Tvorcovia snímky stavili na atraktívnu formu, no sprostredkovať autentický zážitok z divadelného predstavenia sa im celkom nepodarilo.
Felliniho film 8 a pol patrí k najlepším dielam svetovej kinematografie. Možno sa mu čiastočne priblížil Bob Fosse v muzikáli All that Jazz. No Rob Marshall s filmom Nine niečo podobné nemal v úmysle. Nakrútil filmovú adaptáciu divadelného predstavenia. Nevzdáva hold Fellinimu, ale broadwayskému muzikálu - jeho štylizácii, vyumelkovanosti, pozlátke, ale aj drine, profesionalite a dokonale zvládnutému remeslu.
Film Federica Felliniho s Marcellom Mastroiannim v postave frustrovaného režiséra a s hudbou Nina Rotu získal dva Oscary. Úspešnej snímke dal divadelnú podobu taliansky dramatik Mario Fratti.
Nine je iné než Chicago
Divadelná adaptácia oslovila skladateľa Mauryho Yestona a dramatika Arthura Kopita, premiéra ich muzikálu Nine s Raulom Juliom v hlavnej role sa konala na Broadwayi v roku 1982. Úspech podnietil nové inscenácie v USA, Británii, Argentíne, Nemecku i Japonsku. V broadwayskej verzii z roku 2003 titulnú rolu hral Antonio Banderas.
Divadelný režisér a choreograf Rob Marshall sa v roku 2002 presadil filmovou adaptáciou muzikálu Chicago. Za námet druhého filmu si vybral práve Nine a s rozpočtom vyše 80 miliónov dolárov nakrútil dvojhodinovú, hudobne, obrazovo i tanečne veľkolepú šou.
Jeho Nine je niečo celkom iné ako Chicago. Nemá príbeh, ktorý by zaujal každého: krízou zmietaný filmár Guido Contini uteká od jednej ženy k druhej, skrýva sa pred producentom i novinármi, trpí výčitkami svedomia, nie je schopný vymyslieť námet, napísať scenár, ba stratil i režisérsku istotu.
Marshall nemieri dovnútra, ale von. Je extrovertný, zámerne povrchný. Pracuje so všeobecne zrozumiteľnými sprofanovanými symbolmi, nedovoľuje hercom sústrediť sa na charaktery, upriamuje pozornosť na vizáž, tanečné a spevácke výkony. A tie sú naozaj obdivuhodné.
Taliansky prízvuk Daniela Day-Lewisa v hlavnej role má tú istú funkciu ako žiara reflektorov, flitre a maškara. Je hyperbolizovaným výrazovým prostriedkom divadelného muzikálu. Teatrálna nadnesenosť, štylizácia a vnútorná vyprázdnenosť sú príznačné aj pre Penélope Cruzovú, Nicole Kidmanovú či Kate Hudsonovú.
No keď sa na scéne objavia Marion Cotillard, Judi Dench, a najmä Sophia Loren, sú šťavnatými, plnokrvnými postavami, čím vlastne režijný zámer narúšajú a mätú diváka.
Len pásmo efektných čísel
Len časť filmových scén sa odohráva v reáli, ťažisko je na štúdiu, kam sú situované Giudove spomienky a predstavy. Filmový ateliér evokuje divadelnú muzikálovú scénu. Nine totiž nie je nič iné ako pásmo efektných muzikálových čísel, piesní a videoklipov, lentiliek pre oči a uši, navlečených na tenkú niť príbehu.
Nič sa tu nechce riešiť, za nič ani proti ničomu sa nebojuje, o nič iného ako o formu a z nej plynúci pôžitok nejde. Len škoda, že film nedokáže naplno sprostredkovať autentický zážitok z divadelného predstavenia.
