Medzi mužskými rockovými veteránmi pôsobí na pódiu ako zjavenie. „Ženský prvok nie je nikdy na škodu, je to katalyzátor, " hovorí EVA TURNOVÁ, basgitaristka a speváčka legendárnej kapely The Plastic People of the Universe. V sobotu sa predstaví na Bratislavskom undergroundovom majálese.
Poznáte niektoré zo slovenských kapiel, ktoré budú na dvanásťhodinovom maratóne v PKO účinkovať?
„Dorotu Nvotovú, ale skôr osobne, pozvala ma k sebe po našom koncerte a púšťala mi svoje veci. Mne sa páči, ako slobodne žije a pracuje. A poznám Slobodnú Európu."
Kedy ste sa prvý raz stretli s hudbou Plastikov?
„Z magnetofónu začiatkom osemdesiatych rokov na nejakom tajomnom pavlačovom večierku. Mala som štrnásť rokov, ale už som čítala Solženicyna a Kunderu. Bola som členkou Sekcie mladej hudby, ktorá vydávala aj publikácie, kde sa mohli profilovať autori, ktorí mali inde problémy. Vďaka tomu som tiež spoznala filmy ako Woodstock a Easy Rider, či niektoré trezorové zo 60. rokov."
Mali ste aj priame kontakty s undergroundom?
„Vtedy nie, okrem pár bytových prednášok. Na výsluchu som bola len raz za to, že som išla v plavkách po Václaváku, občas som dostala bitku, pretože som vymieňala na burze v krčskom lese album Patti Smith za album Pink Floyd. Bola som skôr taký samozvaný rebel, na to, aby som sa zúčastňovala zrazov na chalupách či v stodolách, som bola, žiaľ, primladá."
Ivan Jirous rád používal bonmot svojho obľúbeného ruského spisovateľa Andreja Amalrika: „Sovietsky zväz môže zničiť len elektrická gitara."
„Ten výrok poznám, ale nemám rada výroky a už vôbec nie stotožňovanie sa s nimi. Naraz sa z niečoho, čo má v sebe silu a potenciál, stane taká uťahaná dogma. Samozrejme, že hudba je jedným z druhov umenia, ktoré je takmer nezmanipulovateľné, a keď je manipulované, stane sa z nej agitka a hneď sa to pozná. Takže Plastici, underground a jeho hudba prispeli k tomu, že si časť ľudí vôbec uvedomila, že by sa dalo žiť inak a slobodnejšie. Ale na to, aby sa v ľuďoch niečo pohlo, elektrická gitara nestačí, rovnako ako Lennon neukončil vojnu vo Vietname."
Ale ten režim u nás nakoniec padol...
„Môj obľúbený spisovateľ Sorokin dobre popisuje, že charakter národa sa proste len tak nezmení nejakým, hoci sebaočistnejším vplyvom hŕstky umelcov. Aj my by sme mohli demonštrovať do bezvedomia, keby sa Sovietsky zväz nerozložil zvnútra a keby tomu všetkému nepomohla hlavne jeho hospodárska situácia. Navyše sme mali šťastie, že tu bolo pár stoviek výnimočných ľudí, vďaka ktorým sa prevrat zvládol bez násilia. Jedným z nich bol Havel."
Aké boli vaša hudobné začiatky?
„Na gitare som začala hrať v Ľudovej škole umenia, neskôr to bol spev na večernom ľudovom konzervatóriu, odkiaľ ma vyhodili, pretože som na prehrávkach spievala pieseň od Marty Kubišovej. Dosť dlho som hrala na gitaru v Žižkovskom divadle v Shakespearovej Búrke, kde som poznala svojho muža Davida Matáska. O šesť rokov neskôr po rozvode a revolúcii som hrala v kapele Odvážná srdce, to bola taká undergroundovejšia obdoba Laury. A potom som začala čakať dcéru Johanku a basa sa už pred brucho nevošla, tak som si musela dať pauzu."
Kde vás objavili Plastici?
„Moje undergroundové obdobie vlastne odštartovala Monika Načeva, s ktorou som sa priatelila a mala som hrať na albume Možnosti tu jsou. Bohužiaľ som už mala rozplánovaný výlet na bicykloch po Tibete, a tak zo spolupráce zišlo. O rok ma však vďaka nej zavolal Pavel Zajíček, či by som nechcela hrať v jeho DG 307. Odtiaľ som po piatich rokoch odišla a nevedela som, kedy a či vôbec budem ešte hrať, v podstate ako vždy. Zhodou smutných okolností asi dva mesiace nato zomrel Mejla Hlavsa, s ktorým som krátko predtým rok pôsobila v jeho projekte Šílenství. Mejla ho prerušil a pustil sa do komponovania nového cédečka Plastikov, a keď zomrel, tak ma chlapci požiadali, aby som ho s nimi zrekonštruovala a nahrala. O tom, čo bude ďalej, sa nehovorilo. Ale plynule nasledovala koncertná šnúra, a po nej ďalšia a ďalšia."
