BRATISLAVA. Dušana a Věrunu Junekovcov stretnete spolu aj zvlášť, lebo tak si to vymysleli. Na výstave Spolu zvlášť v Ex librise. Každý z nich predstavuje svoj neopakovateľný svet. Prechodom z jednej miestnosti do druhej vás obklopí a vezme do zajatia vždy iná individualita.
Od A po Zet
Dušan Junek (1943) vyberá z cyklu Abeceda grafického designu veci na zdanlivo priamočiaru komunikáciu. Uchopí vás čistou farebnosťou, pohadzuje si vás z ruky do ruky prostredníctvom metafor a bezstarostne stavia na vašu inteligenciu. Vôbec neprekvapuje, že to, čo sa rodí v jeho hlave a potom dostáva výtvarnú podobu, už získalo toľko ocenení.
Je nápaditý, vtipný a majstrovský. Tentoraz sa dá povedať, že od A po Zet. Lebo sa zrejme inšpiroval myšlienkou, že počiatok grafického dizajnu sa začal písmom, abecedou, rímskymi kapitálkami, čiže veľkými písmenami dnešnej abecedy.
Spoznáte teda Junekových kolegov, svetových grafikov, ktorých ukryl pod prvým písmenom ich priezviska? Museli by ste ich tvorbu poznať rovnako dobre, ako on. Vďaka tomu zvláda malú formu veľkým pozorovacím gestom, ktorého výsledkom je naozaj dobrá charakteristika. Ale ak by hrozilo, že sa v pavučine jeho detailných pozorovaní stratíte, má pre vás aj ľahkú cestu - údaje o grafikoch, ktorých majstrovsko-svojsky portrétoval.
Za hranice viditeľna
Celkom iný svet je Věruna Melčáková-Juneková (1945). Vedie vnútorný dialóg sama so sebou a neuveriteľne krehkou kresbou dotvára neuveriteľne krehké slová. Obrazná forma je súčasťou básne, a báseň je súčasťou obrazu. Keď jedno znehybnie, znehybnie aj druhé. Keď jedno pritvrdí, zocelí sa aj druhé.
Slovo a obraz bežia alebo zostávajú nehybné v tichom poznaní. Vták vo Věruninom srdci roztvára básnické krídla a krivky krídiel na papieri poletujú s ním. „Kousek po kousku dávám své srdce do šrafů čar závojů barev i slov hledám přes ně svůj nesplněný sen."
Keď Věruna napíše báseň, je pod ňou ešte jedna, malá. Taká myšlienková bodka. Obyčajná, ale na svojom neobyčajnom mieste. „Útěk je sebeklam, vše co máš v sobě vlečeš i když utíkáš."
Věruna, ako umelkyňa a ako každý, uteká. Niekedy od mreže k mreži, niekedy za hranice viditeľna.
