Prekliate filmy z obrazovky

Povedzte televízny film, ozve sa: povestné bratislavské pondelky. Už menej je známe, že okrem inscenácií v dramaturgii televízie za socializmu vznikali plnohodnotné filmy. Nakrútené na pravý filmový materiál, mali umelecké ambície a v zlatom období koncom

šesťdesiatych rokov aj úspechy za hranicami. Na vtedajšie pomery hotový zázrak.

Keď ešte Petržalka bola dedinou, nie sídliskom, stáli na Sitnianskej ulici nevábne prízemné baraky. Vyzerali ako z vojnového filmu, ale v skutočnosti to bolo miesto, kde sa mnohé filmy rodili. Z centra na okraj mesta tam koncom šesťdesiatych rokov presťahovali Televíznu filmovú tvorbu. Dosť príznačné na netypický útvar, v ktorom vládli na tie časy aj netypická atmosféra a sloboda. Dôkazom sú ceny, ktoré naše televízne filmy získali na troch za sebou nasledujúcich ročníkoch festivalu v Monte Carle, a to za Krotkú Stanislava Barabáša (1968), Baladu o siedmich obesených Martina Hollého (1969) a Sladké hry minulého leta Juraja Herza (1970).

Tvorivý pretlak

Nie je už veľa pamätníkov, ktorí o tejto zaujímavej kapitole domáceho filmu rozprávajú z prvej ruky. „Až teraz si uvedomujem, ako málo nás zostalo,“ hovorí scenáristka a krátky čas aj dramaturgička Televíznej filmovej tvorby Alta Vášová. „Filmy sa premietali v pivárni pri synagóge, ktorá už neexistuje. Tam som prvýkrát videla aj Zbehov Juraja Jakubiska. Bola to paráda, eufória. Keď sa niečo nakrúcalo, žila tým celá Bratislava. Vtedy sme ešte nemali pocit, že potrebujeme azyl, tešili sme sa zo života.“

Ako sa všetko začalo, vysvetľuje literárna a filmová historička Jelena Paštéková: „Po ,chudobných´ päťdesiatych sa na prahu šesťdesiatych rokov slovenský film ocitol v pretlaku tvorivých síl. Ideológia stále bdela, ale kolibskí režiséri, scenáristi, dramaturgovia a kameramani túžili robiť umenie a kritika ich podporovala. Slovenskí filmári vtedy dýchali rovnaké povetrie ako súvekí európski novovlnisti. A odrazu bol náš ,kapacitný´ priestor priúzky.“

obr_04.jpg

Film Krotká podľa Dostojevského poviedky (1968) odštartoval úspech televíznych
filmov v zahraničí. On ju chce vlastniť, ona radšej volí smrť. Komorná snímka
s Magdou Vášáryovou a Ctiborom Filčíkom bola doma tabu aj pre meno režiséra
Stanislava Barabáša, ktorý v roku 1968 emigroval do Nemecka

Nový žáner

Rozšíriť ho mohla televízia. Pobočka v Bratislave začala vysielať o tri roky neskôr ako v Prahe, v roku 1956. Podobne ako vo svete, aj tu smeroval vývoj od živého vysielania k záznamu. Prvá to umožnila technológia telerecordingu (TRC), nebola však príliš pružná, ani záznam nebol kvalitný a kompatibilný so zahraničím. Lepším riešením bol tridsaťpäťmilimetrový filmový pás. Výhodou bolo, že umožnil oddeliť zvukovú a obrazovú stopu. „Čoskoro sa ukázalo, že televízna inscenácia a televízny film sú z hľadiska poetiky dve rozdielne veci“. Postupne bol teda na svete nový žáner.

