Veronika Šikulová: U nás doma robím brankárku

Rada by som sa „pochlapila“, teraz v tom najfeministickejšom slova zmysle, a napísala niečo ako taký svoj ženský román, plánuje VERONIKA ŠIKULOVÁ. Zatiaľ si však môže vychutnávať úspech svojho Domčeka jedným ťahom.

Veronika Šikulová (1967). Za knižný debut Odtiene v roku 1997 získala Cenu Ivana Kraska, ďalej vydala knihy Z obloka, Mesačná dúha, To mlieko má horúčku, je autorkou jednej z poviedok antológie Sex po slovensky a mnohých fejtónov v časopise Miau.(Zdroj: Archív SME - Mirka Cibulková)

Vaša predchádzajúca knižka bola venovaná deťom, a aj názov Domček jedným ťahom môže vzbudzovať dojem, že adresátom je opäť detský čitateľ. Napadlo vám to pri jeho vymýšľaní?
„Ja som si ten názov 'nevymyslela', tie domčeky kreslím stále. Nohami, prstami na nohách, rukami, očami ich kreslím na steny a keď sedím nad čistým hárkom papiera a mám pero, určite sa na ňom okrem iného skôr či neskôr nejaký viditeľný domček jedným ťahom objaví. Naučil ma ich kresliť tato, ešte ako dievčatko, dlho mi to nešlo a teraz by som možno mala byť zapísaná do nejakej knihy rekordov. Moju knižku môžu čítať aj deti, hoci, asi by jej nerozumeli. Z vlastnej skúsenosti však viem, že to aj robia, hľadajú si v nej pasáže, kde si zahreším a smejú sa. Názov pre mňa nie je až taký dôležitý."

Prvá časť knihy sa dá s istým zveličením považovať za umeleckú „správu" o vašom detstve, dospievaní, o živote v rodnej Modre. Udalosti pôsobia veľmi autenticky, je tam vôbec niečo primyslené ?
„Všetko je tam zveličené, trochu prikrášlené to tam je, trochu som to aj ohovorila, chcela som sa z detstva vyrozprávať, posťahovala som za nohy z neba všetky tie moje tetky, a strýkov, čo už nežijú, prizvala som si ich na pomoc, v puberte sa mi zdalo, aké to detstvo bolo otravné. Dnes možno, že bolo pekné. Všetci mi veľmi chýbajú. Nikomu to nehovorte, ale ja neviem zabúdať, všetko si pamätám, vláčim to so sebou ako nošu na chrbte, zavše mi je tá ťažká."

Ako si spomínate na svoje žurnalistické obdobie? Aká to bola skúsenosť, je vám ľúto za niečím z tej práce?
„Chodievala som viac do kina, divadla, na koncerty, zadarmo som dostala nejaké recenzné výtlačky, aj som sa viac stretávala s kamarátmi a flákala po kaviarňach. Niekedy mi to všetko veľmi zachýba, potom vyrazím do Bratislavy, preflákam popoludnie a keď vrzne moja zelená modranská brána a vybehne oproti mne pes, viem, že som pristala a pristala dobre."

Čítali ste túto knižku? A páčila sa vám? Hlasujte za ňu v Cene čitateľov denníka SME - kliknite.

Nesúvisí s tým aj váš pomerne neskorý debut, teda neskorý najmä so zreteľom na silné literárne rodinné zázemie?
„Asi. Taká som bola roztatárená, všade a s každým som sa chcela byť a zhovárať sa, doma som už mohla iba spať. Keď som ostala doma, prestala pracovať v redakcii, začala som písať. Ja píšem takmer od malička, keď chcel mať tato od nás pokoj, vyzval nás, aby sme mu napísali rozprávku. Od šestnástich som bola permanentne zamilovaná, frajeri ma počúvať nechceli, no a papier má dosť trpezlivé 'ucho'. Neskôr to písanie súviselo s tým, že som pre seba objavila niektoré knižky, aj sama som dostala chuť niečo napísať. U nás v rodine sú všetci vynikajúci rozprávači, tá hranica medzi tým vyrozprávaným a napísaným, to je pre mňa strašne zaujímavé."

Jednu z poviedok-spoviedok vašej knižky ste nazvali Najlepšia obrana je útek. Riadite sa niekedy týmto bonmotom, v živote či trebárs pri písaní?
„A ako si kto posteľ ustelie, tak sa mu z nej ozýva... A nájde iba ten, kto nehľadá... Mám rada slová, bonmoty, slovné hračky... Nie, neviem dobre a rýchlo bežať, skôr keď sa niečo nepríjemné deje, reagujem ako pštros! Kam už ujdem. U nás doma robím čosi ako brankárku, opretá o tyčku s rozprestretou sukňou chytám góly. Z bránky sa neuteká. Ten sebaobranný mechanizmus u mňa funguje na inom princípe. Ja si myslím, že ľudia sú dobrí a nebránim sa. Niekedy dostanem gól iba preto, že sa zľaknem rýchlosti, akou sa to všetko odohráva, bojím sa, že ma trafia a bude bolieť alebo sa niekde zapozerám a odrazu šupa! Je to tam!"

