Vraví, že spolu so scenáristom Marekom Leščákom sa len tak pozreli, čo sa okolo nich deje - a vznikol z toho film Ďakujem, dobre. Režisér MÁTYÁS PRIKLER s ním na budúci týždeň pôjde na festival do Cannes, pretože ho vybrali do súťaže mladých talentov Cinéfondation.
Vyrastali ste v dvoch kultúrach. Film ste mohli ísť pokojne študovať do Budapešti. Nad tým ste neuvažovali?
„Pokojne by som tam ísť nemohol. Na území Maďarska by som sa počítal za zahraničného študenta a musel by som si školu platiť alebo žiadať štipendium. Paradoxne, Maďar zo Slovenska môže bez problémov študovať v Českej republike, lebo sa neráta za zahraničného študenta. Nakoniec som predsa len absolvoval jeden rok filmovej réžie na Divadelnej a filmovej univerzite v Budapešti ako hosťujúci študent v ročníku Jánosa Szásza a Attilu Janischa."
Tu v Bratislave bol vaším pedagógom Stano Párnický. Aké to bolo stretnutie?
„Stano Párnický má neuveriteľný dar. Dokáže vidieť všetkým študentom do hlavy a vie, čo by mali robiť. Nikomu sa nesnaží nanucovať svoj vlastný názor a pohľad na vec. Od prvého momentu som pociťoval z jeho strany obrovskú dôveru. Aj keď sa darilo, aj keď sa nedarilo."
Mali ste v hlave nejakú veľkú filmovú tému, už keď ste na VŠMU nastupovali?
„To si nemyslím. Asi som bol vtedy dosť hlúpy. Čo neznamená, že teraz už nie som."
Ďakujem, dobre je váš absolventský film a vy v ňom veľmi promptne reagujete na ekonomickú krízu. Ako sa vám podarilo byť takým rýchlym? Veď dodnes nám chýbajú filmy, ktoré reagovali na roky komunizmu.
„Scenár sme písali s Marekom Leščákom. Vlastne sme sa len tak obzreli, že čo sa to okolo nás deje, a tak vznikol náš film. Tá ekonomická kríza je tak celý čas v pozadí. Neviem, či sme boli rýchli. Ten film sme dopísali pred rokom a minulý rok v júni sme ho aj nakrútili. Áno, dodnes nám chýbajú filmy, ktoré reagujú na roky komunizmu, fašizmu, ale aj na divoké 90. roky, lebo nám doteraz všeobecne chýbali filmy."
Spoločenská frustrácia sa zvykne prejaviť podráždenosťou v našich osobných životoch. Vidieť to aj na vašich postavách. Nemali by sme radšej revoltovať, ako si ničiť najdrahšie vzťahy v rodine?
„Marek Leščák pri preberaní národnej filmovej ceny Slnko v sieti poďakoval svojim kamarátom a povedal, že považuje za šťastie, že s nimi môže robiť, pretože kamarátstvo je dôležitejšie ako film. To sa mi páčilo. Partnerské, rodinné a priateľské vzťahy sú možno tým jediným, čo máme a čo nás určuje. Neviem, či našim filmovým postavám chýba revolta, viem len, že sú to obyčajní ľudia - občas sú obeťami, občas sú tyranmi. Niekedy zlyhajú oni, niekedy zlyhá systém."
Spôsob, akým filmujete ľudskú intimitu, je na hrane medzi hraným a dokumentárnym filmom. Čo poviete na to, ako sa režiséri hraných filmov počas odovzdávania cien Slnko v sieti sťažovali, že nominácie na najlepšiu réžiu, scenár, strih aj kameru dostali najmä dokumentaristi?
„Nerozumiem tomu. Je azda ľahšie postrihať dokumentárny ako hraný film? A nikomu nenapadlo, že tie nominované dokumentárne filmy môžu byť lepšie ako hrané? Je to zvláštna ukrivdenosť, a mne sa to zdá rovnako obmedzujúce, ako keby herec mohol dostať cenu za činohru, ale za muzikál nie. Ja napríklad nerozlišujem hrané a dokumentárne filmy. Rozlišujem farebné a čiernobiele, ale hlavne zlé a dobré."
