Režisér Jiří Chlumský: Myslel som, že sa z reklám zbláznim

Ak nevznikne nový domáci film, svet sa nezrúti, hovorí režisér JIŘÍ CHLUMSKÝ a na tento názor má právo. Jednou nohou v Česku, druhou u nás, do filmov vráža peniaze, ktoré sám zarobil v reklame.

Na pílu netlačil ani jeho Nedodržaný sľub – skutočný príbeh židovského chlapca cez vojnu podľa pamätí Martina Friedmanna Petráška. Medzi nominácie na Oscara sa napokon nedostal, no keď sa v kinách v USA skončili titulky a pred divákov vystúpil ten, čí osud sledovali na plátne, bol to vlastne americký happyend.

Prvý slovenský film v ére samostatnosti nominovaný na Oscara. Ako blízko toho bol váš Nedodržaný sľub?
Na serveroch hollywoodskych kritikov sme boli asi mesiac a pol v prvej päťke na druhom, treťom mieste. Signály veľmi povzbudzujúce, podobne ako správy zo screeningov v Los Angeles, ktoré boli veľmi úspešné. To, že sa náš film napokon medzi päť nominovaných nedostal, bola trošku politika. Boli to také svadby z rozumu.

Čo tým myslíte?

Ťažko si viem predstaviť, že by americkí akademici šli proti rozhodnutiu porôt v Cannes či v Berlíne. Do prvej pätice sa dostala úspešná Biela stuha, francúzsky Prorok, snímka z Izraela, čilský film, ktorý predtým vyhral berlínsky festival a argentínsky, ktorý nakoniec zvíťazil. To boli favority, medzi ktorými by náš film spôsobil zmätok. Preto nás radšej zo zoznamu vyhodili.

To sa domnievate alebo máte overené?

Vravela to naša agentka, ktorá sa o film starala v Amerike. V každom prípade tam do distribúcie pôjde, rokujeme s dvoma spoločnosťami namiesto Sony, ktorých sme mali sľúbených, ak postúpime. Celé prázdniny som bol s Nedodržaným sľubom v Amerike, kiná boli nabité, ďalšie kópie sa premietali inde. Dodnes ich tam videlo asi stotisíc divákov.

Trikrát menej ich bolo doma. Ako je to možné?

Domácim snímkam veľmi neveríme. Slovenský vojnový film podľa skutočnej udalosti, to neznie veľmi lákavo, pretože hlúpych filmov z tohto obdobia bolo veľa. Divák si povie, načo by na ďalší chodil do kina.
Cestou k Oscarom je vraj druhá svetová vojna, s čím filmári nezriedka rátajú. Vycítil divák v zámorí, že

Nedodržaný sľub je iný, nie je za ním kalkul?

Akademikov je cez päťtisíc a je pravda, že z nich dve tretiny sú starší ľudia, ktorí majú na pozeranie filmov čas. Je možné, že si vojnu aj pamätajú. Diváci však snímku chápu jednoznačne ako vzrušujúcu, autenticky nakrútenú story podľa skutočného príbehu. Pamäti Martina Petráška je tenká knižka, takmer literatúra faktu. Keď podľa nej Honza Novák písal literárny scenár, šlo to ľahko, tak evidentne to bolo predostreté. Chvalabohu, pán Petrášek žije, pred záverečnou verziou priletel do Európy a intenzívne sme sa o tom bavili. V zámorí bol so mnou na mnohých projekciách a bolo vždy dojemné, keď po filme vystúpil živý človek, ktorého osud bol predtým na plátne. To bol v podstate americký happyend.

obr_04.jpg

Keď do Československa po roku 1989 vtrhla ozajstná televízna reklama,
Jiří Chlumský bol pri tom. Reklamné agentúry boli iba v začiatkoch,
zháňali kvalifikovaných ľudí a režisérom šotov dávali väčšiu slobodu

Ako sa režisér televíznych seriálov, komédii a rozprávok dostane k téme holokaustu?

Tomu sa všetci čudujú, ale ja som študoval dokument a o vojne som už začiatkom deväťdesiatych rokov nakrútil dva celovečerné dokumenty. Prvý o mníchovskej zrade sa dostal do súťaže Final Cut britskej televízie BBC. Pre tú som potom o dva roky urobil portrét českých letcov, ktorí za vojny slúžili v Royal Air Force. No a o transportoch som chcel nakrúcať odjakživa.

