Slovenského speváka RICHARDA MÜLLERA netreba bližšie predstavovať, začneme teda rýchlym kvízom. Rozhovor o šťastí a radosti sa s ním urobiť:
a) nedá, pretože Müller už tieto pojmy nepozná,
b) dá a ľahko, pretože je vysmiaty,
c) dá, ale výsledok príliš radostne nevyznieva.
Pripravoval som sa. Prečítal som hádam päťdesiat rozhovorov s Richardom Müllerom!
No a?
A padla na mňa depresia. Nejako ste ju na mňa preniesli.
Rozumiem.
Hádam ešte nikdy ste neposkytli optimistický rozhovor. Poďme to skúsiť. Bavme sa o radosti, o šťastí.
To je pekné a múdre. Začnime.
V akých chvíľach bývate šťastný?
A vy?
Keď sa doma ako-tak drží láska. Ak odovzdám v práci článok, s ktorým som spokojný...
Áno - je to veľmi podobné. Vo vašom prípade článok, v mojom prípade CD. Alebo mimoriadne vydarený koncert, hoci niekto múdry povedal, že nie je nič staršie než včerajší úspech - a po koncerte viete, že na druhý deň môže všetko dopadnúť úplne inak.
Vaším najväčším šťastím je teda nové CD?
Nie. Na prvom mieste sú moje deti, čo už je dnes v jednom prípade dospelý chlapec, v druhom takmer dospelé dievča. Mám za sebou najväčšiu prehru minulého tisícročia, totiž rozvod s ich spoluautorkou, a preto bolo celkom reálne očakávať, že sa moje vzťahy s deťmi pokazia. Ale nič také sa nestalo a to je súčasťou tej veľkej radosti.
Čo presne si pod slovom radosť predstavujete? Ako ten pocit vyzerá?
Keď si radosť uvedomím, tak ma rozohreje do tej miery, že som schopný robiť veci, ktoré ma v opačnom štádiu nenapadnú. Vo chvíľach radosti chodím do mesta medzi ľudí, nebojím sa ísť do obchodov... Keď mám horšie obdobie, robím to minimálne.
Kedy bola najväčšia radosť a zábava s vašimi deťmi?
Bohužiaľ asi v období, ktoré som sám sebe odstrelil; keď mali také dva alebo tri roky, začali chodiť, klásť prvé otázky. Vtedy sme sa rozvádzali so ženou a je nemožné, aby som si to niekedy odpustil, pretože som milovník detí; fascinujú ma ich reakcie zbavené všetkých kŕčov, ktoré máme my dospelí.
Čím vás potomkovia bavia teraz, na prahu dospelosti?
Tým, že už sú z nich moji partneri. Chystám sa do práce, mám nepríjemný pocit, cítim trému a syn mi povie: Držím palce, zvládneš to. Zrazu si uvedomím, že sú to vety, ktoré mi kedysi hovorila moja mama. Potom veľmi dlho nikto a teraz on. Môj syn.
Ste na svoje deti pyšný?
No iste. Nie sú pre mňa nijako zvlášť dôležité ich vysvedčenia; skôr ma zaujíma, do akej miery je ten objekt (ja viem, brutálne povedané) samostatný, premýšľavý alebo kreatívny. A s tým zatiaľ môžem byť spokojný.
FOTO - TASR
Budú z nich umelci?
Syn je úplne vzdialený čomukoľvek, čo má na sebe nálepku šoubiznis, nenávidí to, dokonca sa ani nepríde pozrieť na môj koncert. Rád zostáva inkognito, čo sa mi páči, pretože keď si spomeniem na seba v jeho veku, tak dobre viem, že som sa občas nezmyselne chválil svojím otcom.
Známym hercom Vladom Müllerom.
Áno - bol som rád, keď sme sa spolu mohli prejsť po meste a ľudia hovorili - pozri, tam je Müller s chlapcom... Toto môj syn Filip rád nemá.
A dcéra Ema?
Ani ona nie, i keď tá už píše prózu i texty piesní, a tak som zvedavý, kam sa pohne ďalej.