Citát z knihy: V kníhkupectve majú toľko gýčov a pindovín, že sa ti odnechce čítať. Platí to o Amerike či o nás, a naozaj je to ten hlavný dôvod, že najmä mladí čítajú menej?
„Asi nie. Hoci tie pindoviny medzičasom už v kníhkupectvách predávajú aj u nás. Svet je taký. Neviem prečo nečítajú, strašne veľa všelijakých iných, zväčša dosť primitívnych podnetov dostávajú odinakiaľ. V tomto mám výhodu, pracujem v pezinskej knižnici a tam chodia iba tí, čo čítajú. Keď mi pri pulte stoja čitatelia v rade a nestíham, smejem sa, že toť, a potom že ľudia nečítajú! Na ľuďoch, ktorí nečítajú knižky, je to vidno. Vždy ich odhalím. Raz som sedela s Rudom Slobodom a tatuškom v krčme a radili mi, čo mám robiť, aby som sa páčila chlapcom: Musíš veľa čítať, Veronka, veľa, budeš mať potom na tvári taký preduchovnený výraz a to sa mužom strašne páči, smiali sa. A preduchovnený vraj nesúvisí len s duchnou."

A ak sa číta menej, nie je to pre spisovateľa demotivujúce? Alebo naopak, poviete si, práve ja chcem napísať také, čo sa bude fajn čítať?
„No, tú otázku, pre koho píšem a na čo, si niekedy kladiem, ale samotné písanie, podobne ako to rozprávanie, je pre mňa dosť dôležité. Stýkrát zacitujem svokra Joža Mihalkoviča, že ľudský život sa má vyrozprávať... Ja sama mám rada knižky, vnímam, ako sú napísané, už som aj ostrieľaná harcovníčka a niečo som vydala, bolo by smiešne, keby som sa snažila písať tak, aby sa to nedalo čítať!"

Fórum kritikov

Kniha síce pôsobí svižne ako domček jedným ťahom, no rovnako, ako ten zakreslíme na jeden ťah po opakovaniach, aj ona je výsledkom vedomého okresávania autorkinho živelného naturelu. Texty napredujú chvatne a bujaro, čitateľ je opájaný a zabávaný (efektne aj cez melancholický opar) atmosférou „starých čias“, ktorá je podopieraná nárečovou, žargónovou a inou lexikou, no prerastená i aktuálnymi rekvizitami a problémami. Sú obsadené množstvom postáv, akcií a košatejú každým riadkom.

Oceňujem prínos knihy z hľadiska prekonávania rodových stereotypov: Šikulová „vyskakuje z kože“ mnohými spôsobmi.

Postavy sú chvíľami stereotypné tak, ako to je v živote, vysmievané aj vysmievajúce sa, inokedy zasa prekračujú hranice im predpísanej roly.

Hrdinka rozpráva o rôznych svojich frustráciách, a to poriadne otvorene. Je - chvíľami dojemne - úprimná, aj vďaka čomu z knihy razia nielen tvrdý alkohol a pach potu, ale aj vôňa kuchyne a „nežnejšieho“ vína: naprieč rodmi postáv, resp. situáciami, v ktorých sa nachádzajú.

Derek Rebro

Šak od zomierajúceho má aj písmo cenu, hovorí strýco skoro už z neba

Ono je to vlastne celé o tom, že sa Véve nemá rada. Normálne, keď sa človek neľúbi, je to prúser. Psychológovia na neho ryčia, že to teda takto né - musíte sa chváliť, hladiť, proste byť úchylný - ale len americky - to sa dnes nosí.

Samozrejme, že takto samohladivozahľadený človek je okoliu na hovno, lebo je vcucnutý do seba a nemá záujem o nič iné, čo neni práve jeho obraz v zrkadle alebo kvákanie ním o ňom.
Svet je plný takýchto blbov, ja sám mám s práve vykreslenou figúrou veľa spoločného.
Na rozdiel od Véve - tá miluje šecko do radu - tak jak to okolo nej prefrčí.
Ježiša na kríži aj žabacé kvící, čo rastie pri potoku.

Cigánku, ktorá rúka na ulici - Vráť sa ty hajzel, ja ťa milujem pot ku mne... - lenže láskoň je už pred ňou bezpečne zavretý v autobuse - ...a ani cigu mi nenechal, taká je to špina, čo na to povíte, pani! Nič, pani Véve nepoví nič, ale raz to napíše.

A ešte aj to, ako si ujo Jano na smrteľnej posteli z posledných síl vypýtal tužku, že chce napísať závet a oni na to - Šak čo budete písat, keď aj tak nič nemáte! Počúvajte - hovorí strýco už skoro z neba - šak od zomierajúceho má aj písmo cenu! O niečo neskôr umrel jeho brat a keď mu brali bibliu, čo mal furt u seba, našli hore nad epištolou svätého Pavla odkaz - Požičal sem motyčku, ale nevím kemu. Čo malo presne takú cenu, jak to Janove písmo.