Neprekonateľný Obchod na korze, Schindlerov zoznam z Hollywoodu, nekonvenčný Protektor. Čo nové ešte povedať o druhej svetovej vojne?

Vojna je veľká téma, zásadná udalosť moderných dejín a nie všetko je v učebniciach dejepisu. Okrem toho, fašizujúce tendencie, ktoré by mohli viesť k podobnej katastrofe, sú stále živé. Vojna je aj ideálna látka pre drámu, dobro a zlo sú také evidentné. Či chceme, alebo nechceme, osudy, ktoré poznačila, sa týkajú každého na planéte. Ak by váš dedo bol iného vyznania, možno by ste tu dnes neboli. Môj dedo z maminej strany bol židovského pôvodu. Chvalabohu, do transportu sa nedostal, ale tých osudov okolo, o ktorých som počúval a čítal! Pritom som nič extra nevyhľadával, scenár ku mne prišiel náhodou a ja som zajasal. Podobný prípad bol môj prvý film Stoj, lebo sa netrafím, čo bol dvadsať rokov starý scenár Oldřicha Lipského.

To bola komédia z vojny - nie práve žáner, aký má u nás tradíciu. Bolo naň treba odvahu?

To je omyl, prvú komédiu z vojny v Československu nakrútili už v roku 1947! A žarty z vojny si odvtedy s prestávkami robili všetci, akurát za komunistov bolo treba vykorčuľovať z povinnosti odlíšiť dobrých Nemcov od zlých. Scenár pôvodne ťažkopádne vysvetľoval, kto je Hitler a zlí vojaci Wehrmachtu. Pýtal som sa autorov, čo je to za hlúposť a vraveli: pokojne to škrtnite, to sme museli vtedy napísať, aby sa náhodou neurazili súdruhovia z NDR. Niekedy žasnem, keď ľudia v komédiách hľadajú politiku. V situačnej komédii je predsa všetko dovolené, všetci v nej sú hlúpi. Jedni naháňajú druhých, druhí tretích a tretí prvých.

V osemdesiatych rokoch ste študovali na pražskej FAMU. Aká tam bola atmosféra?

Úžasná. To, že sme museli písať články, čítať noviny a vedieť, čo sa deje, nám otváralo obzory, takže múdrejší vedeli, že režim dlho nevydrží. Ako študenti sme zažili sériu úmrtí vodcov Sovietskeho zväzu. Najprv zomrel Brežnev, to ešte vládlo zdesenie, čo bude, po ňom Andropov a vzápätí aj Černenko. Keď nastúpil Gorbačov, všetko už bolo slobodnejšie. Pamätám sa, ako si nás zavolal vedúci katedry profesor Navrátil a pýtal sa, ako sme so školou spokojní. Svorne sme mu povedali: Nechajte nás na pokoji. Nie že by sme nechceli byť vzdelaní, išlo o to, aby nám nerozprávali do toho, čo budeme nakrúcať. V druhej polovici osemdesiatych rokov bola katedra dokumentu najlepšia na FAMU. Nakrútiť sa tam dalo v podstate čokoľvek.

Naozaj nebol problém s cenzúrou?

Až také ružové to samozrejme nebolo, napríklad Petra Nikolajeva vyhodili zo školy po tom, ako z filmu nevystrihol niektoré sekvencie. Pre dokument o pesničkárovi Vláďovi Mertovi som bol na výsluchu. Ale na to všetko sme kašľali.

obr_03.jpg

Ako príležitostný hráč na basgitaru má k hudbe blízko. Viac ako desať rokov
režíroval populárny televízny program Na Kloboučku – živé koncerty rockových
a džezových muzikantov nahrávané v štúdiu slávneho gitaristu Michala Pavlíčka

Premietali vám filmy, ktoré boli tabu?

