ROZHOVOR

Juraj Nvota: Alfou a omegou sú vzťahy

Ak sa divadelného režiséra Juraja Nvotu opýtate, čo ho priviedlo k filmovaniu, odpovie, že sa doňho nejako osobitne "netrepal". Príležitosť prišla sama a on sa jej jednoducho neuhol


. Svoj prvý celovečerný hraný film zatiaľ ešte stále len s pracovným názvom Kruté radosti nakrúca na dve etapy. Na jeseň sa vlani prudko ochladilo a scény s teplejším počasím museli počkať do tohtoročnej jari. Dokončený film diváci uvidia až po letných prázdninách. Nvotovu réžiu divadelných predstavení divadla Astorka - Korzo?90, ktoré sa presťahovalo na námestie SNP v Bratislave do obnovených priestorov bývalého kina Pohraničník, a inscenácie v rade ďalších slovenských divadiel majú diváci stále k dispozícii. Sú tu, a väčšinou vypredané.
 
Ako ste objavili scenár pre svoj celovečerný filmový debut?
Bol som oslovený, ale, samozrejme, že ma po prečítaní vtiahol. Ja som sa netrepal do filmovania, proste som dostal ponuku. Scenár je zaujímavý. Na mnohých miestach mu rozumiem, je plný protirečivých vzťahov. Spolupracoval som na ňom, na cizelovaní verzií, na stavaní pôdorysu. Od prvého stretnutia s autorkou Scarlett Čanákyovou som mal pocit, že naša spolupráca nie je zbytočná.

Aká je pozícia režiséra na Slovensku? Čaká, kým mu odkiaľsi zvrchu spadne scenár do lona?
Sú rôzne typy režisérov. Jedni čakajú a skúšajú sa k scenáru vyjadriť po svojom, po svojom ho zvládnuť a sú takí, čo robia autorské filmy, vedia si scenár napísať aj nakrútiť...

Keď ste niekedy uvažovali o nakrúcaní, predstavovali ste si dobový film - mám na mysli časový posun do tridsiatych rokov, do ktorých je situovaný dej Krutých radostí?
Na scenári ma nezaujala doba, čas, ale to, čo sa odohráva medzi ľuďmi. To, ako si komplikujeme vzťahy, ako nás na ceste životom stretávajú krásne chvíle, sklamania, bolesť, rozkoš, láska, aj samota. Toto všetko vo svojej márnosti je veľmi bolestivé, napriek tomu napĺňa náš život. A hoci hľadáme, prichádza to aj bez nejakého nášho osobitného úsilia. Alfou a omegou sú vťahy.

Súčasnosť je rovnako nabitá vzťahmi. Neoslovuje vás?
Mali sme zbesilý pokus prepísať príbeh do súčasnosti, ale už sme to časovo nedokázali. Museli sme začať nakrúcať. Posun do tridsiatych rokov má zas výhodu v tom, že vzniklo isté čisté prostredie - divák sa sústredí na nadčasové veci. Ono to trvá, kým sa zmapuje, to čo práve žijeme. Aj najlepšie filmy o vojne nevznikali tesne po nej, ale až po dvadsiatich-tridsiatich rokoch.

Mladé scenáristky ako je Scarlett Čanákyová, alebo ako scenáristka nového Šindelkovho filmu Slaviena Pavlásková, píšu o generácii tridsiatnikov až štyridsiatnikov. Čím dokážu ich texty zaujať, povedzme to tak - "zrelších mužov"?
No, mali by sme si dať pozor, aby sme to nemali prefeminizované ako v školstve. (Smiech.) Pravda je tá, že scenáre reálne napísali, mali čo ponúknuť a okrem toho sú tvárne... Ja môžem do scenára vstupovať, a to je dobre. Dôležitá je otvorenosť. O slovenskej kinematografii, pravdepodobne, naozaj platí, že tak, ako niet peňazí, tak nie je ani veľa sfilmovateľných scenárov.

Scenáristi tvrdia opak: nie sú režiséri, ktorí by mohli nakrúcať ich scenáre. Vyzerá to, akoby si dva tábory tvorcov nevedeli porozumieť.
Možno... (tichý smiech).

Do jednej z hlavných postáv ste obsadili českú hviezdu. Ondřej Vetchý, ktorého partnerkou vo filme je vaša manželka Anka Šišková, len v posledných dňoch v Prahe dokončil nakrúcanie filmu, kde hrá filmového otca Dorotky Nvotovej. Nevnímate ho už ako člena svojej rodiny?
V tomto období aj áno. Anička s ním často telefonovala a radila sa s ním ohľadom Dorotky. Stal sa na čas takým jej druhým "tátou". Alebo tretím?