No a tak sa na to radšej hneď zabudlo, lebo dedinskí ľudia nemajú čas na sentiment, akurát Véve nezabudla na nič a ak toto ešte nenapísala, tak len preto, že napísala inú pecku - Domček jedným ťahom.

Z toho prapodivného Domčeka furt vyskakujú tie najbizarnejšie postavy v príbehoch takých pravdivých, že prvý Véve honorár bolo po hube - čo je podľa mňa to najsladšie, čo môže knižná postava autorovi venovať. Od tej chvíle už spisovateľ vie naisto, že písal dobre.

A teraz bacha - táto kniha by uniesla dokonca aj to, čo máloktorá iná - že keby hneď a zaraz všetky postavy z nej zdrhli chľastať pod viechu tak nevadí, lebo zostane taká vôňa do slova a do písmena.
Z tej knihy - a to nekecám - ma bolelo v bruchu za niečím, čo bolo a už nebude. Až mi je to blbé písať. Tam vlaky ešte voňajú parou, Senec kaprami a holka Véve prázdninami, egrešmi a láskou, ktorá sa nesmie naplniť... inak je to prt a nie tá najúža knižka, ktorá snáď ešte dlho neskončí, lebo Verunka je, chvalabohu - Proklatě živá a na fackovacie honoráre vždy pripravená. Vsigda gotova.

Ľubo Dobrovoda

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kreditná karta – áno alebo nie
  2. Križovatka kultúr Maroko: Dobrodružné cesty naprieč krajinou
  3. Anketa: Čo je pre Slovákov dôležité pri nákupoch?
  4. Úspešní Slováci radia: Presadiť sa dá vždy, snívať nestačí
  5. Váš otec má dnes sviatok. Máme pre vás tip na darček
  6. Mesto ukryté v jordánskych skalách. Spoznajte Petru
  7. Koľko stojí zdravé bývanie? Lacná rekonštrukcia môže vyjsť draho
  8. Tento týždeň je Deň otcov. 5 skvelých nápadov na darčeky
  9. Od výplaty k výplate? Ale kdeže, sporíme s 2% úrokom
  10. Arca Brokerage House s výrazným nárastom aktív pod správou
  1. Križovatka kultúr Maroko: Dobrodružné cesty naprieč krajinou
  2. MiddleCap Equity Partners a Mayfair Assets ukončili fúziu
  3. Súboj olympionikov na Malom Dunaji
  4. 5 tipov ako využiť ľahké priečky pri rekonštrukcii bytu
  5. Dvojitý diplom medzi EU v Bratislave a UNWE v Sofii
  6. Ustanovujúce valné zhromaždenie Alumni klubu EU v Bratislave
  7. Kreditná karta – áno alebo nie
  8. Nemusím sa na nikoho spoliehať
  9. Štátny tajomník envirorezortu: Na sucho musíme byť pripravení.
  10. Užívate konský kolagén a cítite sa ako antický hrdina?
  1. Úspešní Slováci radia: Presadiť sa dá vždy, snívať nestačí 25 880
  2. Váš otec má dnes sviatok. Máme pre vás tip na darček 13 701
  3. Mesto ukryté v jordánskych skalách. Spoznajte Petru 10 668
  4. Koľko stojí zdravé bývanie? Lacná rekonštrukcia môže vyjsť draho 8 611
  5. Anketa: Čo je pre Slovákov dôležité pri nákupoch? 8 119
  6. Tento týždeň je Deň otcov. 5 skvelých nápadov na darčeky 6 271
  7. Užívate konský kolagén a cítite sa ako antický hrdina? 5 637
  8. Kreditná karta – áno alebo nie 5 068
  9. Od výplaty k výplate? Ale kdeže, sporíme s 2% úrokom 3 986
  10. Sú bolesti kĺbov dôvodom, že nemôžete v živote robiť čo chcete? 3 021

Téma: Anasoft litera


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Šéf UNB: Hnevá ma zlý prístup zdravotníkov k pacientom

Mnohé izby budú dvojlôžkové. So samostatným sociálnym zariadením a so sprchou, vraví šéf UNB.

ŠPECIÁLNE DOBRÉ RÁNO

Špeciálne Dobré ráno: Kto na Slovensku kradne európske peniaze

Z diskusie Za slušné eurofondy.

SVET

Erdogan je varovaním, kde môže skončiť Maďarsko

Erdogan zmenil Turecko za pätnásť rokov.

Neprehliadnite tiež

Košice predbehli Londýn. V amfiteátri už videli novú verziu slávnej Žltej ponorky

V slovenských titulkoch filmu našiel Miro Žbirka nepresnosti.

Iron Maiden: Vďaka ich vzdoru padol aj Berlínsky múr

Na pražskom koncerte britskej legendy sa strieľalo z muškety s českou vlajkou.

Marián Čekovský: Oproti Lasicovi som neskúsený kocúr, čo prská na všetky strany

Hudba nie je to, čo tu verbálne natrepe, ale čo v hlave zostane navždy zakódované.