Existoval ústredný riaditeľ Československého filmu, doktor Jiří Purš. V tom čase rozhodol, že bude pedagógom a spísal akúsi nezmyselnú knihu, ktorej nikto nerozumel a ani ju nechcel čítať. Raz nám prednášal o ideových pochybeniach našich starších kolegov v krízových rokoch. Spolužiak Michal Herz, syn režiséra Juraja Herza, mal svetlú chvíľku, zodvihol ruku a hovorí: pán doktor, to je fantastické, ale vy nám rozprávate o niečom, čo je v trezore a my to nepoznáme. Ako to potom môžeme posúdiť? On hovorí – ako to, nepoznáte filmy Ucho, Skřivánci na niti? To sa musí napraviť! A namiesto jeho stupídnych prednášok on sám zariadil, aby nám v Ústrednom riaditeľstve Československého filmu každú stredu premietali trezorový film. Projekcie boli nabité, chodila tam celá škola, aj naši kamaráti. Pochvaľovali sme si, že spolužiakovi napadla táto spásna myšlienka.

Generácia filmárov aj ľudí okolo divadla Sklep, kde ste sa pohybovali, bola nielen silná, ale aj početná.

Dodnes sa z nej regrutujú divadelníci, architekti, hudobníci, ktorí spolu vyrastali. Vydávali sme časopis, pripravovali medzinárodný festival filmových škôl. Študenti sme pritom boli pomerne dlho, prechádzali sme zo školy na školu trebárs aj desať rokov. Do toho bolo divadlo Sklep, kde bola tiež silná generácia osobností - Milan Steindler, Tomáš Vorel, David Vávra alebo Tomáš Hanák. Všetko sa to miešalo, bol z toho taký guláš, esencia. Fungovalo to ako ventil. Dnes sme už všetci starci, máme cez päťdesiat.

Pamätníci spomínajú pouličné akcie, z ktorých niektoré, napríklad Pivný beh, fungujú dodnes.

Fungujú, len výkony sú horšie. Pivný beh sa odohráva prvú augustovú sobotu v dedine Planá nad Lužnicí – bežíte päť kilometrov a na každom vypijete pivo, čo je naozaj strašné. Skončí sa to zrejme až vtedy, ak niekoho na mieste trafí šľak. Podobných akcií bolo veľa, celú mladosť sme sa bavili, vymýšľali kraviny. Dnes by som sa radšej zbalil a išiel na výlet za hranice, ale vtedy takých príležitostí extra nebolo, tak sa jazdilo doma do hôr, na vodu. Keď kamaráti výtvarníci urobili výstavu, zavesili diela v starej stodole, ľudia sa obliekli do kostýmov a celý víkend bola párty. Fungovali pesničkári, kapely, ale nebolo to zámerne vyhrotené proti režimu, nebol to underground. Nik nás nerozpustil, ani nás nerozohnali policajti.

obr_07.jpg

S hercami Milanom Bahúlom (na snímke vľavo) a Klárou Issovou
pri nakrúcaní televíznej rozprávky O svatební krajce (2003)

Po revolúcii mnohých z vašej generácie od filmu odlákala reklama. Inak sa nedalo pravidelne nakrúcať?

Po revolúcii prišlo obdobie veľkej depresie, všetko sa zmenilo. Na Barrandove boli prázdne ateliéry, nevedelo sa, ako má byť podnik štruktúrovaný, financovaný. V televízii sa to mlelo, vyhadzovali boľševikov, po ktorých nastúpili iní a tí zase toho veľa nevedeli. Nenakrúcalo sa takmer nič. Koncom roku 1991 sa u nás začala rozbiehať reklama a tam sme sa všetci filmári stretli. Nakrúcali sme jednu reklamu za druhou a občas sa snažili utrhnúť k filmu a televízii.

Za socializmu bola vrcholom reklamy výzva konzumovať vajcia alebo výrobky, na ktoré mali podniky štátu monopol. Potom prišiel boom a mnohým dlho trvalo, kým zistili, že nič ako „bežný prací prášok“ neexistuje. Aká bola prehistória našej reklamy?

Aj ja som za komunizmu nakrútil reklamu, bola na obchodný dom Máj. Predstavte si, že tu nie je nič, len čistiaci prostriedok Jar či hodinky Prim. Po revolúcii, keď sa všetko zavádzalo na trh, zrazu bolo práškov na pranie dvadsať a na všetky bolo treba reklamu. Otvoril sa trh, prišli televízie, nadnárodné organizácie, ktoré sa tu chceli etablovať. Začali sme nakrúcať reklamy na všetko možné.