Vašim kameramanom vo filme je Jan Malíř a strihačom Alois Fišárek, majiteľ štyroch Českých levov, ktorý bol spolužiakom Ela Havetu a neskôr strihal aj jeho filmy. Ako ste sa k nim dostali? Na Slovensku ste nenašli vhodných profesionálov?
Hľadať som začal doma. Pocítil som tu však istú nechuť a výhrady práve voči tridsiatym rokom. Mladí kameramani, architekti sa ma pýtali ako vy, prečo nerobím súčasnosť. Hľadal som ďalej a našiel som teda tých najlepších... Doteraz som ich osobne nepoznal, len ich prácu.

Režírovali ste v pražskom  divadle Štúdio Ypsilon. Vedeli by ste porovnať aj vy to, čo s obľubou porovnávajú všetci: české a slovenské divadlo, české a slovenské herectvo?
Všade je odlišný spôsob herectva. Inokrajné divadlo je zakaždým atraktívne. Človek rád zazerá susedom do okien. Aj na zahraničnej dovolenke zvedavo pozorujeme Grékov ako sa bavia, Francúzov ako večerajú, Talianov ako spievajú. Zahraničné divadlo vždy frapuje: domáci hovoria, že sú na tom horšie, že len inde je lepšie. Obdiv k cudzím vyjadrujú tým, že si hanobia to svoje. Povedzme, kategória trapasu. Všade je iná miera ochoty priznať si trapas, vedieť s ním vedome narábať. V tomto bode sú Česi veľmi ďaleko. Každú situáciu, ktorá zaváňa pátosom, vnímajú aj z opačnej stránky. Poliaci zas v pátose veľmi radi zotrvajú.

Aký máte názor na pátos vy?
Mám k nemu dobrý vzťah. (Smiech.) Nie je ho ľahké stvoriť tak ako je to v učebniciach alebo v gréckej dráme. Niekde by sa mal vždy vyjaviť. Ale čo keď sa nevyjaví? Pátosu sa dá ľahko vysmiať, ale je krásny, ak ľuďom prebehnú po chrbte zimomriavky. Vzápätí by však malo prísť uvoľnenie.
Nie je to ako v obyčajných vzťahoch? Keď ľudia v komunikácii len náznakom zacítia závan pátosu, tak ho chcú okamžite zrušiť?
No, ľudia sa bránia. Bránime sa. My sme hanbliví.

Čím sú teda zaujímavejší českí divadelníci a čím slovenskí?
Ak mám použiť naozaj veľmi zjednodušené porovnanie - oni akokeby viacej rozmýšľali, my sa zase bezhlavo púšťame do citov.

Máte v Česku ďalšie pracovné plány? Budete tam znovu režírovať?
Pozývajú ma do divadla Na zábradlí a do Štúdia Ypsilon. Sú to menšie divadlá, ja som vlastne tiež taký menší režisér. (Smiech.)

Astorka sa presťahovala. Divadelný priestor určuje výber titulu hry. Čo pripravujete na nové javisko?
Našťastie, aj tu diváci dobre vidia na hercov a dobre počujú. Môžeme aj naďalej hrať intímnejšie, vnútornejšie.
Pripravujem novú hru nórskeho súčasného autora Jona Fossého. Pozval som do nej dvoch hercov, ktorí hrajú v nakrúcanom filme - Milana Mikulčíka a Aniko Vargovú. Je to hra pre piatich ľudí, znovu o vzťahoch, nič nového. Divadlo ani nemôže byť o niečom inom ako o konfliktoch, ktoré medzi nami veľmi ľahunko vznikajú, dnes a stále, a už keď nie medzi nami, tak so sebou samým. Normálne rozmýšľajúci a cítiaci človek sa musí vedieť pohádať aj sám so sebou.

Ako vnímate osud divadleníkov - po veľkej sláve často prichádza zabudnutie. Úspešné predstavenie odznie a stáva sa už len spomienkou...
Pocit márnosti je prirodzený: je derniéra, kulisy sa vyhodia, kostýmy zavesia, zožerú ich mole... Práveže ma prekvapuje, že ešte stále stretávam ľudí, ktorí si moje inscenácie pamätajú. Úspech trvá pár minút. V deň premiéry. Je to len nejaký výkyv horúčky. Úspech je, aj nie je. Najkrajšia je každodennosť - tá je vlastne úspechom. Meradlom je obyčajný, normálny, výnimočný divák.

Oproti divadlu je film trvácnejší...
Ide o inú technológiu. Sú to okamihy, ktoré treba uloviť. V divadle sa reprízovaním dá ešte niečo dorozprávať. Vo filme je všetko definitívne, potom si človek môže iba trhať vlasy, keď nie je spokojný s tým, čo vidí na plátne. Nevedel som, že je to až tak náročné.

Diváci vás poznajú aj ako filmového herca z Ružových snov Dušana Hanáka alebo zo snímky  Martina Šulíka Všetko, čo mám rád. Ste solidárny s hercami?
Myslím si, že hercov treba mať rád. Keď počujem, ako niektorí režiséri na hercov nadávajú, predstavujem si, akú musia mať nedýchateľnú atmosféru v divadle. Na druhej strane, niekedy si aj "zaslúžia"... Všelijaké nálady majú, všelijaké muchy. Vieme sa navzájom "vytočiť".