Slepé lásky dostali päť cien Slnko v sieti, spolu však v poslednom čase prišli do kina aj Hranica Jara Vojteka, Ako sa varia dejiny Petra Kerekesa a Osadné Marka Škopa. Nezdalo sa vám kruté, koľko dobrých filmov zostalo bez ceny?
„Kruté je, keď sa bežec pripravuje štyri roky na olympiádu a potom sa potkne v semifinále. Ceny za filmy sa nedajú spravodlivo rozdeliť. Je to také plus, ktoré nemá prečo nahnevať, keď ho nemáte. Peter Kerekes sedel počas Slnka v sieti predo mnou a keď vyhlasovali Ďuriho Lehotského za Slepé lásky, videl som, že mu tlieskal najhlasnejšie. Podľa mňa je to správny prístup. Potom som mu povedal, že ho mám rád aj bez ceny."
Vy ste Slnko v sieti za Ďakujem, dobre dostali v čase, keď ešte iba začínate vo svete filmovej produkcie. Aký je a ako sa v ňom dá prežiť? Len pred pár týždňami sa napríklad skupina filmárov sťažovala na to, ako sa prerozdeľujú peniaze v novom audiovizuálnom fonde.
„V prvom rade treba povedať, že je výborné, že vznikol Audiovizuálny fond. V štruktúre podpory kultúry je to zásadná vec. Ja osobne som vďačný všetkým tým, ktorí sa o vznik fondu pričinili, lebo to nevzniklo zo dňa na deň. Na druhej strane však nie je v poriadku, keď predsedom a podpredsedníčkou rady Audiovizuálneho fondu sú ľudia, ktorí sú zároveň aj nezávislými producentmi. Rada fondu vymenúva komisie a de facto rozhoduje o všetkom a jej predseda je zároveň aj konateľom firmy, ktorá žiada granty, lebo to zákon dovoľuje. Na výhradu filmárov, že to je amorálne, jednoducho nereagovali."
Ako teda naše produkčné prostredie hodnotíte?
„Keď už hovoríme o slovenskom producentskom prostredí, tak to naozaj nie je bohviečo. Nemusí sa pritom porovnávať so Západom, stačí sa pozrieť do Česka alebo Maďarska. Ale páči sa mi, ako sa s tým, čo nefunguje, vyrovnali práve dokumentaristi. Robia vynikajúce filmy a sami sa stali producentmi. To je inšpiratívne."
So svojím filmom idete práve teraz na festival do Cannes. Ako si to všetko predstavujete? Je to vzrušujúce, že váš film bude posudzovať slávny Atom Egoyan, ktorý je predsedom poroty súťažnej sekcie študentských filmov Cinéfondation?
„Vzrušujúce? Uvidíme. Vôbec nemám predstavu, aké to tam bude, lebo som tam nikdy nebol. Tí, čo sa vyznajú, nám povedali, že je to super. Tak sa tešíme."
Film Ďakujem, dobre bude mať v Cannes medzinárodnú premiéru. V pôvodnej verzii znie slovenčina i maďarčina. V pozadí úvodnej scény počuť z televízie príhovor premiéra Fica zo známej tlačovej konferencie. Ako bude podľa vás na tieto podnety reagovať zahraničné publikum?
„Politici sú asi všade plus-mínus rovnakí. Skôr ma zaujíma, či medzinárodné publikum pochopí, že sa pozerá na dvojjazyčný film. Pretože keď je film dvojjazyčný, vytvára sa v ňom nový kontext. Prechádzanie z jedného jazyka do druhého v rodine je pre mňa úplne prirodzené, v Cannes sa to môže stratiť. Slovenčina i maďarčina sú pre medzinárodné publikum ,jazykom ufónov'. Som zvedavý. Nikdy neviete dopredu, ako bude film komunikovať s iným publikom v inom kontexte."
Režisér Alain Cavalier práve v Cannes privítal divákov peknou vetou: Každý teraz uvidíte iný film - ale uvidíme ho spolu. Súhlasíte s takou definíciou kina?
„Súhlasím. Mne sa páči ešte jedna definícia: Autor nie je zaujímavý, zaujímavé je jeho dielo. Možno aj tento rozhovor je zbytočný. Ale keď som už tu, rád by som sa poďakoval všetkým, ktorí na našom filme spolupracovali a chcel by som pozdraviť kamarátov."
