Rus s až priveľmi citlivou dušou. Homosexuál trpiaci pre svoju orientáciu. Génius, ktorý si neužil veľa šťastia. Jeden zo šiestich súrodencov. Krásny muž, ktorý daroval svetu krásnu hudbu. Piotr Iľjič Čajkovskij sa narodil 7. mája v roku 1840.
Už 170 rokov uplynulo od narodenia autora slávneho baletu Labutie jazero a nádherného klavírneho koncertu b-mol. Piotr Iľjič Čajkovskij toho však zložil oveľa viac. Okrem notoricky známych opier Eugen Onegin a Piková dáma či baletov Labutie jazero a Luskáčik skomponoval ešte mnoho úžasných diel, okrem iného šesť symfónií, z ktorých najznámejšia je posledná, Patetická. Nechceme však hodnotiť a rozoberať dielo vynikajúceho skladateľa, len trochu nahliadnuť do jeho rozorvanej duše a sprítomniť si na chvíľu čas, v ktorom žil.Balety • 1875–1876: Labutie jazero• 1888–1889: Spiaca krásavica• 1891–1892: Luskáčik Opery• 1867–1868: Vojvoda • 1869: Undina, nedokončená• 1870–1872: Opričník • 1874: Kovač Vakula - neskôr prepracovaná pod názvom Črievičky • 1877–1878: Eugen Onegin • 1878–1879: Panna orleánska• 1881–1883: Mazeppa • 1885: Črievičky• 1885–1887: Čarodejka • 1890: Piková dáma • 1891: Jolanta Symfónie • 1866: Symfónia č. 1 g-mol, „Zimné sny“ • 1872: Symfónia č. 2 c-mol, „Malá Ruská“, prepracovaná v r. 1879-1880 • 1875: Symfónia č. 3 D-dur, „Poľská“ • 1877–1878: Symfónia č. 4 f-mol • 1885: Symfónia Manfred h-mol• 1888: Symfónia č. 5 e-mol• 1893: Symfónia č. 6 h-mol, „Patetická“ Čajkovskij tiež napísal štyri orchestrálne suity počas desiatich rokov medzi štvrtou a piatou symfóniou. Niektoré z nich boli plánované symfónie.Koncerty• 1874–1875: Klavírny koncert č. 1 b-mol • 1878: Husľový koncert D-dur • 1879: Klavírny koncert č. 2 G-dur • 1892: Klavírny koncert č. 3 Es-dur
Tento génius sa napriek kráse, ktorou oplýval a ktorú sám vytváral, celý život trápil. Aj preto slovenský životopisec Ivan Izakovič nazval jeho biografiu z roku 1983 príznačne Chvíle šťastia, roky múk. A nemenej dramaticky nám priblížil jeho život anglický režisér Ken Russell vo filme Milovníci hudby (1970), kde postavu ruského skladateľa dojímavo zahral Richard Chamberlain.
Pre predstaviteľa seriálového Šoguna a kňaza z kultového, ale gýčového seriálu Vtáci v tŕní to bola životná rola. Hoci názory na film sú rozporuplné, to, čo na ňom všetci oceňujú, je okrem Chamberlainovho výkonu Čajkovského hudba, ktorá tu po celý čas znie. Ako sa vyjadril jeden z divákov, „Čajkovskij sám bol zrejme komplikovaný a zahĺbený chlapík, presne ako je jeho fantastická hudba“.
