Niet impozantnejšieho prejavu ľudského odporu, ako bol atentát na Heydricha, myslí si francúzsky spisovateľ LAURENT BINET. Mená Jozef Gabčík a Jan Kubiš si pamätal už z detstva, lebo mu o nich rozprával otec, učiteľ dejepisu, a keď prišiel počas vojenskej služby učiť francúzštinu na Slovensko, neúnavne pátral po všetkom, čo s nimi súviselo. Až to na ňom zanechalo pozoruhodné stopy a kamaráti museli byť zúfalí - každú diskusiu nasmeroval na 27. máj 1942. Binet o tom napísal strhujúcu knižku HHhH, čo je skratka slov Himmler’s Hirn Heißt Heydrich (Himlerov mozog sa volá Heydrich). V marci za ňu dostal prestížnu Goncourtovu cenu za najlepší debut. Stretli sme sa s ním v tichom parížskom bytíku, kde pri písaní prežíval súboj medzi literárnymi túžbami a spisovateľskou povinnosťou.
Vraj máte rád naše rožky.
„Ó, áno, mal som rád biele rožky a vašich hokejistov. Práve ste sa stali majstrami sveta, keď som bol na Slovensku, oslavoval som po každom vašom víťaznom zápase. Zbožňoval som Šatana, to bol môj idol!“
Páčilo sa vám jeho meno bez mäkčeňa na drese?
„Hej, má geniálne meno, to hneď každý vie, že je to výnimočný hráč. Pred pár dňami som bol v Spojených štátoch, tam som zas sledoval NHL a videl som, že v Montreale teraz máte výborného brankára.“
Vo svojej knižke HHhH píšete, že Československo je krajina, ktorú máte najradšej. Nepreháňate trochu?
„Vôbec nie. Šiel som sem na vojenskú službu, pretože som si mohol vybrať medzi Rumunskom, Poľskom, Českom a Slovenskom. Som rád, že som si vybral Košice, rýchlo som si našiel kamarátov, zaľúbil som sa. Neskôr som šiel do Prahy, ktorú zase považujem za najkrajšie mesto na svete. Ale stále mám bližšie k Slovensku a slovenčine. Niežeby som dobre hovoril po slovensky, po česky však hovorím ešte horšie, ř považujem za nevysloviteľné.“
Tu ste začali neúnavne pátrať po príbehu Jozefa Gabčíka a Jana Kubiša. V histórii francúzskeho odboja niet nikoho, kto by vás strhol rovnako?
„Samozrejme, je v nej veľa inšpiratívnych hrdinov a ja nechcem medzi nikým robiť hierarchiu. Ale čin Gabčíka a Kubiša bol špeciálne impozantný.“
Dnes by ho pokojne mohli nazvať teroristickým.
„Možno ho vnímať aj tak. Ale ani teroristický čin nemusí byť hneď diskvalifikovateľný. Posudzovať ho treba podľa toho, čo je v hre – proti komu a ako bol zorganizovaný. A či bol hodný vykonania, o tom môže rozhodnúť aj naše svedomie. Myslím si, že atentát na Heydricha hodný vykonania bol. Gabčík a Kubiš nemierili na nevinných ľudí.“
Ale asi počítali s tým, že za to príde trest.
„Ten trest sa však neodlišoval od toho, čo už Nemci robili predtým, veď nad krajinou vládol teror. Viem, bude hrozné, čo teraz poviem, ale symbolický účinok odporu mal väčšiu váhu ako smrť tisícok nevinných v Lidiciach a Ležákoch – ak to vidíme v kontexte celej druhej svetovej vojny, v ktorej zahynuli milióny. Odboj a kolaborácia, to sú citlivé témy, ktoré sa posudzujú ťažko. Aj vy Slováci, aj my Francúzi dnes žijeme v krajinách, kde nie sú vojny. Čo my vieme, aká to bola dilema.“
Vo svojej knižke hovoríte aj o Mníchove a neochote premiéra Daladiera Československu pomôcť. Píšete, že Česi to okomentovali jednoducho: Je to Francúz. Čo také hodnotenie skrýva?
„Máme povesť arogantných ľudí. To je zrejmé a aj celkom opodstatnené. Neprekvapil ma ten komentár a pokojne ho zopakujem. Môžno aj bude dobré, keď to poviem ja – a nepoviete to priamo vy, hoci to sama viete – aby som dokázal, že vieme byť voči sebe aj kritickí.“
Čím môže byť vaše rozprávanie o Gabčíkovi a Kubišovi pre Francúzov zaujímavé?
„Toto obdobie ich zaujíma, radi o ňom čítajú, pozerajú filmy. A vo vašom príbehu môžu vidieť ešte aj čosi exotické. Dnes už si veľmi nespomínajú na Mníchov, necítia voči Slovákom a Čechom pocit viny, ale majú vás radi. Keď som v Prahe, žasnem nad počtom našich turistov.“
Nenapadlo vám vnímať svoju knihu ako návod na rozpoznanie zla? Dosť podrobne v nej opisujete udalosti z Heydrichovho života.