Čo je vlastne televízny film? Kým inscenácia pripomína divadelný záznam a vzniká v štúdiu (výnimkou sú občasné dokrútky v exteriéroch), televízny film zachádza ďalej. Používa filmové prostriedky, ako ich poznáme z kina, oproti bežným filmom však má komornejší príbeh a kratšiu metráž. Odlišný je aj spôsob snímania kamerou, založený na detailoch, ktoré je lepšie rozlíšiť na malých obrazovkách televíznych prijímačov.

obr_06.jpg

Druhýkrát v Monte Carle zaujala Balada o siedmich obesených Martina Hollého.
Predloha Leonida Andrejeva sa odohráva v roku 1905, na smrť čakajú v cárskej väznici
siedmi odsúdenci. Existenciálne tóny zvýraznil génius filmovej hudby Zdeněk Liška

Pravý film

Prvý televízny film u nás v roku 1960 podľa románu Ladislava Mňačka Smrť sa volá Engelchen nakrútil režisér Ivan Balaďa. Dĺžka viac ako dve hodiny, filmová kamera a strih, exteriéry – to už nebola inscenácia kdesi vo vŕzgajúcom štúdiu. O čosi neskôr, v roku 1964, televízia vyčlenila špeciálny útvar, Televíznu filmovú tvorbu. Tento dátum nie je náhodný. Slovenský film mal v tom čase za sebou prelomovú snímku Slnko v sieti Štefana Uhra.

Z Koliby sa stal Československý film Bratislava, čo už voči pražskému centru neznelo tak submisívne ako predtým Filmová tvorba a distribúcia Bratislava. Nie náhodou v tom istom roku na Divadelnej fakulte VŠMU vznikla Katedra filmovej a televíznej dramaturgie. Bol to prvý základ neskoršej samostatnej filmovej fakulty, ako ju poznáme po roku 1989. Za štúdiom réžie či kamery bolo síce ešte stále treba chodiť do Prahy na FAMU, ale na Slovensku už školila prvých profesionálov – dramaturgov. Viacerí z nich sa uchytili práve v Televíznej a filmovej tvorbe.

obr_02.jpg

Do tretice v Monte Carle bodovali Sladké hry minulého leta, pôvodným
názvom Muška. Jana Plichtová očarila režiséra Juraja Herza neplánovane,
vo filme mala pôvodne hrať jej sestra

Snímky na objednávku

Aby nevznikol omyl – televízia nemala na nakrúcanie filmov potrebnú techniku ani ateliéry. Kolibské ateliéry, na ktoré bola odkázaná, boli akousi výrobnou základňou, kde televízne filmy vznikali ako zákazky. „Dramaturgia, scenár, peniaze však prišli z televízie, ktorá bola dnešným termínom čosi ako producent,“ hovorí Tibor Petrovský, ktorý sa na vyše stovke televíznych filmov podieľal ako asistent a neskôr vedúci výroby. Ročne televízna filmová tvorba vyrábala približne dvadsať titulov, čím dobehla a v podstate aj predbehla Kolibu. Približne v polovici prípadov využívala vlastné, špeciálne štáby. Inak to boli objednávky pre externé kolibské prostredie. Na dnešné pomery sú to pôsobivé čísla.

Hoci bol nosičom televíznych filmov tridsaťpäťmilimetrový pás, určené boli najmä pre televíznu obrazovku a len výnimočne sa premietali v kinách. Iróniou bolo, že ani televízia mnohé z nich roky nevysielala, najmä z ideologických dôvodov. Pre súčasnosť je inšpiratívne vedieť, že samotné materiálne podmienky, akokoľvek priaznivé, nezaručia, že vznikne naozaj kvalitný film. „Za úspechom sa skrývajú horiace duše,“ upozorňuje Jelena Paštéková. V Televíznej filmovej tvorbe bolo takých osobností viac.

obr_01.jpg

Dňa 15. mája vo veku osemdesiatosem rokov zomrel televízny a rozhlasový režisér,
scenárista, dramaturg, a básnik Ivan Teren. Zakladal a viedol Televíznu filmovú
tvorbu, predtým (1952 - 1955) bol aj riaditeľom Slovenského národného divadla

Horiace duše

Šéfom útvaru bol spisovateľ a režisér Ivan Teren. Muž so silnou povstaleckou minulosťou (za vojny pracoval v rozhlase v Banskej Bystrici) zastrešil viaceré, inak nerealizovateľné umelecké výboje. Režisér Peter Solan spomína, že ak mal výhrady, chcel o nich diskutovať, čo vtedy zďaleka nebolo samozrejmé. Solan v Televíznej filmovej tvorbe nakrútil štyri snímky. Hovorí: „S Ivanom Terenom som sa stretol možno raz a práve to bolo úžasné. Dramaturgom a tvorcom verili. Dostali krídla.“ Dôkazom je schvaľovanie scenárov, ktoré bolo hladké a rýchlejšie ako na Kolibe. „Ak sa niečo páčilo, tak to šlo, mne prešli dva scenáre na prvé prečítanie. To bol úplný zázrak,“ hovorí Alta Vášová.