Čo vám to dalo ako filmárovi?

Vycvičilo nás to k skratke a precíznosti. Vo filme o to až tak nejde, hrdina na stôl položí telefón, bliká správa, lenže vy ten mobil neinzerujete. Dávate informáciu, že hrdinovi niekto volá. No v reklame musí byť záber na telefón vyleštený, super precízny. Len nasvietiť mobil, aby dokonale vyzeral, trvá hodinu.

Odkiaľ ste vedeli, ako na to?

Nie je to zase také zložité. Niečo sme zhruba vedeli a snažili sa čerpať ďalšie informácie, ako sa to robí. Napríklad, niekto priviezol kazetu z festivalu reklamy v Cannes, z ktorej sme sa snažili pochopiť filozofiu reklamy. Príklad: hlavný hrdina je produkt, v treťom zábere sa musí produkt objaviť, alebo sa o ňom musí aspoň hovoriť a podobne. Zo zahraničia prišlo veľa ľudí, od ktorých sme sa učili. Šlo to veľmi rýchlo, nakrútil som asi dvestopäťdesiat reklám.

obr_02.jpg

„Samko je geniálny,“ hovorí o nehercovi, ktorý si zahral židovského chlapca
v dráme Nedodržaný sľub. Keď Samuela Spišiaka vybrali z veľkého castingu,
bol to ešte mladý gymnazista a skúsenosť mal iba s dabingom. Dnes hrá
v dennom seriáli Panelák a jeho postavička si získava čoraz väčšiu obľubu

Na ktoré z nich ste hrdý?

Napríklad Harvardské fondy v prvej vlne kupónovej privatizácie. Aj myšlienka desaťnásobných výnosov z vkladov bola moja.

Tie fondy boli tunel a výnosy akcionári nikdy nevideli. Na to asi hrdý nie ste.

Prečo? Neslávne to dopadlo, ale Harvardské fondy boli hybná páka celej prvej vlny kupónovej privatizácie, to vám povedia učebnice porevolučnej ekonómie. Od ľudí dostali veľa kupónov, takže sa konkurenti zľakli a začali to robiť tiež.

Bežný názor o reklame je, že je to žumpa, kde umelec zapredá tvorivú dušu. Čo zvyknete odpovedať?

To, že reklamy sú prasaciny, ktoré by nikdy nenakrúcal, hovorí väčšina tých, ktorí nemajú v reklame kšefty. Pritom podvedome by ich chceli mať, lebo sú tam dobré peniaze.

Sú reklamy, aké by ste odmietli?

Nikdy som nerobil dámsku hygienu ani nič pre deti. Najviac ma bavili autá, ale tých príležitostí toľko zase nebolo, takže sme skôr robili zubné pasty, prášky na pranie, polievky.

Pôsobili ste aj na Slovensku, mala česká reklama v začiatkoch pred našou náskok?

Môj bývalý spolužiak Miro Šindelka rád rozpráva, že je otcom slovenskej televíznej reklamy, ale nemá pravdu, ja som tu nakrútil dvadsať-tridsať reklám predtým, ako on začal. Je pravda, že asi rok alebo rok a pol sme mali náskok, čo je v hektickej dobe dosť veľa, ale chlapci na Slovensku sa učili veľmi rýchlo a dobehli nás. Do roku 1994 - 1995 to ešte bolo tak, že sme si kamaráti navzájom volali: príď, potrebujeme vymyslieť reklamu. Dnes vám klienti už len zavolajú. Dostanete storyboard, k tomu vysvetlenie, ako to nakrútiť a viac sa s vami nebavia.

Dnes sú vraj reklamy globalizované, podľa jedného strihu, kým kedysi sa viac líšili z krajiny do krajine. Je to tak?