Dcéra píše prózu, to je zaujímavé... O pár rokov trebárs vydá knihu o živote s komplikovaným otcom.
Do toho by som ju netlačil, ale keď sa rozhodne, tak čo? O mne sa už popísalo všeličo. Nič ďalšie už by mi hádam ani neprekážalo.
Dcéra s vami naspievala aj niekoľko duetov. Nebude z nej skôr hudobníčka?
Neviem, teraz najviac koketuje s modelingom. Využíva všetky možnosti, aké podobné kočky majú.
To ste si želali? Mať dcéru-modelku?
Ja som v pohode, pretože vidím, že v pohode je ona.
Nestala sa z nej nafúkaná „nána", ktorá chce prežiť všetok čas s prázdnymi ľuďmi.
Napadne vás niekedy, že by ste mohli mať ešte jedno dieťa, konečne úplne naplno?
Uvidíme. Keď už od nikoho iného, záleží to aj od partnerky. Pokiaľ sa pošťastí, tak sa to stane; keď nie, tak nie.
Pred pár rokmi ste vyhlásili, že s hudbou končíte, lenže teraz ste naspäť. Uvedomili ste si, že vašou životnou radosťou je práve muzika?
Nachádzal som sa v takom stave, že som o hudbe vôbec nepremýšľal, nezaujímala ma. Nesmierne ťažké obdobie. Súčasne som mal obojstranný zápal pľúc, zápal pohrudnice, nezrážala sa mi krv, na vlastné uši som počul, ako stoja vedľa mojej postele traja lekári a v rýchlosti sa radia, ako mi zachrániť život. V takej situácii nemôžete premýšľať nad nejakými notami.
Ale uzdravili ste sa. A vrátili.
Hudba je profesia, ktorou dvadsaťpäť rokov živím seba i iných a mám ju rád. V poslednom čase som mal navyše i pocit, že dostávam do rúk viacero dobrých piesní, takže som nahral album, ktorý som si potom vypočul stokrát. A stále som z neho, aby som sa držal témy, šťastný. Neznie to trápne, keď takto za novú platňu agitujem?
Myslím, že sa vám dá veriť. Na to CD sú priaznivé recenzie.
Ono je totiž skutočne výnimočné, v krátkosti vysvetlím: prvýkrát prišla na rad elektronika. Každý, komu som to vopred povedal, sa zľahka mykol: Müller a elektronický album? Hmm, zvláštne... Lenže nám sa zrejme podarilo elektroniku poľudštiť - máme CD, ktoré vzniklo celé v počítačoch, ale výsledok akoby s nimi nemal nič spoločné. Tie piesne sú... také teplé.
Máte teraz radosť sám zo seba?
Nie. Tento pocit nepoznám, nikdy som ho nezažil. Nikdy. Ja som človek neuveriteľne kritický a pocit pýchy alebo uspokojenia, ten je mi bohužiaľ skutočne neznámy.
FOTO SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK
Tešia vás aspoň pochvaly?
Nerád to počúvam, nerád to čítam. A je v podstate jedno, či ma chváli kolega z branže, alebo cudzí pán so silnými okuliarmi a dvomi igelitovými taškami, ktorého stretnem v obchode. Hanbím sa. Vždy sa pristihnem pri tom, že začnem toho človeka presviedčať o tom, že viem pracovať aj oveľa lepšie.
Žijete s nádejou, že sa niektoré nové piesne môžu popularitou vyrovnať vaším najväčším šlágrom?
Mám pocit, že pre ľudí už raz a navždy zostávam pánom Po schodoch, pánom Štěstí je krásná věc, Knížetem Rohanem... Ale nádej zostáva, pretože medzi piesňami Po schodoch a Kníže Rohan uplynulo tiež veľa rokov a dnes sa obe tie sklady zaraďujú medzi akúsi moju klasiku.
Ste vôbec schopný písať veselé pesničky?
Správna otázka.
Prečo?
Nemám odpoveď. Na CD sa mala nachádzať aj jedna vyslovene veselá pieseň, volá sa Majú ma rady a je o tom, kto všetko ma má rád; žaby, supy, blchy... Sú tam také fóry. Ale keď som si po prvý raz pozorne vypočul výsledok, tak mi došlo, že to vlastne vôbec nie je veselé - možno za to môže farba môjho hlasu, neviem.