Ako prijalo „tvrdé jadro" kapely medzi seba príťažlivý ženský element?
„Vráťa Brabenec vo všetkých rozhovoroch tvrdí, že ma vzali kvôli inteligencii a dlhým nohám, a ja zasa že nechceli, aby sa tam medzi nimi predvádzal ďalší chlap. Ale myslím, že to bol len taký logický ťah, pretože som hrala s Hlavsom. Samozrejme, že ma niekedy mužská energia zvalcuje bez toho, že by si to páni uvedomovali. A už vôbec nemám žiadne úľavy. Keď poviem, že nebudem vláčiť aparatúru, pretože som žena, tak oni povedia, že sú chorí a starí. Je to už skôr partia na báze rodiny so silne terapeutickými účinkami. Pri dlhodobejšej šnúre si nastavujeme zrkadlá celkom drsne a nekompromisne ako na vojne. Už nie je príliš čo predstierať, čo si však na druhej strane môžeme dovoliť, pretože sa máme veľmi radi."
Mysleli ste si predtým, že s nimi budete niekedy hrať, lákala vás tá predstava?
„Nikdy som nemala žiadny taký konkrétny plán ani ambície. Myslím si, že sa človeku niečo splní, keď to vnútorne chce, ale príliš nevyslovuje. Nejako ho to k tomu dotiahne práve bez prítomnosti urputného úsilia."
Veľa hráte v zahraničí, ktoré z ciest na vás najviac zapôsobili?
„Na Taiwane bolo zvláštne vidieť, ako na tamojších ľudí hudba pôsobí, hoci nerozumejú textom. Vtedy mi došlo, že je v nej niečo nadčasové. Ďalší silný zážitok bol náročný štyridsaťdňový zájazd po Spojených štátoch. Hrali sme skoro denne, stále sme jazdili a lietali, nemali sme dosť peňazí a vrátili sa v totálnom mínuse. Ale zažili sme sa skoro vo všetkých situáciách a zvládli sme to."
Kapela účinkuje aj v Stoppardovej hre Rock and Roll. Je rozdiel hrať na koncertoch pred vaším publikom a v Národnom divadle, kde ste súčasťou pevného predstavenia?
„My v Národnom hráme radi, pretože tam máme dve hodiny čas a rozprávame sa s hercami, čo je zase úplne iná odroda exhibicionistov. Tiež nás to baví, pretože nemusíme ťahať debny, je to odrazu po tom nakladaní, vykladaní, jazdení, ozvučovaní, čakaní a zasa balení, nakladaní a vykladaní taká pohoda. Samozrejme tam funguje asi aj podvedomá satisfakcia v súvislostí s faktom, že sa pred rokmi práve na pôde Národného divadla podpisovala anticharta."
V Bratislave bude aj slovenský krst vášho albumu Maska za maskou, prvého, kde už autorsky nefiguruje Hlavsa. Aký máte z neho pocit?
„Časom sa stala z Plastikov iná entita, tieň Mejlu nás už len tak zvedavo obkukáva. Dlho trvalo, než sme sa odvážili vstúpiť do skladateľských vôd, pretože to bola vždy doména Mejlu. Preto je tento album viac-menej zlomový. Podieľali sme sa na ňom takmer všetci, takže nemá úplne jednotný charakter, ale zasa vystihuje rôznorodosť osobností v kapele. Všetci sme radi, že sa podaril záznam toho, ako kapela znie a čo znamená v túto chvíľu."
Ste autorkou troch z trinástich skladieb, dve sú s textami Vráťu Brabenca a jedna s básňou Jiřího Kolářa. Je to váš obľúbený básnik?
„Kolář je podľa mňa najlepší český básnik. Táto vec je trochu netypická, morgensternovská. Mňa najviac bavia hrôzostrašné riekanky Krchovského a litánie a nahlúplo dojímavé modlitby Brabenca, lebo je to skôr jeho neustále uskutočňovaný príbeh, než text. Celkove je však väčšina textov príliš duchovných, myslím, že by neškodilo viac odľahčenosti, ktorú inak v kapele máme. Stačilo by len zobrať do auta diktafón."
Čo si myslíte o zmysle undergroundu v dnešnom čase?
„Jirous povedal, že underground má dnes oveľa dôležitejšiu úlohu než kedysi práve preto, že sa vlastne vôbec nevie, kto je kto, situácia je neprehľadná. Počúva nás veľa mladých, ktorí vnímajú nepoplatnosť ničomu, ktorú si chlapci za tie roky udržali a ktorá silne pôsobí. Zo začiatku hrali pre radosť, i keď za to boli väznení, a potom nevyužili žiadne príležitosti, hoci mohli, aby sa zmocnili nejakých výhod a postov. Ani o tom dávnejšom období nehovoria s pocitom krivdy. Vedia, že treba odpúšťať a že veľké bolesti sú aj tak nemé."