„Nemyslím si, že by sme mali schopnosť rozpoznať rodiace sa zlo. Popísal som Heydrichovu kariéru, naznačil, prečo sa dostal tak vysoko, ale nesnažil som sa pochopiť, ako sa pritom správal. Netvrdím, že sa mstil, pretože sa mu v detstve vysmievali za židovský pôvod. Alebo, že bol snaživý, pretože v mladosti ho vyhodili z armády, lebo veď nie všetci, ktorých z nej vyhodili, sa podieľali na konečnom riešení. Takúto psychologickú dimenziu som nechal na čitateľa. Povedzme, že ja len ponúkam niekoľko stôp. Neviem ani, či bol na niečo také predurčený, skôr nie. Nikto nie je predurčený na nič. Ani Hitler nebol, ani Gabčík, ani Kubiš. Je to vecou toho, ako sa ľudská povaha stretne s momentálnymi okolnosťami a ako sa do toho zamieša náhoda.“
Ako si vysvetľujte, že vás Gabčík a Kubiš tak veľmi opantali? Vy ste mladý, oni už dávno mŕtvi...
„Áno, stali sa hrdinami, keď boli mladší ako ja. O to viac ma očarili. Bol som dojatý, keď som zistil, že to boli zároveň jednoduchí, milí ľudia. Zdali sa úplne obyčajní, a predsa spravili niečo výnimočné. Áno, cena bola za to vysoká, ale nechali za sebou mimoriadne nádejný odkaz. Ak na nich dvoch nezabudneme, naša schopnosť postaviť sa na odpor bude stále živá.“
Mali ste na Slovensku a v Česku pocit, že to aj iných tak dojíma? Neprekvapilo vás skôr, že o tom vieme málo?
„Teraz zase preháňate vy. Je pravda, že veľa Slovákov pozná udalosti okolo atentátu na Heydricha len v hrubých rysoch, ale aspoň vedia, ako zomrel. Natrafil som u vás na dobré výstavy, v Prahe som videl múzeum zbraní. Počúval som o tom v rozhlase a každý rok boli spomienkové akcie. Viete, že to bola vaša chvíľa slávy.“
Vy o Gabčíkovi a Kubišovi píšete tak, ako by to boli vaši najdrahší kamaráti. Čo to s nimi máte za vzťah?
„Cítim k nim sympatie a nesmierny obdiv. Bolo by namyslené povedať, že by mohli byť moji priatelia, pravdou však je, že by som si to želal.“
Pri písaní evidentne bojujete s tým, že ich na záver musíte usmrtiť. Ste spisovateľ, ale nemohli ste ich osud ovládať. V akom ste boli rozpoložení?
„Bolo to hrozné, naozaj som túžil ich príbeh prerobiť. Lenže to sa nedá, to by som napísal román.“
Svoju knižku nepovažujete za román?
„Napísal som ju románovou formou, najzvodnejšie, ako sa dalo, ale nie je to fikcia. Nemal som chuť meniť ani najmenší detail, pretože by som poprel dejiny. A zradil Gabčíka a Kubiša.“
Čím je teda pre vás literatúra?
„Len nástrojom, ktorý bol, v tomto prípade, v službách dejín. Zdá sa mi arogantné, keď si spisovateľ myslí, že má právo upravovať fakty. Samozrejme, nikomu nemožno uprieť, aby nejaký romantizujúci príbeh napísal. Nech aj pokojne vyjde taká knižka, kde by Gabčík a Kubiš prežili streľbu v kostole a nakoniec unikli v lietadle. Ale mňa zaujímať nebude.“
Na záver si však predstavujete, ako sa vlastne prvýkrát stretli.
„Neskrýval som, že som sa ocital v protirečení, nepopieral som, že ma literatúra zvádza od historickej presnosti. Prezradil som sám na seba, že som chcel byť ich kamarátom, preto som si dovolil poetickú odbočku. Ale neklamem čitateľov, vedia, že je to len môj sen. V tej scéne som aj ja, aj moja priateľka Nataša.“
Čo ste spravili, keď ste tú poslednú scénu dopísali?
„Hm, ak si dobre pamätám, šiel som si zapáliť cigaretu.“
Mali ste pocit, že ste o Heydrichovi, Gabčíkovi a Kubišovi napísali všetko, čo sa dalo ?
„Nie, samozrejme, že nie a veľmi to ľutujem. Keď knižka vyšla, dostal som list od jedného pána, ktorý tvrdí, že poznal ženu, ktorá bola Heydrichovou milenkou počas olympiády v Berlíne v roku 1936. Bože, to by som chcel vedieť skôr, venoval by som jej celú kapitolu! Je tiež škoda, že o Gabčíkovi a Kubišovi som pozháňal oveľa menej materiálu ako o Heydrichovi. Žiaľ, neviem dobre po slovensky a po česky. Tak rád by som napríklad vedel, čo robili pred odchodom do Británie, či pili radšej kávu, alebo čaj, a hlavne, chcel by som vedieť, ako sa spoznali. Ak môžem využiť tento rozhovor, vyzývam Slovákov: ak niečo viete, prosím, napíšte mi!“
