Ivan Teren: Pokojný bojovník

Ak bol tento režisér, dramatik, scenárista a básnik veteránom, je to doslovné. Celý život a tvorbu Ivana Terena poznačila skúsenosť zo Slovenského národného povstania. Tridsiateho augusta 1944 na frekvencii vysielača štátneho rozhlasu v Banskej Bystrici zaznel netypický odkaz: „Upozorňujeme Slovákov a Slovenky, aby počúvali program, ktorý vysiela Banská Bystrica, nie program Bratislavy.“

Básne pre Londýn

Povstalci vysielali z vlastného štúdia, ale na frekvencii, ktorá bola oficiálna, čo bol v Európe unikát. Šírili šifrované správy, spravodajstvo aj umelecký program, na ktorom sa podieľali viaceré neskôr známe postavy slovenskej kultúry: dramatik Peter Karvaš, skladateľ Tibor Andrašovan - a medzi nimi aj Ivan Teren. Mal dvadsaťtri rokov a za sebou literárne pokusy aj prvú dramatizáciu v (oficiálnom) rozhlase. Pre nálety bol Slobodný slovenský vysielač neskôr pojazdný a napokon sa povstalci museli stiahnuť do hôr. Teren v tom čase redigoval odbojový časopis Mor ho!, no jeho básne doputovali až do Londýna. V exilovom časopise Nové časy ich uverejnil Vladimír Clementis.

Závratná bola jeho kariéra po vojne. Estetiku a literatúru na filozofickej fakulte v Bratislave absolvoval v roku 1948, keď už pracoval pre rozhlas a Slovenské národné divadlo.
Tam režíroval aj slávnu folklórnu inscenáciu Rok na dedine. Pásmo Karola L. Zachara o tom, ako na vidieku ľudia „smútili, zabávali sa, pochovávali svoje nádeje,“ bolo úspešné, no populárnejšia bola televízna adaptácia s Adamom Matejkom a Emíliou Vášáryovou koncom šesťdesiatych rokov.

Po úmrtí agentúrne nekrológy v Ivanovi Terenovi videli najmä bývalého riaditeľa Slovenského národného divadla. Pravda, do funkcie nastúpil v roku 1952, keď mal iba tridsaťjeden rokov a prvej scéne šéfoval štyri sezóny. Sú však iné kapitoly jeho života, možno viac zabudnuté a rovnako významné.
Bol rok 1956 a v Bratislave začala vysielať pobočka televízie. Inscenácia Ilúzia, ktorú v roku 1957 režíroval Ivan Teren, bola u nás jednou z prvých pre obrazovky. Čoskoro televízia začala nakrúcať nový žáner - televízne snímky. V roku 1964 vyčlenila špeciálnu redakciu Televízna a filmová tvorba a jej šéfom sa stal Teren.

Redakcia sídlila v Petržalke v robotníckych barakoch a v jej dramaturgii vznikali umelecky ambiciózne filmy, ktoré bodovali v zahraničí. Snímky Krotká Stanislava Barabáša, Balada o siedmich obesených Martina Hollého a Sladké hry minulého leta Juraja Herza koncom 60. rokov dokonca trikrát za sebou na festivale v Monte Carle. „Nad inováciou výroby musí stáť osvietený byrokrat, organizátor, ktorý leští kľučky na rôznych dverách a nemôže si vyberať. Ivan Teren bol ideologicky silný človek s povstaleckou minulosťou a v rámci svojho šarmu a kamarátstiev zastrešil viaceré súveké, inak nerealizovateľné umelecké výboje,“ hovorí pre SME filmová a literárna historička Jelena Paštéková.

Tvorcom dával slobodu

Prínosom bola najmä dôvera a sloboda, ktorú nechal tvorcom a dramaturgom. „Mal v sebe pohodu. Keď sa s vami nezhodol, nedal príkaz, ale diskutoval, čo vtedy nebolo bežné,“ spomína na Terena režisér Peter Solan. Televízna filmová tvorba neprežila nástup normalizácie, no po jej zrušení v roku 1971 Ivan Teren ďalej režíroval pre rozhlas a televíziu.

Mal ambície spisovateľa a básnika, no jeho zásluha je v dielach domácej a zahraničnej literatúry, ktoré preniesol na obrazovky, napríklad diela Vladimíra Mináča či Ľuda Ondrejova. Výnimočný je Terenov film Od štvrtka do zmŕtvychvstania podľa hry Atentát Leopolda Laholu. Dvadsať rokov predtým titul vyvolal vlnu stalinistickej kritiky, až renesančný spisovateľ a filmár Lahola radšej emigroval do Izraela. Adaptovať tento titul nebolo samozrejmé ani koncom uvoľnených 60 rokov.