živote v rodnej Modre. Udalosti pôsobia veľmi autenticky, je tam vôbec niečo primyslené ?
„Všetko je tam zveličené, trochu prikrášlené to tam je, trochu som to aj ohovorila, chcela som sa z detstva vyrozprávať, posťahovala som za nohy z neba všetky tie moje tetky, a strýkov, čo už nežijú, prizvala som si ich na pomoc, v puberte sa mi zdalo, aké to detstvo bolo otravné. Dnes možno, že bolo pekné. Všetci mi veľmi chýbajú. Nikomu to nehovorte, ale ja neviem zabúdať, všetko si pamätám, vláčim to so sebou ako nošu na chrbte, zavše mi je tá ťažká."

Ako si spomínate na svoje žurnalistické obdobie? Aká to bola skúsenosť, je vám ľúto za niečím z tej práce?
„Chodievala som viac do kina, divadla, na koncerty, zadarmo som dostala nejaké recenzné výtlačky, aj som sa viac stretávala s kamarátmi a flákala po kaviarňach. Niekedy mi to všetko veľmi zachýba, potom vyrazím do Bratislavy, preflákam popoludnie a keď vrzne moja zelená modranská brána a vybehne oproti mne pes, viem, že som pristala a pristala dobre."

Čítali ste túto knižku? A páčila sa vám? Hlasujte za ňu v Cene čitateľov denníka SME - kliknite.

Nesúvisí s tým aj váš pomerne neskorý debut, teda neskorý najmä so zreteľom na silné literárne rodinné zázemie?
„Asi. Taká som bola roztatárená, všade a s každým som sa chcela byť a zhovárať sa, doma som už mohla iba spať. Keď som ostala doma, prestala pracovať v redakcii, začala som písať. Ja píšem takmer od malička, keď chcel mať tato od nás pokoj, vyzval nás, aby sme mu napísali rozprávku. Od šestnástich som bola permanentne zamilovaná, frajeri ma počúvať nechceli, no a papier má dosť trpezlivé 'ucho'. Neskôr to písanie súviselo s tým, že som pre seba objavila niektoré knižky, aj sama som dostala chuť niečo napísať. U nás v rodine sú všetci vynikajúci rozprávači, tá hranica medzi tým vyrozprávaným a napísaným, to je pre mňa strašne zaujímavé."

Jednu z poviedok-spoviedok vašej knižky ste nazvali Najlepšia obrana je útek. Riadite sa niekedy týmto bonmotom, v živote či trebárs pri písaní?
„A ako si kto posteľ ustelie, tak sa mu z nej ozýva... A nájde iba ten, kto nehľadá... Mám rada slová, bonmoty, slovné hračky... Nie, neviem dobre a rýchlo bežať, skôr keď sa niečo nepríjemné deje, reagujem ako pštros! Kam už ujdem. U nás doma robím čosi ako brankárku, opretá o tyčku s rozprestretou sukňou chytám góly. Z bránky sa neuteká. Ten sebaobranný mechanizmus u mňa funguje na inom princípe. Ja si myslím, že ľudia sú dobrí a nebránim sa. Niekedy dostanem gól iba preto, že sa zľaknem rýchlosti, akou sa to všetko odohráva, bojím sa, že ma trafia a bude bolieť alebo sa niekde zapozerám a odrazu šupa! Je to tam!"

Citát z knihy: V kníhkupectve majú toľko gýčov a pindovín, že sa ti odnechce čítať. Platí to o Amerike či o nás, a naozaj je to ten hlavný dôvod, že najmä mladí čítajú menej?
„Asi nie. Hoci tie pindoviny medzičasom už v kníhkupectvách predávajú aj u nás. Svet je taký. Neviem prečo nečítajú, strašne veľa všelijakých iných, zväčša dosť primitívnych podnetov dostávajú odinakiaľ. V tomto mám výhodu, pracujem v pezinskej knižnici a tam chodia iba tí, čo čítajú. Keď mi pri pulte stoja čitatelia v rade a nestíham, smejem sa, že toť, a potom že ľudia nečítajú! Na ľuďoch, ktorí nečítajú knižky, je to vidno. Vždy ich odhalím. Raz som sedela s Rudom Slobodom a tatuškom v krčme a radili mi, čo mám robiť, aby som sa páčila chlapcom: Musíš veľa čítať, Veronka, veľa, budeš mať potom na tvári taký preduchovnený výraz a to sa mužom strašne páči, smiali sa. A preduchovnený vraj nesúvisí len s duchnou."

A ak sa číta menej, nie je to pre spisovateľa demotivujúce? Alebo naopak, poviete si, práve ja chcem napísať také, čo sa bude fajn čítať?
„No, tú otázku, pre koho píšem a na čo, si niekedy kladiem, ale samotné písanie, podobne ako to rozprávanie, je pre mňa dosť dôležité. Stýkrát zacitujem svokra Joža Mihalkoviča, že ľudský život sa má vyrozprávať... Ja sama mám rada knižky, vnímam, ako sú napísané, už som aj ostrieľaná harcovníčka a niečo som vydala, bolo by smiešne, keby som sa snažila písať tak, aby sa to nedalo čítať!"

