Slávny mexický režisér nakrútil intímny príbeh muža, ktorý zomiera, a považuje to za svoj najoptimistickejší film.
Bol svetobežníkom, nachodil sa po exotických krajinách, počúval jazyky, ktorým nerozumie, pracoval v neprebádaných kultúrach. A už sa mu viac nechce. Tentoraz prišiel mexický režisér Alejandro González Iňárritu na festival do Cannes s filmom, ktorý nakrútil iba v Barcelone a v španielčine. Volá sa Biutiful.
„Bol som vyčerpaný. Unavili ma aj všetky tie scenáristické cvičenia a hľadania možností rozprávania príbehu," tvrdí Iňárritu. „Cítil som, že musím písať čo najjednoduchšie, pretože to, čo som chcel povedať, je zložité. Ako ľudská existencia sama."
Svet je protiIňárritu si v jednej chvíli uvedomil, že jeho témy sa nemenia. „Asi mám doma sad jabloní - jediné, čo v ňom môžem dopestovať, sú jablká," hovorí. A tak je film Biutiful o človeku, ktorý má bolestivú skúsenosť so životom najmä preto, že ho čoskoro stratí. Dozvedá sa, že je chorý, chvíľu s tým bojuje a keď to konečne prijme, pokúša sa dať rozrobené veci do poriadku.
Postavu Uxbala si zahral Javier Bardem a keď dostal otázku, aká to bola práca, povedal: „Videli ste film? Bola to sila, súhlasíte? Tak asi tak sa mi robilo. Ťažko. Samozrejme, že každý v ňom videl čosi iné - ja ho vidím ako portrét muža, ktorý odchádza a nemá to jednoduché, lebo je zapletený do korupcie a zneužívania ľudí. Vie, že by mu pomohla láska, že by ho vyliečili súcit a odpustenie, ale to sú len jeho plány. Svet je proti."
Biutiful je rovnako emocionálne intenzívny ako filmy Amores Perros a Babel, ktoré Iňárritu nakrútil predtým. Darí sa mu postihnúť nevýslovné spojenie a blízkosť v pokrvných vzťahoch, hoci množstvo vyhrotených scén mierne prešvihol a miestami vykráda seba samého, v obraze aj hudbe. On sám je však s filmom veľmi spokojný a kedykoľvek si ho pozrie znovu. „Väčšinou sa mi chce po skončení filmu vracať a už keď vychádzam zo strižne, začínam ho nenávidieť. Ale Biutiful sa mi ešte stále prihovára," povedal.
Dnes šokuje intimitaĎakuje za to Javierovi Bardemovi, pretože dokázal odohrať celý film v náznakoch a vystačil si aj s minimálnym množstvom dialógov. Na to treba vraj mať veľký talent, skúsenosti, citlivosť a tiež vieru, že diváci si vedia príbeh sami domyslieť.
Ale jedno by im predsa len ešte odkázal: „Asi sa budete smiať, ale ja si myslím, že Biutiful je môj najoptimistickejší film. Mnohým pripadá depresívny, ale len preto, že sa rozprávajú len cez počítač a už si odvykli od ľudskej blízkosti. Nechce sa im pozerať na obnaženú intimitu, boja sa, že sa v nej spoznajú. To ich šokuje? Veď cítiť blízkosť je tá najľudskejšia a najúžasnejšia skúsenosť, akú môžeme mať."
Ako rozhodne ten strapatý muž?
S predsedom festivalovej poroty Timom Burtonom sa možno zabávať.
Iba vystupoval z lietadla na letisku v Nice, keď dostal nezodpovedateľnú otázku: Ktorý film vyhrá? Tim Burton je predsedom hlavnej poroty a tí, čo sa nevedia dočkať nedeľného vyhlásenia výsledkov, musia špekulovať. Čo sa tak môže páčiť tomu strapatému mužovi vo veľkých modrých okuliaroch, ktorý už v detstve s obľubou maľoval ukrižovaného Krista a rozprávky so zvieratkami považoval za nudu?
Je autorom filmov s netradičným zmyslom pre nehu a krásu, a je za to miláčikom mnohých fanúšikov.
Francúzski novinári určite správne odhadli, že sa na ňom môžu verejne aj tak trochu zabávať. V televízii Canal plus ho parodovali s roztržitou bábkou, ktorá s rybárskou sieťkou polhodinu naháňala vranu. Časopis Film Francais zas zverejnili plagát festivalu, v podobe, akú by zrejme navrhol on. Na tej oficiálnej verzii je tento rok herečka Juliette Binoche, svetelným ľúčom maľuje slovo Cannes. Na tom plagáte, čo by pravdepodobne navrhol Burton, bol Johnny Depp. Prezlečený za svoju postavu čertovského holiča z Fleet Street maľuje slovo Cannes s rovnakou noblesou - akurát, že si vzal štetec a namáčal ho v krvi.
Programový riaditeľ Thierry Frémaux tvrdí, že ponuku predsedať porote Tim Burton okamžite prijal. Aký je rád, vraj vidno každý deň, už len napríklad v uliciach, keď je na ceste do roboty. On sám na stretnutí s novinármi povedal, že nie je smutný z toho, že v súťaži chýbajú jeho kolegovia z Ameriky. Teší sa, že uvidí čosi iné, ako robí on. "Že tu nie je dosť skvelých filmov?," vracal otázku, "veď už len tento festival sám o sebe je fantastický film!"
Svojím entuziazmom a náklonnosťou k popkultúre sa podobá na Quentina Tarantina. Aj ten už bol v Cannes porotcom. V roku 2004, keď vyhral Michael Moore s protibushovským dokumentom Fahrenheit 9/11.
(kk)