Ťažké začiatky
Moskva. Neskoré popoludnie 6. januára 1866. Cez špinavé okno druhotriedneho hotela hľadí ponad rieku na zlaté kupoly kremeľských chrámov mladý človek. Sú to jeho prvé hodiny v Moskve. Tu začína svoju kariéru. „Kariéru?, uškrnie sa pri pomyslení na toto slovo. Veď ani nemá právo honosiť sa profesorským titulom, oficiálne začína pracovať ako učiteľ teórie hudby za mesačnú mzdu päťdesiat rubľov v nedávno otvorenej Hudobnej škole, z ktorej sa má podľa vzoru Petrohradu vytvoriť konzervatórium.“
Takto opisuje Čajkovského začiatky spisovateľ Ivan Izakovič. Čajkovskij si z Petrohradu okrem obdraného kufríka s osobnými vecami a veľkých plánov nič nepriniesol, naopak, i v hlavnom meste nechal dlžoby. Od otca nemohol čakať ani rubeľ a dokonca obnosený, ale ešte celkom slušne vyzerajúci mývalí kožuch, podľa ktorého ho drožkár zaradil medzi zákazníkov, ktorých treba osloviť Vaše blahorodie, ešte pred niekoľkými dňami patril jeho priateľovi, básnikovi Apuchtinovi.
Čajkovskij, ako mnoho výnimočných ľudí, trpel nedostatkom peňazí. No hudba mu bola satisfakciou. „Pred očami sa mu nevdojak vynoril vysoký stĺp na rohu Nevského prospektu odhora dolu polepený pestrofarebnými plagátmi. Medzi nimi sa vynímal, aspoň jemu sa tak videlo, plagát, ktorý pozýval Petrohradčanov na absolventský koncert poslucháčov konzervatória.
Každý si mohol prečítať text napísaný výraznými písmenami, že záverečným číslom bude Kantáta Na radosť pre sóla, zmiešaný zbor a orchester c mol pána P. I. Čajkovského.“ No napokon, ani sám nevedel prečo, sa v deň koncertu rozhodol, že naň nepôjde. Nebol by vraj prežil vzrušenie. A Rubinštejna mohlo rozhodiť od zlosti. „Ako si to ten génius predstavuje? Ani sa mu len neráčilo prísť! Nedám mu diplom!“
Čajkovského rodný dom v ruskom meste Votkinsk. Skladateľ tu strávil detstvo.
Keď mal osem rokov, celá rodina sa presťahovala do hlavného mesta St. Peterburg
Manželstvo omylom
Hoci neskôr vraj Čajkovskij trpel pre svoju homosexuálnu orientáciu, jeho život zásadne ovplyvnili dve ženy. Prvou bola staršia bohatá vdova Madame von Meck, ktorá bola jeho obdivovateľkou a mecenáškou. Od roku 1876 viedla s Čajkovským bohatú korešpondenciu pod podmienkou, že sa nikdy osobne nestretnú. Ročne mu poskytovala šesťtisíc rubľov, vďaka čomu sa skladateľ mohol vzdať nenávidenej učiteľskej práce na konzervatóriu.
Druhou ženou, ktorá vstúpila do jeho života, bola študentka Antonina Ivanovna Miľjukovová, ktorá o sebe tvrdila, že je skladateľovou obdivovateľkou a poslala mu zamilovaný list. Čajkovskij, pohrúžený do práce, sa s ňou stretol, a potom, čo mu vyznala lásku, nepochopiteľne aj súhlasil so sobášom. S manželkou však vydržal sotva dva týždne a stala sa preňho nočnou morou. Skvele ju v Russellovom filme zahrala dvojnásobná držiteľka Oscara Glenda Jasckson.
