Zatvorené hollywoodske štúdiá prekazili dlhodobé plány festivalu. Veľké hviezdy z Ameriky prišli, ale nehrajú v najlepších filmoch.
Znelku filmového štúdia Twentieth Century Fox sme už v kinách videli toľkokrát, že ju už pravdepodobne ani nevnímame. Keď sa však ukázala v Cannes, pred filmom Olivera Stona Wall Street: Money Never Sleeps, zrazu bola nezvyčajne viditeľná. To preto, že tento rok sem svoje filmy priniesli najmä spoločnosti z Európy, Ázie, Afriky. Amerika chýba.
Škrty v programeChýba a je to škoda. Festivalové vedenie sa roky snažilo zmierniť hnev hollywoodskych štúdií, ktoré sa v Európe cítili ohrdnuté. Hollywood potrebuje, s ním prichádzajú do Cannes americkí režiséri a herci, a keď prídu oni, príde aj viac médií.
Neraz preto musel riaditeľ festivalu vydržať manieristické rituály hviezd a diskutovať o ich nezmyselných podmienkach. Ale vedel, že keď sa dohodne a dostane najočakávanejšie filmy sezóny, a potom medzi ne zapletie debuty, objavy, experimenty, bude program v Cannes vyvážený a komplexný.
Tento rok sa počítalo s tým, že do hlavnej súťaže sa prihlási Terrence Malick s filmom The Tree of Life. Tak ako v jeho slávnom filme Tenká červená línia, aj v tomto hrá hlavnú úlohu Sean Penn. Lenže Malick sa tri týždne pred uzavretím programu ohlásil, že ho nestíha dokončiť. Rovnakú správu poslal aj Gus Van Sant, ktorý tu pred siedmimi rokmi zvíťazil s drámou Elephant – na filme Restless ešte stále robí.
Nové diela mali mať hotové Peter Weir, Julian Schnabel aj Sofia Coppola – ale čo je s nimi, nie je zrejmé. Vie sa len, že Coppola sa s tým svojím (pracovný názov má Somewhere) prihlásila na septembrový festival do Benátok. Možno to spôsobil Benicio del Toro v hlavnej úlohe. Tento rok má v Cannes už inú úlohu – je členom poroty.
Takže keď sa všetky tieto filmy z programu vyškrtli, v hlavnej súťaži zostal jediný americký zástupca: Fair Game. Nakrútil ho Doug Liman, režisér komerčného hitu Pán a pani Smithovci, a ktovie, či tam nezostal preto, že v ňom hrá Sean Penn. Že keď nemohol prísť s Terrenceom Malickom, Liman sa javil ako náhradné riešenie.
Samozrejme, veľké hviezdy do Cannes predsa len prišli. Premiéru mal nový Woody Allen s Naomi Wattsovou a Joshom Brolinom, Olivera Stona pri uvedení pokračovania jeho Wall Street sprevádzal Michael Douglas. Lenže aj ich veľkí fanúšikovia by museli súhlasiť, že kritériá súťaže nespĺňajú.
Čo s voľným miestomProgramový riaditeľ festivalu Thierry Frémaux musel neúčasť Ameriky trpezlivo komentovať niekoľkokrát za deň. Netváril sa, že nie je sklamaný, len ponúkal vysvetlenia a pripomenul, že viacero amerických štúdií (medzi nimi Warner Independent Pictures a Paramount Vantage) skončilo a iné sú na predaj (Miramax, MGM): „Na nakrútenie filmu treba zvyčajne osemnásť mesiacov. Tie, čo mali byť dokončené pred Cannes, sa teda museli začať robiť v októbri 2008. To sme práve boli v najväčšej finančnej kríze,“ povedal denníku Le Monde.
Voľné miesta rezervované pre americký film donútili festival pristúpiť k odvážnejším voľbám, ktoré prospeli menším kinematografiám. O Zlatú palmu sa tak napríklad uchádzajú filmy z Ukrajiny a z Čadu.
Návrat Casanovu
Alain Delon mal s Cannes zopár zlých skúseností. Ale prišiel znovu.
Keď sa vysloví meno Alain Delon, riaditeľ festivalu v Cannes má mierny žalúdočný nepokoj. Zdalo by sa, že tam, kam chodia hviezdy z celého sveta, musí všetko perfektne fungovať. No Delon je dôkazom, že nemusí.
Vie si niekto predstaviť, že by najslávnejší francúzsky herec opustene postával na letisku a vyzeral niekoho, kto by ho prišiel vyzdvihnúť?
Riaditeľ Gilles Jacob si to predstaviť nepotreboval, v roku 1992 sa na to mohol prísť pozrieť. Šofér zostal kdesi v zápche a hostesky pravdepodobne tiež. Delon sa práve vtedy dostával z hereckého útlmu a v Cannes mal uviesť film Návrat Casanovu. Vracal sa neporovnateľne inak ako v 60. rokoch, keď ho helikoptérou vysadili takmer na balkóne hotelovej izby.
V knižke Citizen Cannes Jacob píše, že Delon zúril a poučoval ho ako malé dieťa. Odišiel síce zmierený, ale o päť rokov prišla ďalšia katastrofa. Stratili sa pozvánky, ktoré vedenie posielalo Delonovi a Belmondovi. Obaja sa v médiách rozhorčovali: Cannes oslavuje päťdesiatku a my im tam nechýbame?
Napriek týmto „drobnostiam“ sa festival môže spoliehať na výborné diplomatické schopnosti. Má ich aj Gilles Jacob, veľmi rešpektovaný a sympatický starší pán. A tak je tu Delon opäť, spokojný a usmiaty. Prišiel uviesť zreštaurovanú verziu Viscontiho Geparda, a keď sa ho niekto pýta, či na staré aféry zabudol, pokojne odpovie: K tomu sa už nebudeme vracať.
(kk)
