Šiesty ročník súťažnej prehliadky poskytol výber inscenácií aktuálnej sezóny, ktoré napĺňajú koncepciu názvu tohto festivalu.
Slávnostným večerom v divadle Aréna sa ukončil festivalový týždeň Novej drámy. Šiesty ročník súťažnej prehliadky poskytol výber slovenských inscenácií aktuálnej divadelnej sezóny, ktoré napĺňajú koncepciu názvu tohto festivalu. Nová dráma znamená nielen nové texty a počiny mladých tvorcov, sú to aj divadlom tlmočené hlasy, ktoré volajú po nových príbehoch a novom stvárnení.
Novinkou tohto ročníka bola medzinárodná porota, ktorá vyberala víťaza spomedzi deviatich nominovaných inscenácií. Predsedníčkou poroty bola fínska spisovateľka Helena Meloni, pri hodnotení a výbere jej sekundoval izraelský režisér David Maayan. Domáci zástupca teatrológ Juraj Šebesta bol aj sprostredkovateľom našej kultúrnej skúsenosti a dopĺňal neznámy kontext zahraničným porotcom.
Hlavnú cenu festivalu - Grand prix Nová Dráma 2010 získala inscenácia Projekt.svadba autorskej dvojice Luterán-Ďurčeková zo Stanice Žilina - Záriečie. Výskum svadobných zvykov na východoslovenskom vidieku poskytol rámcový priestor na vyjadrenie názorov mladých dvojíc na akt sobáša ako zlomového bodu v ľudskom živote. Porota ocenila najmä príťažlivé využitie folklóru, ale aj pestré zakomponovanie výrazových prostriedkov a postupov, ktoré z prostého námetu vytvorili nevšedný zážitok.
Robo Roth ako Ján Hollý v Ballekovej režijnej interpretácii zaujal nielen hlavnú porotu, ktorá mu udelila zvláštne uznanie, ale aj študentskú porotu pod vedením českého teatrológa Karola Krála. Zvláštnu cenu porota rovnako udelila aj banskobystrickému Bábkovému divadlu na Rázcestí. Predstavenie Sarkofágy a bankomaty vystaval režisér Marián Pecko zo série krátkych hier rôznych súčasných slovenských autorov. Okrem hercov využil aj bábky a hoci kvalita jednotlivých častí kolísala, vcelku treba oceniť originalitu, hravosť a množstvo nápaditých postupov pri javiskovom stvárnení minihier.
Pri odovzdávaní cien Helena Meloni zdôraznila, že porote nešlo iba o výber najlepšieho predstavenia a vyzdvihla prácu a energiu mladej generácie tvorcov, ktorá podľa nej prirodzene reagovala na problémy tu a teraz. Nielen víťazná inscenácia, ale aj ostatné tituly tento rok vo vzácnej zhode, hoci každý iným spôsobom, reagovali na líniu vyrovnávania sa s vlastnou minulosťou, či už išlo o témy z obdobia nedávneho (druhé polstoročie 20. storočia) alebo z dávnejšej histórie.
Výnimkou bola ruská dráma Vĺčik, po ktorej siahlo ŠD Košice. Režisérka Joanna Zdrada si vybrala text populárneho novoruského dramatika Sigareva, ktorý hovorí o minulosti intímnejšie, v malom spoločenstve, uprostred rodiny. Deštrukčný vplyv toho, ako žijú rodičia na osud detí nie je len témou súčasného Ruska a rezonuje aj u nás. Napriek výnimočnej predlohe však predstavenie neprinieslo do slovenského divadla inšpirácie novosti a výrazne sa nevymykalo z priemeru.
Naopak, ku novým podobám divadla s prvkami performancie a s využitím postupov dokumentárneho divadla vzácne prispela najnovšia inscenácia Divadla P.A.T. s priliehavým názvom M.H.L. Slávka Daubnerová v trojúlohe režisérky, autorky konceptu a herečky zrekonštruovala život výnimočnej osobnosti slovenského divadla a filmu, Magdy Husákovej-Lokvencovej. Cenu si neodniesla ani pozoruhodná hra trnavského divadla Máša a Beta na motívy textov Egona Bondyho s výbornými výkonmi Edit Borsovej a Kristíny Tóthovej. Kamil Žiška a Z. Palenčíková z SKD Martin si za koláž o živote štyroch slovenských spisovateliek pod názvom A budeme si šepkať zaslúžene odniesli aspoň divácke ohodnotenie za najlepšiu inscenáciu festivalu.
Okrem slovenskej prehliadky každoročne býva atraktívnou súčasťou festival aj sekcia Focus, zameraná na súčasné divadelné dianie v zahraničí. Po minuloročnej srbskej prehliadke sa tohtoročný výber sústredil na Fínsko a priniesol množstvo sprievodných podujatí v podobe inscenovaných čítaní, prednášky či krstu nového prekladu.
Dve podoby súčasného divadla sprostredkovali inscenácie Tamperského robotníckeho divadla a Taisto Reimaluoto group z Helsínk. Ťažko posúdiť, či to boli práve reprezentatívne drámy súčasného Fínska, ale obe predstavenia predstavovali akýsi exkurz do nám neznámej reality vzdialenej krajiny. Monodráma o fínskom maliarovi Tu je život sprevádzaná hudobnou skupinou priamo na javisku a takmer filmovo poňaté predstavenie Malé peniaze o tragickej konfrontácii zaostalého človiečika s drsnou realitou súčasnej mládeže sa však výrazne odlišovali od domácich predstavení a v porovnaní s nimi pôsobili viac ako drámy s prívlastkom tradičné, než nové.