Podľa životopisca musel Čajkovskij svoju manželku priam nenávidieť. „Prvé dni som v nej úporne hľadal čosi, nejakú sympatickú črtu, no márne. Skôr som sa iba utvrdzoval v otrasnom poznaní, že zo dňa na deň, z hodiny na hodinu narastá vo mne antipatia, dokonca odpor k jej hlasu, zjavu, spôsobu reči, gestám, mysleniu. A tak som sa pristihol, že by som bol potupený a pourážaný jej netaktnosťou, iróniou, nevkusnými narážkami alebo provokatívnym sipením bol schopný urobiť niečo, čo by nik neveril. Kým by som to nevykonal. Cítil som k nej nevýslovný odpor. Každý jej dotyk bol pre mňa utrpením. Môže sa niečo podariť, ak sa človek do toho musí nútiť? Hádam by som to nemal dávať na papier, ale je to fakt: pristihol som sa, že uprene hľadím na jej krk, zatínam prsty a hlavou mi preletela myšlienka – čo keby som ju zaškrtil?! Hrozné...“
Chorobná nenávisť
Čajkovskij si uvedomoval, že ide až o chorobnú nenávisť, veď mal povesť človeka, ktorý by ani muche neublížil. Ťažko pochopiť, prečo vôbec so sobášom súhlasil. V posteli sa od svojej manželky odťahoval a nikdy ju nemiloval. Vlastne jej aj dopredu povedal, že k nej nikdy nebude nič cítiť. Naopak, bol alergický už len na šuchot jej šiat. Neznášal, keď sa fintila a keď mu ku káve naservírovala dlhú tirádu o tom, čo sa jej deň predtým nepodarilo zohnať, aké tapety mala dať do predizby a podobne.
„Pochopí to niekedy niekto? Pochopí ma niekedy niekto? Bude si vedieť predstaviť moje zúfalstvo pri predstave, že s touto cudzou bytosťou mám stráviť zvyšok života?! A navyše som si uvedomil, že je to vlastne moja vina, sám som do tej pasce vliezol. Áno, už nik na svete mi nepomôže a zostáva mi len trpieť a navyše skrývať svoje utrpenie, svoje nešťastie pred ľuďmi, kým nenájdem nejaké východisko. Napríklad smrť.“ Antonina Ivanovna sa však nevzdávala. Piotrovej švagrinej či iným príbuzným vypisovala listy, kde zo seba robila milujúcu ženu. Do smrti nosila Čajkovského priezvisko a prežila ho o dvadsaťštyri rokov. Zomrela v roku 1917, v ústave pre duševne chorých.
Záhadné priateľstvo Madame von Meck
Iba zvláštne priateľstvo s mecenáškou Nadeždou Filaretovnou von Meck mu dávalo silu prežiť. Ona jediná mu rozumela. Ich vzťah je však opradený tajomstvom. Kto bola tá žena, ktorá mu nikdy nebola predstavená a ktorej sa dlhých trinásť rokov zdôveroval v listoch so svojimi najintímnejšími myšlienkami? Trúfol si požiadať ju o finančnú pomoc a ona mu vyhovela.
Jej napísal, ako vášnivo, dychtivo začal túžiť po smrti, ako sa mu smrť stala jediným východiskom. Ale napísal jej aj toto: „Mám ešte jednu slabosť, ak ju vôbec možno nazvať slabosťou, mám rád život, mám rád svoju prácu... Ešte som nevyslovil všetko, čo som hudbou vysloviť chcel...“ Hudbu považoval za dar nebies, božskú mannu, elixír života. Bolo to stebielko, ktorého sa chytal v najhorších chvíľach. Pre ňu sa mu oplatilo žiť. „V nebi sa moje skladby asi hrať nebudú, žime teda na zemi, kým sa dá... Smrť si ma nechce vziať a sám jej už v ústrety nemám chuť ísť. Tak čo mi zostáva?“
Žiaľ, sobáš, tento životný krok, ktorý, ako sám vravel, urobil akoby v nejakom sne, ako by to ani nebol on, ho stál priveľa. Antoniny sa nevedel len tak ľahko zbaviť. Prechádzala do útoku a aj jeho rodina si najprv myslela, že sa so ženou iba pohádal, ale nehodlá sa s ňou rozísť.