Existuje muzika, ktorá vám psychicky pomáha a spoľahlivo zlepšuje vašu náladu?
Že sa pýtate! Ja počúvam hudbu od rána do večera, okrem iného presne podľa psychickej polohy, v ktorej sa práve nachádzam. Mám obdobie, keď som tri dni s Ellou Fitzgeraldovou, nasleduje týždeň s Prodigy...
A práve teraz máte sobotu s...
Sobotu so živákom Jarka Nohavicu, ale to je jedno, ja jednoducho neviem byť v tichu - pokazila sa mi v aute aparatúra a verte, že teraz jazdím vyslovene nešťastný. Celý život som zvyknutý, že v aute nepočujem motor, ale hudbu; správne sa o nás hudobníkoch tvrdí, že si robíme definitívne „posluchy" v aute, pretože ak tam hrá CD dobre, tak zahrá dobre všade. Takže ja by som bol najradšej na muziku napojený stále, nech je to džez alebo heavy metal. Zostávam absolútne otvorený.
Dokážete rozdávať radosť aj inak než hudbou?
Niekedy. Jednotlivcom určite áno... Pravda je však taká, že nie som veľký zabávač, otec bol, ja nie. Aj z toho dôvodu, že už som dlhší čas abstinent a to sa človeku ťažko rozviaže jazyk.
Chýba vám niekedy alkohol?
Ani nie. Človek sa pitím uvoľní, ale do istej miery je to klamlivé, pretože na druhý deň býva rozpačitý, presne podľa toho, aké štádium večer dosiahol. Toto už som si vo svojom veku rozumovo definoval.
Ostali vám nejaké neresti?
Nezostala žiadna.
Takže asketický život.
Dokonca ešte asketickejší než kedykoľvek predtým, pretože som v minulosti nabral šialenú váhu, stopäťdesiat kíl, a teraz to už tri mesiace potichučky zhadzujem.
Drastickou diétou?
Jem dvakrát denne, a keď som hladný i večer, tak si dám hrudkový syr, čo nemá skoro žiadne kalórie. A zrazu sa vmestím do všelijakých v minulosti odpísaných nohavíc. Mám na sebe o pätnásť kíl menej materiálu než predtým. Nejde mi o to, aby som dobre vyzeral, ale o to, aby som udržal svoje telo na nohách, aby ma nebolel chrbát... Preto som askéta.
Skutočne vám nezáleží na tom, ako vyzeráte?
Nie som typ klasického popového fešáka, ktorý je štíhly a má krásne husté vlasy. Keď sa vidím v zrkadle, tak len konštatujem, áno, toto som ja a musím so svojou tvárou žiť. Čo zasa nie je taký problém, pretože tvár zatiaľ nezaznamenala žiadne veľké nedostatky.
Záleží vám na tom, ako pôsobíte na svoje okolie?
Snažím sa pôsobiť čo najpríjemnejšie.
Môžem potvrdiť - napríklad dnes ste príjemný a trpezlivý.
Pretože neviem, čo by som vyhral, keby som tu otrávene sedel. Takže chcem byť empatický a nikoho neobťažovať svojimi náladami.
Našli by sme vo vašom živote obdobie, ktoré bolo prežiarené šťastím?
Ja by som mal byť prežiarený stále a to z jednoduchých dôvodov, ktoré často bežné nie sú. Už sama skutočnosť, že mám dve deti, ktoré sú zdravé, krásne a myslí im to. Alebo skutočnosť, že som sa niekoľkokrát vyhrabal zo zdravotných i osobných kríz. Že mám osemdesiatročnú matku, ktorá je čulá. Že vychádzam dobre s bývalou partnerkou a tú súčasnú že mám veľmi rád... Keď to zrátam, tak sa nemôžem sťažovať. A malé duševné výkyvy, ktoré sa občas vyskytnú, bývajú tým menšie, čím triezvejšia je moja hlava.
Prinášajú vám šťastie peniaze? Výnimočne vysoké honoráre?