Tragický osud

Kto bol ozajstnou dušou Televíznej filmovej tvorby, neprezrádzajú žiadne titulky. Neprávom zabudnutá osobnosť s tragickým osudom je Peter Balgha. Energický muž s neopakovateľným slovníkom a briadkou bol spisovateľom, dramaturgom a dnes by sme ho označili aj za manažéra. Alta Vášová spomína, že mal úžasný nos na ľudí: „Vedel nájsť talenty, aj ich dať dohromady, sústrediť okolo seba trojice režisér – kameraman – autor, ktoré fungovali.“

Prozaik spojený s časopisom Mladá tvorba dokázal projekty presadiť a v prípade potreby aj obhájiť. Absolvoval pražskú FAMU, kde mal známych, na ktorých sa napojil: scenáristu Tibora Vichtu, režiséra Ivana Balaďu či Petra Solana. Okamžite dal šancu aj čerstvým „famákom“, ako boli bratia Lutherovci alebo kameraman Dodo Šimončič. Príležitosť dostali absolventi aj študenti. Na VŠMU v Bratislave viedol ročník dramaturgov, kde študovali mladí Dežo Ursiny, Jaro Filip, Dušan Mitana alebo Juraj Lihosit.

obr_03.jpg

„Toto sú príbehy ľudí, ktorí ostali sami sebou. Zabudnutí a prostí, vrastení do zeme,
z ktorej vyšli. Nemožno ich presadiť, pretože by zahynuli,“ zaznie v slávnom
dokumente Obrazy starého sveta. Málokto vie, že aj film Dušana Hanáka
sa pripravoval v Televíznej filmovej tvorbe. Na Kolibe ho dokončili po jej zrušení


Keď sa začala normalizácia a Petrovi Balghovi zakázali vyučovať, viacerí z nich odmietli doštudovať pod iným vedúcim ročníka. Hoci vydal dve knihy, oficiálneho uznania svojho talentu sa Balgha nedočkal, hovorí teoretička Jelena Pašteková: „Jeho obrovská energia sa sústredila, rozplynula a zúročila v práci pre druhých. Originálne autorské nápady odovzdával zadarmo v prospech hmlistého ´verejnoprospešného´ cieľa. Dnešná spoločnosť by ho asi vnímala ako málo asertívneho exota, ktorý sa nedokázal presadiť ako svojbytný spisovateľ.“ Peter Balgha mal srdcovú poruchu a zomrel v roku 1972. Mal iba tridsaťsedem rokov a viacerí, čo ho osobne poznali, sa zhodujú, že skutočná príčina jeho smrti sa volala inak: normalizácia.

Literárna klasika

Kým na Kolibe sa nesiahalo po inej ako domácej literatúre, Televízna a filmová tvorba bola zvláštna adaptáciami svetovej klasiky. „Bol hlad po myšlienkach, úžasný boom zažila revue Světová literatura, vydávali sa preklady. Adaptácie svetovej aj domácej literatúry sa prijímali ako udalosť, životná inšpirácia a nespochybniteľná hodnota,“ vysvetľuje Paštéková. Boli to najmä ruskí autori – Dostojevskij, Čechov či Bunin – ale podarilo sa vytvoriť rovnováhu medzi zahraničnou a domácou produkciou. Tak trochu výnimkou sú Sladké hry minulého leta podľa predlohy poviedky Francúza Guy de Maupassanta. Ako spomína scenáristka Alta Vášová, ak to s vlastným scenárom nešlo, „bolo možné svoj pocit zo súčasnosti dávať do námetov, ktoré ste si vybrali“.

Obdobie bolo priaznivé – ťažko si pred rokom 1968 aj po ňom predstaviť, že by vznikol film ako Balada o siedmich obesených, nakrútený podľa poviedky zakázaného ruského spisovateľa Leonida Andrejeva.
Čo je dôležité, Televízna a filmová tvorba okrem hraných filmov produkovala aj dokumenty. Bohužiaľ, vlani zomrel Boris Hochel, ktorý bol ich dramaturgom. „Keď bolo pár dní voľna, šlo sa do terénu a nakrúcali sa zaujímavé etnografické snímky,“ hovorí Tibor Petrovský.

obr_05.jpg

Zabudnutá podkapitola zabudnutej kapitoly – to sú non-fiction filmy, najmä tie
etnografické, za ktorými stál dramaturg Boris Hochel. Zomrel v júni 2009

Po auguste

Ako samostatná redakcia existovala Televízna filmová tvorba krátkych sedem rokov. Všetko sa zmenilo po auguste 1968. Smutnú historku spomína Alta Vášová: „Peter Balgha mal na Sitnianskej v klietkach vtáčiky. Keď prišli tanky, šli sme ich akurát nakŕmiť. V škatuliach tam boli aj blany, na ktorých sa dali rozmnožovať materiály. Ruskí vojaci nás tam pustili, vrazili sme dnu, blany dali do koša, a zamaskovali ich ovocím, ktoré sme nakúpili v dedine. Ukryli sme ich u bratov Lutherovcov pod posteľou. Odvtedy som už na Sitnianskej nebola.“
V roku 1970 na festivale televíznych filmov v Monte Carle získal cenu film Sladké hry minulého leta. Autori už po ňu nemohli vycestovať a tí, čo ju prevzali, im ju nikdy neodovzdali.

V nemilosti

Filmy novej vlny boli v nemilosti a televízne medzi ne patrili, samozrejme, tiež. Dramaturgov – Marínu Viceníkovú, Víta Ileka, Petra Balghu a Altu Vášovú – pod rôznymi zámienkami poprepúšťali. Napokon v roku 1971 zrušili aj Televíznu filmovú tvorbu. Presnejšie, redakciu premenovali a v televízii priradili inam, čo sa v duchu byrokratickej logiky neskôr ešte viackrát opakovalo. Neopakovali sa však filmy takých kvalít ako predtým, ani ich úspechy za hranicami. Ako zázrakom sa na Kolibe podarilo dokončiť dokument Obrazy starého sveta Dušana Hanáka, ktorý pôvodne tiež vznikal v dramaturgii TFT. Televízna tvorba ako taká, samozrejme, pokračovala ďalej. Tvár našla cez pondelkové inscenácie a koncom desaťročia už prišla aj nová generácia tvorcov a ich zaujímavé filmy. To je však už celkom iný príbeh.

obr_07.jpg

Ivan Balaďa režíroval prvý dlhometrážny televízny film Smrť sa volá Engelchen a neskôr
dve adaptácie Margity Figuli a Františka Švantnera. Šancu v televízii opäť dostal až
v osemdesiatych rokoch. V liečebni pre hendikepované deti sa odohrávajú Oči plné
snehu (1983), film, čo vonkoncom nemá socialistický happy end

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Recenzie.sme.sk udelili 60 certifikátov Ocenený expertmi
  2. 5 krokov k vlastnému bývaniu
  3. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  4. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  5. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  6. Inteligencia vo všetkom
  7. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  8. Continental spúšťa dlhodobý test pneumatík s vodičmi z Facebooku
  9. Čo sa môže stať, keď šetríte na zateplení?
  10. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie
  1. Advokáti budú v stredu bezplatne radiť v 8 mestách
  2. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  3. Apartmány s výnosom až 4% v lyžiarskom stredisku Obergurgl
  4. Finále súťaže CEWE Fotokniha roka 2016
  5. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  6. Východniari investujú do bývania spomedzi regiónov najviac
  7. Recenzie.sme.sk udelili 60 certifikátov Ocenený expertmi
  8. Rodinná dovolenka v Burgenlande
  9. 5 krokov k vlastnému bývaniu
  10. Pôžička, ktorá odmeňuje? Nie, nepomýlili sme sa
  1. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 21 862
  2. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 11 108
  3. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 8 745
  4. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 6 638
  5. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 4 069
  6. 5 krokov k vlastnému bývaniu 3 740
  7. Moderný bungalov očami mladých architektov 1 905
  8. Rodinná dovolenka v Burgenlande 1 791
  9. Budú Slováci čoskoro ovládať svoje domácnosti cez smartfón? 1 640
  10. Inteligencia vo všetkom 1 613

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop