enárista, producent a režisér je prototypom ambiciózneho mladíka, ktorý rád pracuje na tom, čo ho baví, pozná svoju cenu a vie sa chopiť príležitosti.
Vyštudovali ste filmovú a televíznu produkciu. Čo vás priviedlo k písaniu scenárov?Narodil sa v Bratislave. Vyštudoval Filmovú a televíznu produkciu na VŠMU v Bratislave, kde v roku 2008 získal titul PhD a pôsobil istý čas ako pedagóg. Pracoval a pracuje v mnohých profesiách v mediálnej brandži ako produkčný, account manažér, moderátor, dramaturg, scenárista aj režisér. Od roku 2003 je známy z televíznej relácie Pošta pre teba, venuje sa scenáristickej práci na seriáloch Mafstory a Profesionáli, ako herec a scenárista sa podieľa na sitkome Cestovka, uvádzanom na portáli huste.sk. Popri tom sa venuje aj scenárom a réžii spoločenských podujatí, krátkych filmov a rozhlasových spotov. V novembri 2009 začal pravidelne usporadúvať podujatia žánru stand-up commedy pod názvom Silné reči, kde sa okrem neho predstavujú herci aj neherci v individuálnych autorských vystúpeniach pred publikom. Žije v Bratislave.
Od sedemnástich som robil preklady z angličtiny. Zázračne mi prischla. Simultánne tlmočenie som síce nikdy neskúšal, ale mám ju ako druhú slovenčinu. Cez ňu som sa dostal som k prekladu scenárov šou Billa Cosbyho. To bol začiatok.
Vaša mama robila v dabingu, dohadzovala vám preklady?
Mama chcela, aby som si našiel niečo iné. Ale ja som trval na tom, že to chcem s prekladom scenárov skúsiť, nech mi dôveruje. Bola vtedy šéfkou dabingového štúdia. Pravdu povediac, nechcel som po nociach pracovať niekde v pekárni, a chcel som si zarobiť. Vtedy som nepotreboval veľa, keď som spravil za jeden deň jeden scenár, dostal som dvetisíc korún a to bolo super. Ak sa mi niekedy podarilo napísať za mesiac štyri scenáre, bol som kráľ.
Čím je pre vás preklad zaujímavý?
Angličtina ako jazyk prišla nevinne, mal som strýka v Amerike, ktorého som veľmi uznával. Od šiestich rokov som bol presvedčený, že to je zasľúbená krajina. Mal som asi šesť rokov, keď som odtiaľ dostal auto na diaľkové ovládanie a kozmické auto a bol som z toho vo vytržení. A keď som dostal dobíjateľné baterky, to som len tak čumel. Všetko bolo o Amerike. Mal som normálne živé sny, ako sa prechádzam po Manhattane.
Angličtina bola pre mňa preto samozrejmosťou, chcel som ju ovládať. Najprv som zachytával slovíčka na MTV, pozerávali sme tam s kamarátmi seriál Beavis&Butt-head, ale postupne nás prestávalo baviť stále hľadať v slovníku slovíčka, aby sme vylúštili dialógy, keď sme nerozumeli vtipom. Tak sa to so záujmom o angličtinu nejako začalo. Potom ma mama poslala na základy do Anglicka. Bol som tuším siedmak v základnej škole. Síce som tam strávil len dvanásť dní v roku, ale bolo to veľmi slušné nakopnutie. Potom som sa začal zaujímať o počítače. To sa nedalo nič robiť, tam sa angličtine vyhnúť nedalo. Vtedy som sa veľmi veľa naučil.
Silné reči – zábavná šou v štýle stand-up comedy je tvorivou
výzvou nielen pre maskota a spoluorganizátora Jána Gorduliča.
Autormi plagátu sú Matúš Bencze a Ivan Horváth.
V rámci školy alebo sám?
Skôr samostatne. Študoval som na 1. súkromnom gymnáziu. Priebežné mimoškolské aktivity, ktoré tvorili tridsať percent našich známok, som síce ignoroval a mával som preto trojky, ale všetok voľný čas som venoval počítačom. Vtedy som v tejto oblasti začal aj prekladať a učil som sa aj programovať, iba tak z pasie.
Boli neskoršie preklady scenárov pre vás výzvou aj preto, že ste poznali úroveň slovenského dabingu?
Ak to mala byť výzva, tak skôr v tom zmysle, že som chcel mame dokázať, že to viem robiť. Začal som s prekladmi scenárov až vtedy, keď som sa na to cítil. Samozrejme, robil som zo začiatku školácke chyby, ale čoskoro som pochopil zákonitosti sitcomu. Dobrý preklad sitcomu je, keď sa ľudia na dialógoch smejú tam, kde sa smejú aj v origináli. Musí sa to tak dať spraviť, aj keď je to niekedy veľmi ťažké, aj keď vtip u nás niekedy funguje opačne, niekedy až tak, že keď herec povie v origináli ´yes´, vy mu musíte dať do úst ´nie´. To som sa postupne učil. Inak, dabing bol na slušnej úrovni hlavne vďaka režisérom a staršej škole televíznych dabingových dramaturgov, ktorí sa však už, žiaľ, neadaptovali na nový slovník a aktuálne reálie.
Zdá sa, že sa vám darí. Už roky robíte reláciu Pošta pre teba, pribudol portál televízie Joj, píšete scenáre pre slovenské sitkomy, moderujete, začali ste robiť stand up comedy. Akú úlohu v tom majú peniaze?
Je to tak päťdesiat na päťdesiat. Videoportál na Jojke a moja internetová relácia Cestovka by ma neuživili. Stand up comedy robím takmer zadarmo, Pošta pre teba je dôležitý príjem. Rôzne akcie moderujem do veľkej miery pre peniaze. Priznám sa, že cenovú latku sa mi nechce podliezať, ale nechcem robiť úplné hlúposti.
Zarábam si peniaze tým, čo ma baví robiť. Nie je to tak, že som drahý a namyslený, skôr to vnímam tak, že sa snažím vytvoriť si honorárom priestor, aby som svoju prácu mohol robiť dobre. Keď mi dáte dobré podmienky, dostanete odo mňa ten najlepší možný výkon. To ma chráni, aby sa zo mňa nestal znudený moderátor. Ale rád robím aj charitatívne akcie. Baví ma ísť napríklad niekam do kultúrneho domu v Považskej Bystrici za deťmi. No teraz v júni sa všetky moje aktivity načas končia. Momentálne nadrábam relácie na celé leto a som úplne vyťažený.
Kľúčové pôsobiská Jána Gorduliča: do pamäti televíznych divákov
sa vpísal ako poštár Janko z populárnej relácie Pošta pre teba,
v ktorej ako spolumoderátor a spoluautor dokrútok začínal pred
siedmimi rokmi. Na snímke s moderátorkou Katarínou Brychtovou.
Neťahá vás film?
Skôr televízia. Už od čias vysokej školy ma viac bavila. Asi preto, že som nedočkavý človek a potrebujem rýchlejší rytmus. Pri filme si vymyslíte námet, ten musíte rozpracovať, píšete scenár, viacero verzií, potom musíte zháňať peniaze, obehávate, robíte castingy, obhliadky, a to prejdú aj dva roky. Potom rok nakrúcate, potom striháte, nahrávate hudbu, staráte sa o promo, cestujete na festivaly, kinopremiéry a nakoniec možno po toľkom čase zistíte, že by ste celý ten film spravili inak. Za ten čas ja napíšem päťdesiat epizód sitcomu a presne toľkokrát to môžem opäť skúsiť a urobiť lepšie.
V tomto je televízia pre mňa lepšia – je rýchlejšia. My sa stretneme na porade scenáristov a povieme si, čo sa bude diať v ďalších dieloch seriálu, aké budú námety. Podobne rýchlo to beží aj v internetovej televízii: Cestovku milujem, lebo je to desaťminútovka, za hodinu napíšem scenár, je to malý oblúčik, štyri obrazy, treba príbeh ukázať, zamotať ho, zaviesť ho niekam inde a ukončiť inak, ako divák čakal. Učíte sa robiť príbeh na malom priestore a inšpirovať sa obmedzeniami. To ma v kreatívnosti posúva. Baví ma, ako sa veci rýchlo dajú vyvíjať a ako rýchlo sa dajú realizovať nové nápady.
Je to asi váš adrenalín. Ako vlastne prebieha písanie seriálových scenárov?
Je nás niekoľko autorov a striedame sa raz za štyri až päť týždňov. Raz za čas si sadneme spolu s dramaturgom, scenáristom a režisérom, povieme si, kde sa v seriáli momentálne nachádzame, a vymyslíme si námety na ďalších šesť až sedem dielov s tým, že každý si niečo priniesol. A už sa začne linka naťahovať. Musíme doniesť áčkový aj béčkový príbeh, lebo v každom dieli sa odvíjajú dva príbehy. Potom sa rozídeme a píšeme si vo svojich pelechoch.
Ako sa dokážete sústrediť na písanie?
Snažím sa vždy vyhradiť si dva dni na napísanie scenára, ale nechcem úplne vypnúť, lebo väčšinou to vychádza tak, že aj predtým, aj potom niečo riešim, a keď ľudia potrebujú zodpovedať len nejakú maličkosť, treba byť v dosahu. Najradšej e-mailom alebo esemeskami. Tým, že som v toľkých veciach zainteresovaný, nemôžem si dovoliť, aby niečo dva dni stálo. Ale ľudia začínajú riešiť svoje veci až tak okolo jedenástej a ja už mám vtedy kopu písania za sebou. Keď mám písať scenár, radšej idem spať už pred polnocou a nerobí mi problém sadnúť si k práci ráno o šiestej. Do jedenástej mám napísané, čo potrebujem.
Profesionáli zase priniesli celému tímu tvorcov, v ktorom pracuje
ako scenárista, cenu OTO 2009 za najlepší komediálny seriál.
Vraj ste učili na Vysokej škole múzických umení. Nechcete v tom pokračovať?
Učil som, keď som musel, pre doktorandské štúdium. Chcel by som ešte niekedy spolupracovať so školou, ale inak ako vtedy. Doktorandskú prácu som robil o licencovaní televíznych relácií, teda o tom, ako to v televízii funguje od kupovania formátu až po jeho slovenské vysielanie. Teraz by som radšej chcel hovoriť o tom, čo robím, čiže o vývoji a písaní sitcomu. Dokonca by som radšej ako produkciu učil scenáristov. V škole dostávajú základy, ale prax je iná.
Aká?
Iné sú koncepty. Ľudia sa pri písaní scenárov veľmi držia toho, čo sa naučili v škole. Ozývajú sa, že by to chceli skúsiť, spoja sa so mnou, ja im teda poviem, aký je scenár, čo je storyline, vysvetlím základné charaktery. Lenže potom sa tri týždne nikto neozve. Keď sa ozvete vy, povie vám dotyčný, že na tom robí, o ďalšie dva týždne pošle storyline, teda to, o čom daný diel bude, lenže medzitým televízia odvysiela osem dielov seriálu a príbeh je úplne inde.
To sú základné veci, ktoré si autori často neuvedomujú. Alebo si vymyslia obraz panorámy nad mestom s vychádzajúcim slnkom. Lenže hodina helikoptéry stojí 2500 eur, a čo ešte o piatej ráno! Okrem toho na lietanie nad mestom potrebujeme povolenie. Zabúdajú, že sitcomový priestor je obmedzený. Napríklad v Mafstory sa môžete pohybovať v piatich izbách, z ktorých nemôžete vyjsť do exteriéru. Všetko, čo sa stane vonku, môžete vyjadriť len vnútri.
Stíhate komunikáciu s ľuďmi, keď ste stále v jednom kole?
Tajomstvo je komunikovať čo najviac cez internet, telefonovať večer, nestretávať sa zbytočne. Využívam všetku možnú techniku, aby som bol v styku čo najhladšie. V počítači mám napríklad aplikáciu, cez ktorú sa všetky súbory, ktoré vo worde zavriem, automaticky preklopia na internetový server a ja si ich viem následne všetky vyhľadať v mobile či ktoromkoľvek počítači pripojenom na internet. Mám tam všetko, na čom som kedy robil a na čom práve robím.
Ktorýkoľvek súbor môžem otvoriť a pracovať s ním aj v teréne. Aj keď si ako blbec niečo omylom vymažem, na tomto serveri si to vždy nájdem vo všetkých verziách, ktoré som kedy urobil. Okrem toho doma neupratujem, mám upratovačku, ktorá príde raz za týždeň, umyje riady, vyžehlí košele, vyperie. Nemám frajerku, nijaký súkromný život, len pár kamarátov. Snažím sa vecami nezaťažovať. Buď pracujem, alebo nepracujem. Nemám stavy, že sa mi nechce, a tak sa váľam pred telkou a odkladám povinnosti.
S mamou, dabingovou režisérkou Štefániou Gorduličovou.
Ste pánom svojho času?
Nemám pocit, že by som ho musel niekomu podriaďovať, našťastie. Ale na druhej strane, je pár ľudí, s ktorými musím kooperovať a vychádzať. Dramaturgovi nesmiem odovzdávať veci po termíne, musia byť v istej kvalite, lebo inak mi texty otrieska o hlavu a dá trikrát prepísať, čo ma oberá o čas. Niektoré termíny sú dohodnuté na pol roka dopredu, s tými nesmiem hýbať. Napríklad v Pošte pre teba.
Pošta pre teba tvorí dôležitú časť vášho príjmu. Nie je to paradox, keď z ľudí ťaháte silné emócie?
Je to program, v ktorom som začínal, našiel som si v ňom svoju pozíciu. Ponúkli mi túto šou, keď som mal 24 rokov. Príbehy ľudí sa ma hlbšie dotýkali prvé dva-tri roky. To som mal častejšie slzy v očiach. Ale bola to predovšetkým práca, navyše relácia mala úspech. Hovoril som si – využi tu svoj talent aj na zarábanie peňazí. Ale nechcem, aby to vyznelo zle. Je to jednoducho tak. Svojím spôsobom som v tomto programe už obrnený, veď sme vyrobili doteraz takmer 250 dielov s okolo osemsto príbehmi. Zároveň sa aj my zdokonaľujeme, dokážeme stále lepšie v krátkych dokrútkach vystihnúť charaktery ľudí a prekonávať ich zábrany.
Boli pre vás niektoré príbehy výnimočné?
Takých príbehov, ktoré sa ma naozaj dotkli, bolo možno desať. Napríklad také, ktoré mi pripomenuli aj môj osobný život. Alebo sa v nich riešili vzťahy rodičov a detí, ktorí sa pohádali a nedokázali zmieriť, lebo boli príliš tvrdohlaví, alebo príbehy stratených súrodencov. Ja žijem bez otca, mám dve nevlastné sestry a plakal som, keď som sa s nimi stretol. S jednou z nich sme si veľmi podobní, hoci žije v južnom Francúzsku. Veľmi silným príbehom boli aj štyria bratia, ktorí si dali vyhľadať piateho, čo bol ako dieťa adoptovaný niekam veľmi ďaleko. Všetci už mali nad štyridsať. Tí štyria sedeli v štúdiu vo flanelkách a čakali na piateho, ktorý sedel za stenou a predstavte si, mal takú istú flanelku. A pritom sa v živote nevideli.
Na snímke s Michaelom Palinom, jedným z tímu svetoznámej komickej hereckej
skupiny Monthy Pythons, ktorý navštívil v roku 2007 Slovensko v rámci nakrúcania
seriálu BBC o “novej Európe”. Ján Gordulič robil tímu slovenského asistenta
produkcie. Zažili vtedy pravú slovenskú zabíjačku.
Vašou najnovšou aktivitou je stand up commedy. Máte svoj program Silné reči, kde vystupuje naživo pred mikrofónom sólo ktokoľvek, kto si trúfa osloviť publikum. Čo vás na tom baví?
Program beží pol roka. Oslovil ma spolumajiteľ bratislavského Nu Spirit baru s tým, že každý pondelok chcú robiť živý program – tolkšou, literárne večery, divadlo a podobne. Pre mňa to bola naozaj príležitosť. Mám takzvané zaparkované sny a toto bol jeden z nich. Vedel som, že niečo podobné chcem robiť, ale na to treba priestor, čas, ľudí. A zrazu sa to začne diať. Zrazu príde človek, ktorý vám vyrieši všetky problémy s technikou, klubom, hraním, barom, predajom lístkov. Mojou úlohou je dodať program. Tak som oslovil ľudí – produkčnú, grafika, kameramana, ktorí so mnou robia na iných veciach. Išli do toho so mnou, hoci tento žáner vôbec nepoznali. To ma veľmi nakoplo a dalo mi to silu napriek tomu, že sa nešlo na istotu ani o nijaké veľké peniaze.
Tento formát je stále u nás nový. Ako hodnotíte jeho úroveň?
Na stupnici od jeden do desať by som mu dal päťku. Najväčším problémom je, že stále chýbajú účinkujúci. V Bratislave je dokopy možno pätnásť ľudí, ktorí to vedia robiť a venujú sa tomu vrátane konkurencie. A mimobratislavských ľudí sem dostaneme ťažko.
Prečo, je málo účastníkov?
Lebo je nás Slovákov jednoducho málo. Nezvaľoval by som to na slabú tradíciu. Buď sa ľudia smejú a je to zábavné, alebo nie. To, čo chýba, je škola, nedá sa tu ísť na kurz tohto typu, nie je tu nikto, kto by o stand up comedy rozprával.
Čo robíte v tomto smere vy?
Stretávam sa s účinkujúcimi, ktorí sa u mňa každý mesiac do programu prihlásia, a bavíme sa o ich vystúpeniach. Skúšame si navzájom poradiť, čo robíme dobre, čo a ako by mohli skúsiť inak.
Túto šou robíte v praxi aj vy. Ako si predstavujete dobré vystúpenie?
Keď sa ľudia bavia a nevypískajú vás. Za naozaj dobré považujem dve svoje vystúpenia. Jedno sa volalo Sračky a hovoril som pred publikom o veciach, ktoré mi stoja v ceste, aby som mohol realizovať svoje sny. Druhé som si zostavil na tému technologická podpora pri počítačoch.
Dostatok manuálnej práce mu zabezpečujú
netradičné darčeky od kamarátov k narodeninám.
Do akej miery si vymýšľate namieste?
Moja skúsenosť je, že si všetko treba dopredu napísať. Potom to prepísať a ešte raz prepracovať. Potom si to vo vani alebo hocikde inde skúšať a v ďalšej fáze sa to normálne naučiť naspamäť, ideálne od slova do slova. Niekedy mám pointy naozaj tak postavené, že ak by som zmenil čo len slovíčko, vtip by sa vytratil. Čerpám čisto zo seba, zo svojho života, a za podstatný považujem opis detailov. Aby sa pred človekom vynoril konkrétny obraz, ktorý mu ponúkam.
Vylučujete improvizáciu? Veď aj tá k takémuto vystúpeniu patrí, nie?
Podľa mňa by sa 95 percent textu malo byť pripraviť. Možno sa niekedy niečo v improvizácii podarí, ale treba pri tom veľa dobrých zhôd náhod a dobrých reakcií publika.
Spomínali ste, že načas balíte všetky aktivity. Prečo teda?
Odlietam 21. júna do Los Angeles na tri mesiace, kúpil som si kurz písania sitcomu na Kalifornskej univerzite. Budem bývať na pláži, chodiť na bicykli alebo na aute do školy a skúsim napísať svoj prezentačný scenár pre americký trh. Veľmi sa na to teším. Všetko sa zastaví a počká tu na mňa do septembra.
Vaša mama je s vami spokojná?
Je na mňa pyšná a vždy bola. Ale minulosti mala obavy, čo povedia ľudia, že pracujem v tej istej brandži ako ona. Bolo to, keď som prekladal Šou Billa Cosbyho, keď raz nastala situácia, že mama potrebovala v jednom dieli narýchlo nadabovať postavu, ktorá tam povedala tri slová. To ešte nevedela, že o pár dielov sa vyvinie na jednu z dôležitých postáv. Tak som si dal prezývku Niko Lagerfeld, aby sa v titulkoch neobjavovalo toľkokrát moje meno, a navyše ešte aj jej meno. Presviedčal som ju, že dôležité je, či sa moja práca osvedčí.
Máte s mamou silný vzťah?
Raz mi dala taký príhovor, že som nechápal. Ale dnes som rád, že odznel. Povedala mi – nech urobíš čokoľvek, si môj syn a budem ťa milovať. Vtedy som mal dvadsať a bolo mi to akurát tak trápne. Ale s odstupom času je dôležité to vedieť. Ja som časom niekoľko podobných prísľubov dal jej. Sú to prejavy dôvery – viem, že nesmiem sklamať, a chcem, aby sme sa na seba mohli spoľahnúť.
Ján Gordulič (1980)
