„Som len filmár a nechcel som urobiť nič iné, ako robil Sergio Leone," vravel včera predpoludním francúzsky režisér Rachid Bouchareb (na snímke TASR). Sedel vo festivalovom paláci v Cannes, pokojne sa rozprával s novinármi - ale už vedel, čo sa v tom čase dialo vonku na ulici.
Dopravná premávka bola na istý čas od Croisette odklonená, všade stáli policajti, prezerali tašky a ľudia si do kina nemohli vziať fľaše s vodou. Bolo, ako sa predpokladalo: Boucharebov film Mimo zákona o bojoch za nezávislosť Alžírska vyvolal demonštrácie.
Už pred začiatkom festivalu sa hovorilo, že niektorí francúzski politici boli proti tomu, aby sa premietal v hlavnej súťaži, a robili vraj nátlak na organizátorov, aby ho stiahli.
„Vedel som, že vzťahy medzi Alžírskom a Francúzskom sú stále napäté, ale aj tak sa mi zdá táto reakcia prehnaná," vravel Bouchareb. „Ani Coppola nehovoril v Apocalypse Now o všetkých detailoch z Vietnamu, nehovoril som o nich ani ja. So svojím filmom pozývam na cestu do koloniálnej minulosti Francúzska a dúfal som, že tým otvorím debatu. Teraz je na historikoch a politikoch, aby v mieri dorozprávali to, čo bolo v našej histórii doteraz zamlčované."
Príbeh z filmu sa začína 8. mája 1945, keď sa v meste Sétif začali demonštrácie za oslobodenie Alžírska, a končí sa 5. júla 1962, keď ju Alžírčania získali. Bouchareb rozpráva o bratoch, ktorí revolučné hnutie z Paríža organizovali, a hovorí, že ich boj bol krvavý. Výsledok trochu zaostáva za jeho občianskym zámerom, nie je taký pôsobivý. Keď už sa porovnáva s Coppolom, treba skôr povedať, že dielu chýba nejaký rozmer navyše.
Na uliciach však postávali ľudia, ktorí ho nechceli vidieť z iných dôvodov. Nie že predpokladali, oni „vedeli", že Bouchareb bude očierňovať Francúzsko a že bude nepresný a jednostranný. „Viem si predstaviť, aký je, keď ho nakrútil Arab. V živote na neho nepôjdem," vravela nám Daniele Sanchezová. Do Cannes prišla z Marseille a chcela manifestovať spolu s ostatnými „Pieds-noirs", teda Francúzmi, ktorí žili v severnej Afrike a ktorí sa po oslobodzovacích bojoch museli vrátiť domov.
„My si tie časy pamätáme inak. Sétif je malé mesto, zahynulo tam maximálne tisíc ľudí, nie štyridsaťtisíc, ako hovorí Bouchareb. Mojho otca aj starého otca alžírski revolucionári zabili a videla som, ako znásilňovali ženy. Chceli sme ísť manifestovať pred festivalový palác a povedať svoj názor v televízii, ale vidíte, policajti nás nikam nepustia."
Francúzske a alžírske deti sa zatiaľ neučia z takých kníh dejepisu, ktoré by spolu napísali obe strany. A francúzske noviny, ktoré včera upozorňovali na možné nepokoje počas večernej slávnostnej premiéry, písali o oživení vojny pamätí. Koproducent Tarak Ben Ammar sa však pokúsil napätie v Cannes zjemniť. „Áno, niektorí Francúzi sa bránia rozprávaniu o koloniálnej minulosti, ale sú v menšine. Francúzi film predsa prijali na svoj festival, časť z neho financovali a veľmi veľa ľudí s ním nemá žiadny problém."