Fórum kritikov

Kniha síce pôsobí svižne ako domček jedným ťahom, no rovnako, ako ten zakreslíme na jeden ťah po opakovaniach, aj ona je výsledkom vedomého okresávania autorkinho živelného naturelu. Texty napredujú chvatne a bujaro, čitateľ je opájaný a zabávaný (efektne aj cez melancholický opar) atmosférou „starých čias“, ktorá je podopieraná nárečovou, žargónovou a inou lexikou, no prerastená i aktuálnymi rekvizitami a problémami. Sú obsadené množstvom postáv, akcií a košatejú každým riadkom.

Oceňujem prínos knihy z hľadiska prekonávania rodových stereotypov: Šikulová „vyskakuje z kože“ mnohými spôsobmi.

Postavy sú chvíľami stereotypné tak, ako to je v živote, vysmievané aj vysmievajúce sa, inokedy zasa prekračujú hranice im predpísanej roly.

Hrdinka rozpráva o rôznych svojich frustráciách, a to poriadne otvorene. Je - chvíľami dojemne - úprimná, aj vďaka čomu z knihy razia nielen tvrdý alkohol a pach potu, ale aj vôňa kuchyne a „nežnejšieho“ vína: naprieč rodmi postáv, resp. situáciami, v ktorých sa nachádzajú.

Derek Rebro

Šak od zomierajúceho má aj písmo cenu, hovorí strýco skoro už z neba

Ono je to vlastne celé o tom, že sa Véve nemá rada. Normálne, keď sa človek neľúbi, je to prúser. Psychológovia na neho ryčia, že to teda takto né - musíte sa chváliť, hladiť, proste byť úchylný - ale len americky - to sa dnes nosí.

Samozrejme, že takto samohladivozahľadený človek je okoliu na hovno, lebo je vcucnutý do seba a nemá záujem o nič iné, čo neni práve jeho obraz v zrkadle alebo kvákanie ním o ňom.
Svet je plný takýchto blbov, ja sám mám s práve vykreslenou figúrou veľa spoločného.
Na rozdiel od Véve - tá miluje šecko do radu - tak jak to okolo nej prefrčí.
Ježiša na kríži aj žabacé kvící, čo rastie pri potoku.

Cigánku, ktorá rúka na ulici - Vráť sa ty hajzel, ja ťa milujem pot ku mne... - lenže láskoň je už pred ňou bezpečne zavretý v autobuse - ...a ani cigu mi nenechal, taká je to špina, čo na to povíte, pani! Nič, pani Véve nepoví nič, ale raz to napíše.

A ešte aj to, ako si ujo Jano na smrteľnej posteli z posledných síl vypýtal tužku, že chce napísať závet a oni na to - Šak čo budete písat, keď aj tak nič nemáte! Počúvajte - hovorí strýco už skoro z neba - šak od zomierajúceho má aj písmo cenu! O niečo neskôr umrel jeho brat a keď mu brali bibliu, čo mal furt u seba, našli hore nad epištolou svätého Pavla odkaz - Požičal sem motyčku, ale nevím kemu. Čo malo presne takú cenu, jak to Janove písmo.

No a tak sa na to radšej hneď zabudlo, lebo dedinskí ľudia nemajú čas na sentiment, akurát Véve nezabudla na nič a ak toto ešte nenapísala, tak len preto, že napísala inú pecku - Domček jedným ťahom.

Z toho prapodivného Domčeka furt vyskakujú tie najbizarnejšie postavy v príbehoch takých pravdivých, že prvý Véve honorár bolo po hube - čo je podľa mňa to najsladšie, čo môže knižná postava autorovi venovať. Od tej chvíle už spisovateľ vie naisto, že písal dobre.

A teraz bacha - táto kniha by uniesla dokonca aj to, čo máloktorá iná - že keby hneď a zaraz všetky postavy z nej zdrhli chľastať pod viechu tak nevadí, lebo zostane taká vôňa do slova a do písmena.
Z tej knihy - a to nekecám - ma bolelo v bruchu za niečím, čo bolo a už nebude. Až mi je to blbé písať. Tam vlaky ešte voňajú parou, Senec kaprami a holka Véve prázdninami, egrešmi a láskou, ktorá sa nesmie naplniť... inak je to prt a nie tá najúža knižka, ktorá snáď ešte dlho neskončí, lebo Verunka je, chvalabohu - Proklatě živá a na fackovacie honoráre vždy pripravená. Vsigda gotova.

Ľubo Dobrovoda

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  3. Malé knedličky, veľké dojmy
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  5. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  6. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  7. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  8. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  9. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  10. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 11 538
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 11 197
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 7 861
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 6 503
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 6 132
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 4 146
  7. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 4 034
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 515
  9. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 2 576
  10. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 495

Téma: Anasoft litera


Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Opel zrejme skončí vo francúzskych rukách. Bude sa vyrábať na Slovensku?

Francúzska spoločnosť PSA Group rokuje o kúpe nemeckej automobilky Opel od amerického koncernu General Motors. Značka je v dlhodobej strate.

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

DOMOV

Exminister z nástenkového tendra kontroluje mestský podnik

Hlavní aktéri nástenkového tendra dnes žijú bežným životom.

ŠPORT

Prvá klasika ukáže favoritov. Víťazstvo sa však nevypláca

Belgičan Tom Boonen má poslednú šancu vyhrať.

Neprehliadnite tiež

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.

Prípad pre psychológa. Na Oscaroch sú ním všetci, vťazi aj porazení

Herci si u nich nacvičujú úsmevy, aby nebolo vidieť ich sklamanie.

Moonlight? Takto vyzerá filmové umenie

Príbeh šikanovaného homosexuála nie je navonok ničím príťažlivý.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop