Trochu ako stará Björk, trochu ako sólové projekty (aj život) Dava Gahana z Depeche Mode. Ale najmä pokojnejší a pokornejší je nový Richard Müller.Graus s Kachútom idú až po rockovej priamočiarosti, Solovic tiahne ku klasike. Práve on sa podpísal pod tie najlepšie skladby. Okrem elektroniky využíva aj sláčiky a keď k tomu pridá harfu, cítite sa ako na koncerte islandskej speváčky Björk v 90. rokoch.
Večná dilema každého popového hudobníka, ktorý je na scéne viac než dvadsať rokov: hrať dokola stalé hity alebo robiť nové veci?
Richard Müller si vybral to druhé. A na čerstvom albume Už sa odovzdal do rúk o generáciu mladším spolupracovníkom až natoľko, že miestami pôsobí iba ako hosť. Vo väčšine pesničiek to však bolo dobré rozhodnutie.
Už sa netvári ako kráľ
Všetko podstatné o sebe Müller povie v úvode a závere svojho nového albumu. Keď najskôr spieva „Už chvíľu milujem/ iné farby ako čiernu“ a potom „Bolo toho strašne veľa / už nevládzem sa tváriť ako kráľ/ nemusí mi hrať kapela/ to netreba/ aby som vstal“, je najosobnejší a sú to dve najvydarenejšie pesničky.
Bolo toho naozaj veľa, čo prežil od posledného (dosť nepodareného) cédečka V. V. , ktoré vyšlo v roku 2006. Po medializovaných problémoch sa však pomaly pozbieral a na každom ďalšom koncerte mu to ide lepšie. „Už“ môže byť čoskoro späť, v starej forme, nie náhodou takto nazval svoje nové dielo.
Ono je to jeho dielo len spolovice, väčšinu hudby urobili mladí producenti Peter Graus, Marián Kachút a najmä Slavo Solovic. Kým prví dvaja sú známi zo spolupráce na rôznych popových projektoch, Solovic sa pohyboval skôr na nezávislej scéne (hrával v Kaščákovej skupine Neuropa, pre bratislavské divadlo GUnaGU urobil elektronickú komornú operu Cirostratus).
Táto trojica sa postarala o väčšinu pesničiek aj o elektropopové aranžmány. Bez živého bubeníka hrával Müller ešte začiatkom 80. rokov so skupinou Banket, najmä na debute Bioelektrovízia. Tam však išlo o syntetizátory, kým teraz podklady tvoria rôzne elektronické zvuky z počítačov. Rozdiel je aj v nálade – raný Banket bol hitovejšia kapela, k novým pesničkám sa musíte prepočúvať na viackrát a sú temnejšie.
Odvaha experimentovať sa v pope cení, najmä ak vedie k silným pesničkám. Takých je na tomto albume niekoľko, spomínaná titulná Už a záverečná Zobuď ma alebo Sviečky či Majú ma rady. Tie ostatné uplynú až príliš rýchlo. Akoby niekedy viac išlo o aranžmán nápadu než o nápad sám osebe.
Vypočujte si ukážky z albumu - po kliknutí tu.
Nový Müller má však ešte bližšie k inému slávnemu rovesníkovi – Davovi Gahanovi. Aj spevák Depeche Mode mal problém s démonmi v hlave a závislosťami, z ktorých sa vyspieval na dvoch sólových albumoch.
Nadpriemerný album
Už len tým, že sa dá porovnávať so svetovou špičkou, dokazuje, že ide o nadpriemerné cédečko (čo sa nedá povedať o najnovšej nahrávke skupiny Tublatanka, ktorá tiež práve vychádza). Keď už sme pri známych menách a albume Už, štyri texty dodal Vlado Krausz, ktorý je známy najmä cez IMT Smile a ktorý je tiež z mladšej generácie. To je novinka, doteraz si Müller vystačil sám. Cudzie slová používal vo svojich začiatkoch s Banketom, teraz to však má iný dôvod. Pustiť hocikoho do svojho sveta, keď človek nie je úplne v pohode, je riskantné.
Pochopil to i Krausz – aj on píše najmä o vzťahoch, ale viac v metaforách („Majú ma rady/ žaby a hady/ a slizké tvory/ žijúce v mori“) a všeobecnejšie než konkrétne („Všeličo sa zmenilo/ nad čiarou i pod čiarou/ čiara sa však nemení/ všetko ide po starom“).
Práca je najlepšou terapiou, v prípade hudobníka sú to nové pesničky a koncerty. To prvé už Müller po dlhej pauze dokázal, naživo zatiaľ hráva iba staré veci a s inou zostavou, než aká dávala dokopy album Už.
Novinku teda zatiaľ musíte počúvať iba z rádií alebo prehrávačov. Pár nových pesničiek by však malo zaznieť na júnovom Street feste v Nových Zámkoch.
