Adriana Lecouvreur, dielo kalábrijského skladateľa Francesca Ciléu z roku 1902, nepatrí medzi najhrávanejšie tituly. Komplikovaný a pritom banálny dej, či vypäté party vyžadujúce dramatické hlasy, akých je u nás poskromne. Vedenie divadla zjavne verí v podmanivé melódie diela, keď risklo i nedôveru domáceho diváka, nezvyknutého na okrajové repertoárové kusy.
Pozvánku režírovať opäť dostala Adriana Hlinková. Jej inscenácie sú moderné práve natoľko, aby konzervatívne košické publikum neodradili. Predsa však pomaličky prinášajú závan ambicióznejšieho divadla. Príbeh o primadone z 18. storočia plný intríg presadila do prostredia filmu. Bolo by to účinnejšie, keby dokázala dôslednejšie odlíšiť fikciu od reality, vášne pre kameru od skutočných citov.
Scénu pripravila Hlinkovej dvorná výtvarníčka Miriam Struhárová. Tentoraz v decentnej ornamentálnej tapete, na pozadí ktorej mohli dominovať farebne odvážne a strihovo výstredné kostýmy známeho návrhára Borisa Hanečku.
Po viacerých produkciách postavených na hosťujúcich spevákoch košická opera konečne naplno využíva vlastný súbor. Najnovšou inscenáciou dala príležitosť sopranistke Tatiane Paľovčíkovej-Paládiovej. Jej Adriana je v kontexte tradície uvádzania diela vokálne i výrazovo lyrickejšia, rovnako aj Principessa v podaní čerstvej absolventky VŠMU Kataríny Kubovičovej.
Jaroslav Dvorský čestne zabojoval s Mauriziom, hoci je to postava stojaca vokálnymi nárokmi na hraniciach tenoristových možností. Zážitkom prvej premiéry bol barytonista Marián Lukáč. Krásne vláčna kantiléna príjemne sfarbeného hlasu a nepatetické herectvo urobili z jeho Michonneta najplastickejšiu postavu večera.
Najväčšia pochvala však patrí orchestru pod vedením nového šéfdirigenta Paola Gatta. Rodákovi z talianskeho Bergama sa za tri mesiace podarilo hru košických hudobníkov vyčistiť a zdisciplinovať do dávno nepočutej formy. Náročná veristická partitúra znela presne, a predsa nie akademicky stroho. Nechýbal pravý taliansky vzlet.