Po klavírnom koncerte b-mol je balet Labutie jazero nepochybne najznámejšie
Čajkovkého dielo. Táto rozprávka o princovi Siegfriedovi s krásnej princeznej
Odette, zakliatej do podoby labute, je v súčasnsoti aj v repertoári SND
Každú notu venujem vám
Jediný, kto mu rozumel, bola Nadežda Filaretovna von Meck. „Mám radosť, že sa už nemusíte pretvarovať a klamať,“ napísala mu. „Ako ste si mohli čo i len na chvíľu myslieť že Vami opovrhujem? Veď nielen chápem, čo sa odohráva vo Vašom srdci, ale cítim s Vami a konala by som rovnako. Prežívam Vaše utrpenie. Všetko, čo cítite a robíte, je mi milé a sympatické. Bože, ako by som chcela, aby Vám bolo dobre. Ste mi taký drahý...“
A on jej písal rovnako oddane: „Sú city, ktoré sa nedajú vysloviť slovami, a keby som sa aj pokúsil hľadať slová, schopné vyjadriť to, čo vo mne vzbudzujete, obávam sa, že by zneli ako fráza. Ale Vy predsa čítate v mojom srdci, však? Preto poviem iba toto: až do stretnutia s Vami som nevedel, že jestvujú ľudia s takou nepredstaviteľne jemnou a vznešenou dušou. Pre mňa je rovnako prekvapujúce nielen to, čo pre mňa robíte, ale i ako to robíte...
Ďakujem Vám za všetko, moja neoceniteľná priateľka! Pochybujem, že budem mať niekedy príležitosť dokázať Vám skutkom, že som pre Vás ochotný priniesť akúkoľvek obeť, a preto mi zostáva iba zavďačiť sa Vám svojou hudbou, Nadežda Filaretovna. Každú notu, ktorá odteraz vyjde spod môjho pera, venujem Vám. Nie je to falošná skromnosť, ak poviem, že všetko, čo som doteraz napísal, sa mi vidí nedokonalé, slabé v porovnaní s tým, čo môžem a musím urobiť.“
V roku 1890 Nadežda Filaretovna von Meck svoje písomné priateľstvo aj finančnú podporu Čajkovského listom náhle ukončila. Bola to rana, z ktorej sa skladateľ do konca života nespamätal. Ona, rodená Frolovská, tak urobila bez vysvetlenia po tom, ako sa Čajkovskij usadil v dedine Frolovské. Tento jej krok však zostane navždy záhadou.
Patetická
Čajkovskij nepatril do skupiny Mocná hŕstka. No jej člen, Balakirev, inšpiroval skladateľa k napísaniu symfónie Manfred, založenej na Byronových snoch vo veršoch. Čajkovskij pri práci trpel depresiami, ale keď symfóniu v septembri 1885 dokončil, bol s ňou veľmi spokojný. Neskôr zmenil názor a chcel dielo zničiť, no našťastie sa tak nestalo. V roku 1887 prekonal svoj strach z dirigovania a nasledujúci rok absolvoval dirigentské turné po západnej Európe, a to s veľkým úspechom.
V Lipsku sa stretol s Brahmsom a Griegom, v Prahe s Dvořákom a v Paríži s Gounodom, Faurém a Massenetom. Po návrate do Ruska napísal svoju Piatu symfóniu, pri ktorej sa už obával straty tvorivých síl. Publikum ju však prijalo s nadšením. V roku 1889 dokončil svoj druhý celovečerný balet Spiaca krásavica, ktorý si veľmi obľúbil. Čajkovského brat Modest napísal libreto k jeho opere Piková dáma. V roku 1893, v poslednom roku svojho života, sa Čajkovskij tešil veľkej popularite aj v zahraničí, najmä v USA.
Za svoje najlepšie dielo považoval poslednú symfóniu s názvom Patetická. Dirigoval ju 28. októbra 1893 v St. Peterburgu. 6. novembra, teda o niekoľko dní na to, zomrel. Ťažko povedať, či bola príčinou jeho smrti samovražda, ktorou sa vraj chcel vyhnúť odhaleniu homoseuxálnej orientácie, alebo cholera. V roku 1854, keď mal Čajkovskij štrnásť rokov, podľahla nákaze cholery jeho matka a s jej smrťou sa len ťažko vyrovnal. Génius, ktorý prežil roky múk a iba chvíle šťastia, však zanechal po sebe veľa krásnej hudby.
Hudobné diela Čajkovského
Autor: Monika Almássyová
