Stern je jeden z piatich najlepších žijúcich svetových gitaristov scény fusion, teda sveta, kde sa džez stretá s rockom. Každý z členov jeho kapely, ktorú v piatok priviezol do Bratislavy, patrí do svetovej extratriedy.
Termín superskupina sa používa skôr v rocku ako v džeze, lebo je jasné, že prvotriedny džezový hudobník si do kapely pozve seberovných hráčov. Ale tu sa o superskupine naozaj reálne hovoriť dá. Traja zo štyroch zúčastnených aktívne pomáhali vytvárať dejiny hudby s obyvateľmi Olympu – Stern s Milesom Davisom, bubeník Dave Weckl s Chickom Coreom a basgitarista Richard Bona s Joeom Zawinulom. A tí vedeli, koho si berú do kapely. Malach je zasa spolupútnikom a nasledovníkom nebohého kráľa Michaela Breckera, hoci s vlastným výrazom a poetikou hry.
Ak by v SME bolo málo miesta a recenzia koncertu by mala mať len jedno slovo, určite by to bola „Radosť“. Takáto hudba sa nehrá s vráskou v čele a v Inchebe ju zdobili z dvoch strán pódia dva permanentné úsmevy – Sternov a Bonov. Dramaturgia bola postavená na premyslených vzopätiach a zvoľneniach – od dravých nadupaných polôh s vygradovanými sólami po kryštalickú lyriku. Oboje zasadené v kontexte a osviežujúce.
V lyrických častiach nádherne súzneli hlasy gitary, saxofónu a Bonovho spevu. Tak, že niekedy nebolo cítiť, ktorý je ktorý. Aj Bob Malach bol skvelou voľbou – so Sternom hrával roky naživo dravý Bob Franceschini, oproti ktorému je Malach ťažký lyrik s vkusným, občas až introvertným tónom, a hudbe to pristane.
Bona je nielen virtuóz, ale hrá s humorom, jeho dopĺňačky a protifrázy boli vyslovene vtipné. No a ako spevákovi sa mu vyrovná iba Bobby McFerrin, čo predviedol v dvoch á capella číslach. Jednu skladbu zaspieval úplne sám a druhú s použitím loopera, ktorým si nahrával sľučky, takže onedlho vznikol neskutočný zbor.
Počas dvoch hodín sme (okrem týchto vsuviek) počuli starostlivo vybrané Sternove skladby s výraznými témami a v citátoch sme začuli Milesa Davisa a Jimiho Hendrixa. To celkom slušne vystihuje hranice Sternovho sveta, kde všetko buble, funkuje, kvitne, žiari a vyžaruje životodarnú energiu.
Stern sa zo svojho tímu neskutočne tešil. Vo svojich 57 rokoch vyzeral ako čerstvý štyridsiatnik. To jeho hudba mu pomohla nezostarnúť, zachovať si všetky vlasy a energiu, prekonať aj obdobia, keď šliapal na všeličom. Pre väčšinu z tisícky návštevníkov koncertu to pravdepodobne bola terapia proti prachu každodennosti, ubíjajúcej všednosti a jarnej únave. Sternoterapia.
