Spoznal som ho ešte v „barakoch" na Pekárskej ulici v Petržalke, kde sedel spolu s pani Gizelou Mačugovou a mojím diplomovým školiteľom Jarom Blahom. Steny ich kancelárie boli obložené policami, plnými obálok fotografií, bulletinov a výstrižkov inscenácií od prvej Hubičky v SND z roku 1920. Dnes z nich študujú odborníci i poslucháči umeleckých škôl v Študovni Divadelného ústavu.
Prečítajte si posledný rozhovor s Jánom Jaborníkom - po kliknutí sem
Druhá spomienka sa viaže na Janka ako na večného pútnika za divadlom. V jeho cestovnej taške bol najdôležitejší kufríkový Consul. Po večernom predstavení v Prešove sadol do vlaku a nocou sa presunul do Zvolena. Cestou napísal recenziu, či koncept interného hodnotenia. Tieto výjazdy podnikal so železnou pravidelnosťou po celom Slovensku. Ba stíhal ešte aj ochotnícke premiéry, semináre a prehliadky.
Medzi praktikmi si získaval partnerov a priateľov otvorenosťou, ochotou diskutovať, ale najmä vedomosťami, o ktoré sa nezištne delil.
A práve za oddanosť a otvorenosť je Janko Jaborník pre mňa najzasvätenejším odborníkom na slovenské, ale aj české divadlo. Bude nám chýbať.
Posledná rozlúčka bude vo štvrtok 27. mája 11.45 h v bratislavskom krematóriu. Spomienková slávnosť sa uskutoční o 14.30 h v Dvorane VŠMU na Zochovej ulici v Bratislave.
Doc. PhDr. Ján Jaborník
divadelný dramaturg, teoretik, historik, vysokoškolský pedagóg
* 27. mája 1942 v Bratislave
† 22. mája 2010 v Bratislave
Docent PhDr. Ján Jaborník po maturite na Jedenásťročnej strednej škole v Holiči 1959 absolvoval úspešne prijímacie pohovory na štúdium Divadelnej vedy VŚMU, no z politických dôvodov musel odísť do výroby. Po dvoch rokoch robotníckeho povolania v komárňanských lodeniciach, kde sa vyučil za elektrikára, opätovne úspešne vykonal prijímaciu skúšku na VŠMU v roku 1961, štúdium ukončil v roku 1968. Už počas štúdia sa v roku 1965 stal dramaturgom činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Tu inicioval inscenovanie neobvykle rozsiahleho cyklu hier Williama Shakespeara. V roku 1969 nastúpil do divadelného ústavu, kde sa podieľal na prvej etape budovania divadelnej dokumentácie.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa intenzívne venoval sledovaniu a dokumentovaniu umeleckých výsledkov viacerých divadiel. Popri bratislavských scénach podrobne študoval prácu prešovských Divadla J. Záborského a Ukrajinského národného divadla, Štátneho divadla Košice, Zvolenského Divadla J. G. Tajovského, martinského Divadla SNP, nitrianskeho Krajového divadla i Maďarského oblastného divadla Komárno a jeho scény Thália v Košiciach.
Popri profesionálnom divadle intenzívne metodicko-pedagogicky pôsobil aj v slovenskom ochotníckom divadle. Svoje poznatky pretavoval v desiatky recenzií, interných hodnotení, odborných článkov a štúdií, ktoré publikoval v denníkoch, časopisoch Film a divadlo a Javisko a Slovenskom divadle. Od roku 1979 sa stal zostavovateľom ročenky Slovenské divadlá v sezóne... V Encyklopédii dramatických umení, vydanej SAV v roku 1989 spracoval prakticky všetky heslá mimobratislavkých divadiel a divadelníkov.
V roku 1987 nastúpil ako pedagóg na Katedru divadelnej vedy Vysokej školy múzických umení. Naďalej úzko spolupracoval s profesionálnymi i ochotníckymi divadlami.
V roku 1999 sa vrátil do Divadelného ústavu na post vedúceho dokumentácie. Svoje hlboké poznanie divadelnej teórie i praxe spracoval do retrospektívnych ročeniek Slovenské divadlá v sezónach 1964/1965 až 1970/1971. Rozhodujúcou mierou sa podieľal na najväčšej výstave o dejinách slovenského divadelníctva Divadlo – vášeň, telo, hlas, inštalovanej v roku 2005 v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave a následne v Košiciach a v Martine. Svoje poznatky spracoval aj do desiatok odborných článkov a štúdií.
Zdroj: Divadelný ústav
Autor: Oleg Dlouhý
