Film Fair Game rozpráva o afére okolo irackých zbraní hromadného ničenia. Hoci v ňom hrá známy kritik bývalého amerického prezidenta Sean Penn, tvorcovia tvrdia, že to nie je typický politický film.
Režiséra Douga Limana novinári na tlačovej konferencii v Cannes pochválili aj urazili zároveň: pýtali si ho, ako je možné, že autor akčného filmu Jumper a komédie Pán a pani Smithovci sa zrazu dostal k vážnej téme. „Vždy som chcel robiť filmy, ktoré by boli zábavné a zmysluplné zároveň a je pravda, že sa mi to dlho nedarilo. Ale mal som už za sebou aj film Bourne: Agent bez minulosti," zareagoval.
Fair Game zaradili organizátori do hlavnej súťaže, ale keby dostal nejakú cenu, to už by ho precenili. Je to konvenčný a dosť schematický film, je však zaujímavé to, o čom rozpráva.
Trest nie je dôležitýPo septembri 2001 začal prezident Bush v televízii rozprávať o zbraniach hromadného ničenia, o obohatenom uráne, ktorý si Irak zabezpečoval z Nigeru. Bývalý americký diplomat Joe Wilson nechápavo počúval, v Bushovej správe nebola ani stopa po správe, ktorú pre neho sám vypracoval. Napísal teda článok s názvom Čo som nenašiel v Iraku a poslal ho do novín The New York Times. Trest bol okamžitý a pozoruhodný: Biely dom odhalil identitu jeho manželky, špiónky CIA Valerie a cez médiá ju obviňoval, že ona sama posielala Wilsona do Iraku, aby obchody so zbraňami odhalil.
„Je to príbeh o človeku, ktorý sa odvážil povedať pravdu a je to tiež príbeh o našej demokracii. Je zrejmé, že sa nám ju nepodarí udržať, kým ľudia nebudú o politických rozhodnutiach informovaní," povedal producent Jerry Zucker. Vie, že Fair Game, ani podobné filmy neprispievajú veľmi k tomu, aby sa politické činy dostali na súd. „Ale dôležitejšie, ako trestať vinníkov, je rozprávať, čo sa stalo," vraví.
Doug Liman bol opatrnejší, keď mal povedať, s akým zámerom film nakrútil. Diskusiám o politike sa vyhýbal. Na chvíľu spomenul zodpovednosť médií, ktoré „informujú o Bielom dome tak, ako chce Biely dom, pretože vedia, že inak by tam už nemali prístup".
No potom už len opakoval jedno: „Najväčší konflikt nie je spoločenský, ale osobný. Wilsonovci sa ocitli pod tlakom obrovského škandálu a museli to nejako prežiť. Tak som sa do ich silných osobností zapozeral, a tak som sa nimi nechal uniesť, až som zabudol, že sú skutoční."
Nechajme festival filmuValerie Wilsonová bola zvyknutá na anonymitu a dlho nechcela verejne vypovedať, jej manžel sa správal opačne. Odpovedal vždy, keď ho médiá oslovili alebo keď ho pozvali na nejakú prednášku. Rôzne povahy tiež prispeli k veľkej manželskej kríze.
Úlohu Valerie v Limanovom filme dostala Naomi Wattsová, herec v hlavnej mužskej úlohe sa dá ľahko uhádnuť. Sean Penn tiež písal články o vojne v Iraku. „Sean je najlepším žijúcim hercom, cítil som sa skoro ako v horore, keď som sledoval, ako vrastá do postavy. Ku koncu sa s ním pomaly nedalo žartovať."
Do Cannes prišli aj obaja skutoční Wilsonovci, Liman však nechcel, aby ho na stretnutí s novinármi sprevádzali. „Nechajme festival, nech zostane filmovou udalosťou," povedal.
Ak treba platiť, plaťme Grécku viac
Kto nevidel najnovší film Jeana-Luca Godarda Film Socialisme, asi sa už nedozvie, o čom bol. Ťažko bude hľadať niekoho, kto by mu to vedel vyrozprávať alebo vysvetliť.
Už samotný názov vznikol omylom. Godard film najprv nazval Socialisme, zmena nastala, keď sa k technickému listu dostal jeho kamarát filozof. Pri čítaní sa mu zliali dokopy dve veci – k slovu Socialisme pridal druhé slovo z názvu produkčnej spoločnosti Vega Film, a znelo mu to úplne prirodzene. Ako druhý omyl zas môžu pôsobiť anglické titulky. Neslúžia ako preklad, ale ako myšlienka navyše. Dlhé vety sú v nich skrátené na dve či tri slová, ešte aj s metaforickým významom. Kto teda nevie po francúzsky, nemusí sa dozvedieť o nič viac ako ten, čo Film Socialisme nevidel vôbec.
Godard esejisticky evokuje veľké historické konflikty a traumy a používa pritom niekoľko druhov obrazov. Niektoré nakrútil sám vo vysokej kvalite, niektoré vzal z internetu a iné si zase bez problémov požičiava od iných režisérov. V čase, keď sa film premietal, Godard v Cannes nebol. Vo festivalovom vydaní časopisu Les inrockuptibles však svoj prístup trochu vysvetlil. V súlade s názvom filmu uvažoval o vlastníckych právach.
Umelec vraj nemá autorské práva, len autorskú zodpovednosť. Nechápe, prečo by filmár mal za použitie svojich záberov dostávať nejaké peniaze, keď napríklad všetci vedci môžu bezplatne používať rovnice, na ktoré prišli ich starší kolegovia. A keby niekto predsa len trval na tom, aby sa za výtvory platilo, celá Európa by musela priznať, že musí Grécku splácať nekonečný násobok toho, na čom sa nedávno dohodla. Za jeho filozofiu, demokraciu, tragédiu.
Sám svoj film okamžite po premiére uvoľnil na šírenie, už vyšiel na DVD. Tu v Cannes jedna novinárka opísala, ako vyzeralo premietanie: sused naľavo prespal celý film, sused napravo si celý čas robil poznámky.
(kk)