Rád pozerám reklamy v televízii, periférne to sledujem a nemyslím, že by dnes boli také strašné. Určite je veľa zaujímavých reklám u nás aj na Slovensku, ktoré sú fantastické aj pozbierali ceny. Ľudia na to majú, akurát klíma je trochu iná, sme vo väčších kliešťoch. Zhruba od polovice deväťdesiatych rokov sa napĺňa štruktúra veľkých naozaj fungujúcich reklamných agentúr, ktoré vytvárajú veľkú závislosť od klienta. A klient je ten, kto nechce zbytočne experimentovať.

obr_06.jpg

S herečkou Annou Šiškovou sa Jiří Chlumský zoznámil pri nakrúcaní filmu
Konečná stanica (2004). Dnes spolu žijú striedavo v Prahe a v Bratislave

Dokáže reklama režisérovi kompenzovať umelecké ambície?

To už v sebe máte, je prirodzená ambícia, že chcete, aby bol výsledok estetický, precízny. Nejde len o to namastiť záber na polievku a ísť preč. Keď už sme mali za sebou nakrútené filmy, začali nás oslovovať aj do zložitejších, takzvaných hereckých reklám. Pre Saudskú Arábiu a libanonskú agentúru som urobil reklamy na klimatizáciu asi za osem miliónov, v ateliéri boli tigre a ľadové medvede, úplná absurdita. Až potom mi došlo, že u nich je asi dosť teplo, takže je pre nich klimatizácia dôležitá. Okolo roku 1994 som už myslel, že sa z reklám zbláznim, preto som bol šťastný, keď som dostal scenár na rozprávku. Z peňazí za reklamy sme potom financovali vlastné nápady. Úžasný bol výpravný film o experimentálnej archeológii, do ktorého sme dali desať miliónov z vlastných peňazí.

Herci a herečky si vás pochvaľujú pre dobrú atmosféru na pľaci. Máte na to recept?

Nemám problém s ľuďmi komunikovať normálne a otvorene, z čoho možno vzniká panika, že herečky sú šťastné, ako pekne s nimi vychádzam. Zatiaľ nie som taký starý a opotrebovaný, aby som musel robiť hysterické scény. Mal som pomerne harmonické detstvo, netrpel som komplexmi a nešiel pre to na réžiu ako iní kolegovia, ktorí si komplexy vybíjajú na členoch štábu. (Smiech.) Keď totiž nakrúcate, ste akoby v rauši. Máte klapky na očiach, pocit, že vám všetci škodia, na všetko zabudnete a správate sa ako idiot. Otázka je, ako ďaleko máte tie klapky od očí a musíte s ľuďmi komunikovať normálne, nie ako generál. Sú prípady, že herečky bijú, urážajú – a toto nerobím. Nemôžem herečku fackovať a vzápätí chcieť, aby hrala roztúženú milenku.

Naozaj sa svet nezrúti, ak nevznikne nový slovenský alebo český film. Budeme o to zdravší alebo bohatší?

Vaša partnerka herečka Anna Šišková má dcéru Terezu, ktorá študuje dokument. Rozprávate sa spolu o filme?
Veľmi rád, je to zábavné. Aj ja mám dcéru, ktorá je na FAMU, na kamere, takže keď sa zídeme, je samozrejmé, že sa pýtajú na názor.

V čom sú iné, ako ste boli vy?

Občas nemajú mieru etiky. Prinesú scenár, kde okrem pozdravu ‚dobrý deň‘ nie je spisovné slovo, iba vulgarizmy. Viem, že takto mladí rozprávajú, ale kto sa bude pozerať na biedu a hnus? Ak by také boli naozaj, tak mi to neprekáža, ale to sú inteligentné dievčatá, ktoré dokážu vymyslieť niečo iné. Väčší efekt dosiahnu, ak tam bude rovnaká myšlienka, ale povedaná trochu inak. Stále však zachraňujú svet.

obr_01.jpg

Hlavný hrdina Nedodržaného sľubu Martin Friedmann (vpravo). Pochádza z Bánoviec
nad Bebravou, cez vojnu pod falošným menom Martin Petrášek o chlp unikol
transportom do koncentračného tábora a bojoval po boku partizánov. Dnes má
osemdesiatštyri rokov a žije v USA. Na plátno jeho príbeh pomáhali uviesť aj
kameraman Ján Ďuriš (vľavo) a herec Ondřej Vetchý, ktorý hral otca Martina Friedmanna

Vaša generácie nemala spasiteľské túžby?