Teraz mnohých čitateľov rozosmejem, ale mám pocit, že žijem relatívne skromný život. Na nič sa nesťažujem, ale že by som sa zahŕňal výdobytkami modernej techniky alebo že by som chcel mať v garáži dve autá, to nie - toto vôbec nepodmieňuje môj pocit vrcholného šťastia. A rozhodne nehrozí, že by som sa pre vyšší honorár snažil podať lepší výkon; pretože ja sa snažím každý večer. Nech už spievam zadarmo, alebo za veľké peniaze.
FOTO SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK
Ktorý koncert bol za štvrťstoročie najlepší zo všetkých?
Asi turné s americkými muzikantmi pred piatimi rokmi, to bol fantastický pocit - na pódiu za vami stoja ľudia, ktorí nahrávali s každým, koho si vážite. Máte tam bubeníka Omara Hakima, za pár dní si náhodou pustíte dokument o Stingovi a tam hrá ten istý Omar Hakim... Asi by som si nespomenul na lepšie vystúpenie.
Myslíte, že sa ešte k spolupráci s Američanmi vrátite?
Keď sme vtedy dokončili CD, tak som si povedal, že ak budem ešte niekedy natáčať s gitaristom, tak to musí byť Hiram Bullock - raz a navždy! Bol to hudobník, s ktorým som si dokonale rozumel, napriek tomu, že moja angličtina je viac než zlá. Lenže Bullock zomrel. A ja som rád, že si ešte niekoľko týždňov pred smrťou zahral so mnou na festivale Pohoda.
Vedeli ste, že zomiera?
Prišiel a hneď mi povedal: Mám rakovinu, ale ja sa z toho dostanem... No, nepodarilo sa.
Potrebujete k životu nehu?
Ale áno.
A viete hladkať?
Na obe otázky odpovedám kladne, pretože pohladiť potrebuje každý - kto sa tvári, že nepotrebuje, ten klame. Ja sa napríklad s dcérou objímam úplne bezdôvodne, a keď ide môj syn von, tak si dáme pusu, to je pre mňa veľká vec.
Ako vyzerá váš skutočne vydarený, pekný večer?
Šťastie takého večera je veľmi jednoduché. Pokiaľ som doma a všetko je v pohode, tak si púšťam hudbu, čítam knižku alebo sa banálne pozerám na televíziu.
Potrebujete mať vedľa seba veselú partnerku?
Teší ma, keď má žena optimistickú povahu. A ešte niečo mám rád a nebojím sa to povedať - mám vedľa seba rád partnerku, ktorá je dominantná. Ktorá zariadi i povinnosti, ktoré som mal pôvodne urobiť ja, ale ona to z lásky vezme za mňa, čo sa dozviem až potom. A takú v súčasnosti mám.
Vieme, Vandu Wolfovú. Vo svojom odbore je rovnako úspešná ako vy, dostala sa do európskeho vedenia veľkej reklamnej spoločnosti. Trávi v zahraničí veľa času?
Dnes už je skôr so mnou v Bratislave, len párkrát mesačne pracovne odlieta. Zvláštna žena. Pred nikým, dokonca ani predo mnou sa vôbec nechváli tým, čo všetko dokázala, to obdivujem. Občas sledujem jej konferenčné hovory - ako leží v bratislavskej posteli, telefonuje si o dôležitých pracovných rozhodnutiach s celou zemeguľou a všetci tí chlapi ju berú vážne.
Tušíte, prečo je s vami?
Bude to znieť hlúpo, ale snažím sa byť čo najviac ľudský. Chcem, aby som mal v tých pohladeniach vždy náskok, aby som ja hladil viac ju než ona mňa... Aj toto je, pravdepodobne, šťatie, o ktorom sa bavíme.
A ktorým aj skončíme. Ako ste na tom práve teraz, v túto konkrétnu chvíľu?
Počas rozhovoru som si všetko prvýkrát sformuloval nahlas, takže si svoje šťastie konečne uvedomujem. A odrazu ma to všetko ohromne teší.
Autor: Tomáš Poláček, MF Dnes
