Nefajčí, nepije a neje mäso. Kolegyňa z univerzity tvrdí, že ho za desať rokov videla iba raz sa zasmiať a ako suchára opisuje sám seba aj vo svojej autobiografii. Tá síce mieša realitu s fikciou a autor v nej možno zveličuje, ale práve vďaka tomu text o nudnej postave nenudí.
John Maxwell Coetzee oslávil vo februári sedemdesiatku. Jeho holandskí predkovia sa na africký juh prisťahovali už v osemnástom storočí a sťahovanie sa stalo aj jeho osudom. Nie je to však príliš dobrodružné putovanie, stále zostáva v anglofónnom svete, po rokoch strávených v Británii a Spojených štátoch, keď sa pravidelne vracal do Južnej Afriky, sa napokon usadil v Austrálii. Nenechá dopustiť na Adelaide, kde v súčasnosti žije.
Dozrievanie tridsiatnika
Hoci Coetzee nepatrí medzi bestselleristov, má už na konte dve Bookerove ceny a pred siedmimi rokmi získal Nobelovu cenu za literatúru. Niektorých laureátov takáto pocta paralyzuje, prípadne skončia ako veční rečníci na dobre honorovaných podujatiach. Coetzee je politicky aktívny, zároveň si však našiel čas na písanie. Jeho trojdielne memoáre sú pútavou hrou vrcholiacou v tretej časti.
Každá spomienka je v istom zmysle fikciou, subjektívnym zachytením dávnych udalostí, ktoré sme poplietli, prifarbili či taktne zamlčali nepríjemné udalosti. Minimálne v tom poslednom ide Coetzee proti prúdu a k hlavnej postave je dosť krutý, akoby sám seba za niečo trestal.
Coetzeeho knihy v slovenčine zatiaľ nevyšli, po rozpačitých prvých prekladoch sa ho v Česku ujalo vydavateľstvo Metafora. Vydalo aj jeho najnovšiu trilógiu. V románe Chlapectví zachytáva trinásťročného mladíka, ktorý má problémy s otcom, ale aj s vládnucim apartheidom. V pokračovaní s názvom Mládí sa rozprávač na začiatku 60. rokov odsťahuje z Kapského Mesta do Londýna, čím sa zbaví rodičov aj neutešených politických pomerov, ale musí čeliť ľúbostným komplikáciám a predovšetkým svojim úvahám o spisovateľskej práci.
Tretí diel fiktívnej biografie s názvom Zrání (Metafora 2010) zachytáva hlavnú postavu opäť v Kapskom Meste, kam sa vrátila z Ameriky. V knihe sa objavujú iba dohady, prečo mladého spisovateľa nestrpeli v Spojených štátoch (nepohodlným sa stal pre účasť na protivojnových demonštráciách), ale tie nie sú jediné - Coetzee si vymyslel hru, podľa ktorej už rovnomenný autor nežije a mladý Angličan pripravuje o ňom knihu. Sústredí sa na prvú polovicu 70. rokov, od autorovho návratu domov po prvé úspechy, teda na obdobie, keď sa ešte hľadal.
Asexuál a jeho ženy
Polofiktívny Coetzee žije na predmestí so starnúcim otcom v dome s deravou strechou a je to beznádejný starý mládenec (v skutočnosti bol už v tom čase ženatý a mal dve deti). Autor jeho pripravovaného životopisu spovedá päť ľudí, ktorí ho v tom čase poznali. Posledné dve postavy nie sú dôležité, jadrom knihy sú rozsiahlejšie výpovede prvých troch. Jedna bola jeho milenkou, druhá je jeho príbuzná, tretiu veľmi neobratne obťažoval svojou neopätovanou láskou. Bez ohľadu na to, ako blízko si ho k sebe pripustili, sa všetky ženy na jeho adresu vyjadrujú dosť nelichotivo, kritizujú jeho vzhľad, sexuálne výkony, spôsoby a trebárs aj neschopnosť tancovať.
Kniha sa len okrajovo venuje jeho politickému či literárnemu vývoju, jej výnimočnosť je v psychologickom portréte muža, ktorému chýbajú základné sociálne zručnosti a zmysel života. Bonusom je, že Coetzeeho nemilosrdnosť je neraz veľmi vtipná. „Chýbala mu nenútenosť. Bol neistý. Pohyboval sa, ako keby jeho telo bolo kôň, ktorého si osedlal. A tomu koňovi sa jazdec ani trochu nepáčil."
