Film slávneho režiséra Ridleyho Scotta sa vyznačuje profesionálnou rutinou, ale chýbajú mu vyššie ambície.
Legenda o Robinovi Hoodovi patrí k najčastejším filmovým námetom. Anály uvádzajú od roku 1913 vyše sto filmových postáv s menom Robin Hood.
Ak sa dnes niekto už pustí do filmovania Robina Hooda, tak buď s úmyslom vytvoriť paródiu alebo nenáročnú komerčnú zábavu so zárukou nadpriemerných tržieb. No pre ambicióznejších tvorcov je hoodovská legenda práve pre svoju obľúbenosť a sprofanovanosť vážnou výzvou.
Scott nehľadá pravdu
Britský klasik Ridley Scott sa, našťastie, na rozdiel od Juraja Jakubiska, Agnieszky Holland či Dušana Rapoša, nerozhodol hľadať historickú pravdu. Netvrdí, že práve ten jeho príbeh je pravdivý. A my sa tešíme, že sa v kine opäť dáme unášať hlbokým, presvedčivým historickým príbehom s realistickými, uveriteľnými hrdinami a silným emotívnym aj myšlienkovým presahom, podobne ako v Scottových snímkach Súperi, 1492: Dobytie raja, Gladiátor či Kráľovstvo nebeské. Lenže majster si pre nás prichystal viacero prekvapení - a nie všetky príjemné.
Prvým je príbeh. To, čo vidíme, má bližšie k francúzskemu Návratu Martina Guerra, prípadne jeho americkému remaku Návrat Sommersbyho ako k legende o ušľachtilom lúpežníkovi. Pretože rozpráva o tom, ako sa z križiackeho lukostrelca Robina Longstrida stal Robin Hood a končí sa tam, kde sa iné filmy o Robinovi Hoodovi začínajú.
Tak veľmi sa od nich chce odlišovať, že vlastne nerozpráva príbeh Robina Hooda, ale celkom inej postavy, ktorá len náhodou nesie toto meno (prezývku) a pokojne by sa mohla volať úplne ináč, ak by to neškodilo obchodným zámerom.
Robin nie je žiadny fešák
Druhým je myšlienka. Longstride je vykreslený ako stredoveký bojovník za slobodu a rovnoprávnosť, presadzujúci už v 12. storočí ideály francúzskej revolúcie: rovnosť, bratstvo a slobodu. Z neznámeho, tuctového, plebejského vojaka sa razom mení na anglickou šľachtou všeobecne uznávaného aristokrata a prirodzeného vodcu, rešpektovaného viac než kráľ.
Tretím sú postavy. Robin nie je žiadny švárny šuhaj, ale životom otlčený muž stredného veku. A panna Mariana? Z tej filmári spravili lady Marion, vdovu po križiackom rytierovi. Kým z Richarda Levie srdce spravili osudom zlomeného skeptického dobrodruha, z jeho brata Jána je ešte väčší ničomník, ako v pôvodných legendách.
Tradičný Robinov súper, šerif z Nottinghamu, je tu nevýrazný slaboch a zbabelec. Ústredným zloduchom (a zároveň nechcene i najzaujímavejšou, najhlbšou, napodmanivejšou postavou) je cynický zradca a manipulátor Godfrey.
Štvrtým prekvapením je herecké obsadenie. Russell Crowe si po tretí raz v Scottovom filme obliekol zbroj, aby stvárnil Hooda ako pravdepodobne jeho najstarší herecký predstaviteľ vôbec. Cate Blanchett v role lady Marion nielen charakterom, ale i použitými výrazovými prostriedkami nápadne pripomína Jodie Foster z Návratu Sommersbyho. Nadpriemerné výkony podávajú Max von Sydow ako Walter Loxley a Mark Strong čoby Godfrey.
Prosté lineárne rozprávanie
Napokon piatym prekvapením je samotný film. Remeselne dobre, na vysokej úrovni odvedená práca s veľkolepou výpravou, zaujímavými zábermi a funkčným strihom, ale takmer úplne bez vyšších ambícií. Od inej hollywoodskej zábavy sa odlišuje len prehnaným dôrazom na inovovanie tradičného príbehu.
Hlavné postavy, najmä Croweov Robin, nedokážu a asi ani nechcú vyvolať hlbší záujem - a bez záujmu nefungujú ani postavy, ani príbeh, ani film na nich založený. Prosté lineárne rozprávanie, len občas spestrené retrospektívou, vyvoláva iba málo citov, skôr pocit, že pri konečnom zostrihu čosi dôležité zostalo na podlahe strižne. Žiadne očarenie, nijaká hravosť a či pasia z rozprávania. Až sa vynára otázka, prečo vlastne Ridley Scott tento film robil a či ho nerobil proti svojej vôli.
Ak by snímku režíroval neznámy začínajúci filmár, bola by možno milým prekvapením a prísľubom rodiaceho sa talentu. No v prípade Scotta vyznieva skôr ako smutná pripomienka talentu potlačeného či odumierajúceho.