Čo robíte, keď ste rozčúlený?
Kričím, alebo odídem preč. Väčšinou sa snažím argumentovať. Niekedy netreba veľa hovoriť, človek sa po chvíľke zahanbí aj sám. To je najlepšie, keď netreba veľa slov. V divadle sa mimoriadne veľa rozpráva. Možno by divadlu pristalo, keby sa tu rozprávalo podstatne menej. Keby sa aj pri tvorbe rolí ponechávala väčšia dôvera voči sebe, nemusí byť všetko vypovedané. Analýza "do špiku" škodí. Niečo musí ostať ako tajomstvo, ktoré môžme ukázať alebo darovať neskôr. Ani v živote netreba hovoriť všetko, čo človek cíti.

V divadle ste zažili jedno z najtvorivejších období v súvislosti s hrami Ruda Slobodu, ktoré sú stále vypredané. Myslíte, že sa ešte stretnete vo svojeje tvorbe s rovnako silným podnetom od pôvodného autora?
Stretnutie s Rudom bolo zázračné. Dostal som ho do daru, bol som rád, že som ho naplno zažil a žijem z neho dodnes. Také veci sa nedajú siliť. Akokeby si človek povedal, že vyrazí do ulíc a nájde si lásku. Funguje to inak - my žijeme, žijeme, a odrazu to stretnutie príde samé. Trpezlivosť je možno aktívnejšia ako netrpezlivé hľadanie. Nič takto nenájdeme, prípadne - ak aj áno, nie je to ono.

Učíte réžiu na VŠMU. Akí budú budúci režiséri?
Mám dobrých študentov. Verím, že raz budem môcť hrdo povedať, že tohto a tohto som učil ja, keď ho bude poznať celá Európa. Jozef Čajlík napríklad dostal angažmán v Budapešti, hosťuje v Nitre, už prácou z  3. ročníka vyhral na festivale divadelných škôl.

V Šulíkovom filme ste hrali súčasníka. Film oslovil divákov aj vďaka tomu, že sa s jeho osudom mohli stotožniť, aj vy ste sa vo svojej úlohe cítili očividne dobre...
Nedávno som si ho znovu pozrel. Zdá sa mi, že mu dnes rozumiem viac, ako vtedy. Samozrejme, že by som rád nakrútil niečo také, čo by podobne zarezonovalo. Nejdem predbiehať. Ak to bude, tak to bude. V poslednom čase zažívam pocit, akoby som sám žil vo filme. Odrazu som nadobudol takú citlivosť a vnímavosť okolo seba, že život vidím ako film, a nemá to nič spoločné s tým, že teraz nakrúcam. Skôr to má súvis so súkromím, s mojou vlastnou vnímavosťou.

Keď je príbeh posunutý do minulosti, súčasník sa málokedy stotožní s hrdinom. Režisér, ktorý nakrúca dobovú snímku, tak dobrovoľne prichádza o časť divákov...
No áno. Akokeby sme pred súčasnoťou utekali. Nemáme na súčasnosť dosť sily. Ak človek necíti svojho hrdinu, tak celá súčasnosť môže byť plytká, povrchná, popisná, alebo len kulisou. Ľahšie sa robí zadymené lietajúce perie, "výtvarno" a tak... Súčasnosť sa robí najťažšie.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  4. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  5. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  6. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  7. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  8. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  9. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  10. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  1. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  2. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  3. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  4. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  5. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  6. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  7. Nová michalovská nemocnica otvorí brány: toto musíte vidieť!
  8. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  9. Mladí vodiči preferujú čoraz silnejšie autá
  10. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 14 092
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 9 712
  3. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 4 331
  4. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 3 557
  5. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 2 923
  6. Moskva alebo Petrohrad? 2 357
  7. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 2 275
  8. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 2 070
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 787
  10. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 1 679

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.

Neprehliadnite tiež

Nič úprimné nevie povedať, aj tak je Taylor Swift najpredávanejšou speváčkou

Spieva o mužoch, na ktorých chce zabudnúť. Výsledkom je ukričaný album.

ROZHOVOR

Jeremy Renner pre SME: Ako Johnny Depp neskončím, víno za päťtisíc mi musíte kúpiť vy

Hviezdny herec prišiel na rozhovor, aj keď mal obe ruky zlomené.

RECENZIA

Tomáš Maštalír sa zmenil na netvora, Zuzana Fialová hrá najlepšie samu seba

SND si vzalo ťažkú úlohu: na scénu prinieslo drsný príbeh Richarda III.

Českú fotografiu roka vyhral Slovák. Ukázal sfanatizovaný dav

Martin Bandžák vyhral Czech Press Photo už aj v minulosti. Pozrite si ostatných víťazov.

Na twitteri napísali, že zomrel Milan Kundera. Urobil by chybu, keby to dementoval

Český spisovateľ patrí medzi ľahké terče, ale iným sa stalo aj horšie.