Občas to znie ako zle zorganizovaná skúška orchestra, v ktorom každý muzikant dostal iné noty. A občas ako zážitok človeka, ktorého pustili prvý raz v živote so samplerom v ruke do predajne s gramoplatňami, a tak sa rozhodol uchovať všetky nahrávky pre budúce generácie.
Akurát, že naraz a vznikla eklektická (bez urážky) zmes všetkého možné od chiptunes cez starý blues a terénne nahrávky po musique concréte. Do balady s éterickým hlasom sa potom miešajú zvuky pingpongových loptičiek a do klasického big bandu breakcoreové bicie ameny.
Nový album Američana Stevena Ellisona, ktorého post-tanečná scéna koketujúca s elektronikou pozná skôr pod pseudonymom Flying Lotus, je však predovšetkým koláž. Znôška nápadov, ktoré niekedy držia pokope viac, inokedy menej, no v žiadnom prípade nie sú poskladané náhodne. Svoje si tak nájdu priaznivci crate diggingu a džezu, ale aj experimentálnej hudby - a dnes najmä tí poslední.
Ak totiž Flying Lotus v minulosti patril na bratislavský festival Wilsonic, jeho tretí album Cosmogramma (Warp) by sa hodil skôr na festival Next.
Tento album je trochu ako šialený jukebox. Aj to ma baví, aj tamto ma baví - tak to nechám hrať naraz, možno si povedal hudobník. Možno sa ozvali jeho gény - veď Ellisonova teta je vdova po džezovom saxofonistovi Coltraneovi.
A možno je to celé inak: Flying Lotusa prestalo baviť, že chvíľu ho zbožňuje alternatívna hiphopová scéna, chvíľu zase fanúšikovia módnych úletov ako wonky alebo glitch. Rozhodol sa robiť muziku, a keďže jej má rád veľké množstvo, túto masu chcel dostať aj na album. Je to zaujímavé - aj keď trochu svojské - počúvanie.