Jasné, že mala a tiež sme robili nepozerateľné hlúposti. Spomínam si na historku, ktorá sa traduje – Fero Fenič bol skvostný dokumentarista, na škole sme mali dekana, profesora Sklenára. Raz prišiel Fero za ním, že mu umiera babička a že by nakrútil film o smrti, o tom, ako naposledy vydýchne. Pedagóg mu hovorí: ak to urobíš, tak ťa zo školy vyhodím. Fero to pochopil a neurobil to. Sú veci za hranicou etiky, ktoré sa nemusia.

Vy nemáte chuť vrátiť sa k dokumentu?

Plánoval som do tretice dokument Nevesty vojny, sedem osudov žien, Angličaniek, ktoré si vzali slovenských a českých vojakov, a odsťahovali sa s nimi do Československa. Tam manželov zatvorili alebo odsunuli na okraj spoločnosti, ony mali na krku deti, ale všetko vydržali, pretože svojho muža milovali. Pred piatimi rokmi som pozbieral materiál, obišiel tie dámy a volal redaktorovi do BBC. Lenže tam akurát v tom roku urobili v rozhlase rovnakú tému. Nedávno som si ešte hovoril, že to opäť skúsim, ale už to nejde. Už ich veľa nezostalo, a tie, ktoré žijú, majú veľa rokov.

Jiří Chlumský (1958)

Narodil sa v Prahe, vyštudoval Filmovú akadémiu múzických umení. Pred revolúciou pracoval ako asistent réžie Krátkeho filmu Praha a externe pre televíziu. V deväťdesiatych rokoch patril k špičke režisérov českých obr_maly.jpga slovenských reklám. Nakrúcal dokumenty, programy, rozprávky a seriály pre televíziu (Na kloboučku, Filmopolis, Hop nebo trop, Kriminálka Anděl). Debutom pre kiná bola komédia Stůj, nebo se netrefím, z roku 1998. Nasledovali celovečerné filmy Konečná stanica (2004), Prachy robia človeka (2006). Úspešná bola snímka Nedodržaný sľub z minulého roku. Vojnový príbeh židovského chlapca z Bánoviec nad Bebravou získal hlavnú cenu na Jewish Film Festival v Los Angeles, za Slovensko kandidoval na ceny Americkej filmovej akadémie. Doma premenil jednu z deviatich nominácii na národné filmové ceny Slnko v sieti, ktorú získal za hudbu.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  3. Malé knedličky, veľké dojmy
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  5. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  6. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  7. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  8. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  9. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  10. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 11 622
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 11 319
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 8 348
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 6 400
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 875
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 3 577
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 486
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 3 152
  9. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 3 037
  10. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017 2 463

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Osem zásadných zmien v hypotékach, ktoré odštartujú od marca

Kto si málo sporí a príliš často mení zamestnanie, dostane o niečo nižší úver ako doteraz.

KOMENTÁRE

Na obranu bratislavskej kaviarne

Kaviareň je so svojím dešpektom k spiatočníctvu pre vidiek trvalou výzvou.

BRATISLAVA

Bol priekopník – utečenec. Jeho meno zmizlo z novín aj z histórie

Václav Nedomanský má zo svetových šampionátov deväť medailí.

KOŠICE KORZÁR

Vincent Lukáč nesúhlasí s vyvesením jeho dresu v Steel Aréne

Vedenie rozhodnutie prekvapilo.

Neprehliadnite tiež

Nezávislé Oscary - Spirit Awards ovládla dráma Moonlight

V kategórii najlepší medzinárodný film zvíťazila komediálna dráma Toni Erdmann.

Zlatú malinu za najhorší film získal dokument o Clintonovej

Štyri maliny získal aj film Batman vs. Superman: Úsvit spravodlivosti.

Sýrčan pracoval na filme o Bielych helmách, nemôže sa zúčastniť na Oscaroch

Americkí predstavitelia uviedli, že o kameramanovi získali škodlivé informácie.

Nicole Kidman napriek veku stále túži po dieťati

Vo filme Lion hrá po prvý raz adoptívnu matku. V reálnom živote je ňou už viac než dve desaťročia.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop