Spevák s osobitým hlasom a štýlom nahradzoval ľuďom v socialistickom Československu Depeche Mode a nútil ich nosiť vlasy na ježka.
Čakal na nás v kaviarni, z ktorej sme sa s ním chceli presunúť do menšej, anonymnejšej. Len tak osamote sedel a smutne pozeral kamsi do prázdna. Keď sme ho vyrušili, usmial sa a ospravedlňujúco dodal: „Jen jsem přemýšlel."
Tak to bolo pri celom rozhovore. Vážnu tvár striedal úsmev, spontánne reakcie tie premyslené, vnútorný pokoj kontrastoval s viditeľne sa trasúcimi rukami. Bol v pohode, a predsa nebol. Smial sa, zabával nás, rozprával vtipné príhody, zvážnel pri Egypťanovi Sinuhetovi, Kantovi či Platónovi.
Na otázku, či to v živote nemajú jednoduchšie ľudia, ktorí toľko nepremýšľajú, bez zaváhania odpovedal, že im bytostne závidí. A už vážnejšie dodal, že bez premýšľania život nestojí za nič. Ilustroval to židovským vtipom: stretne sa ortodoxný žid s reformovaným niekde v New Yorku a idú si vypiť. Na druhý deň sa stretnú so strašnou opicou, pričom ten reformovaný hovorí: „Tak vidíš, si rovnaký ako ja, to sa mi na tebe páči." Ortodoxný odpovedá: „Nie, v tom je veľký rozdiel. Tebe je to úplne jedno, ale ja mám výčitky svedomia."
Dispečer na posýpači
V čiernej mikine s červenou DM ružou mi pripomenul moje pubertálne časy, keď bol s Oceánom na vrchole. Ráchel bola nepísanou československou hymnou, farbu a výšku Petrovho hlasu v refréne mozog odmietal prijať. Plával Oceánom a ovplyvňoval generácie, podvedome nútil ľudí nosiť vlasy na ježka a točiť sa okolo svojej osi. Tanec, z ktorého sa krútila hlava, hudba, v ktorej sa krútil on.
Všetko pritom mohlo byť inak. Po stavebnej priemyslovke pracoval ako mostový technik, v zime ho s kolegami neobišla ani práca dispečera na posýpači. „Mal som na starosti oblasť Temelína v čase, keď sa stavala elektráreň. Každý deň som sa bál, či nebude snežiť, lebo keby neprišli do Temelína načas autobusy so zamestnancami, bol by som synom smrti." Našťastie pre hudbu aj pre nás v roku 1988 zo správy ciest odišiel. Mohol tak vzniknúť Oceán, Shalom, mohli sa vypredávať veľké sály v Československu.
Z punku a undergroundu do synthpopu
Inšpirujte sa Depeche Mode, Simple Minds a inými kapelami, pridajte filozofiu, mystiku a nenapodobiteľný hlas, vznikne Oceán. Zoskupení, ktoré sa pokúsili preraziť so syntetizátormi, bolo veľa. Prečo sa to podarilo im? „Boli sme iní ako ďalšie kapely, totálne pripravení, mali sme hotový koncertný program, počítače, imidž, všetko. Zabralo to," vysvetľuje Peter.
Prázdná ulice, Noc je jako, Naděje... hity prvej triedy. Stali sa predkapelou Erasure. Prichádzajú však aj problémy veštiace rozpad: „Od roku 1985 sme spolu trávili veľa času. Dve tretiny roka sme trávili na hoteloch mimo domova. Prestalo to fungovať. Časom sme už v aute spolu vôbec nehovorili, manažér sedel vpredu, len sme mu poklepali po ramene a gestom ukazovali, či chceme jesť, piť, čokoľvek. To bol masaker."
Masaker, ktorý akceleroval Shalom. Ten možno hodnovernejšie prezentoval Petrovo vnímanie sveta, ako monotematický však nemohol mať dlhé trvanie. Možno aj preto z tých čias prežila skôr skladba Bon soir, mademoiselle Paris, pôvodne od Olympicu. Petr Janda to Mukovi okomentoval lakonicky: „Človeče, je to zvláštne, hrali sme na nejakom kšefte a prišla za mnou jedna žena, či vôbec potrebujeme hrať pieseň od Shalomu."
Mne nikto radiť nebude
Odchod na sólovú dráhu označil za risk. Dovtedy predával státisíce albumov, jeho prvá sólovka to dotiahla na chabých deväťtisíc kusov. „Totálny prepad. Za vlastné peniaze som si potom natočil Zrcadlo plus Ona se brání od Karla Černocha. Nechceli to vydať, bigbít a Muk vraj nejdú dokopy. Zaplatil som 40-tisíc korún za vylisovanie singlu, kde boli štyri skladby, ktoré sa normálne predávali. Vydavateľstvo na tom zarobilo a peniaze si nechalo. Keď si vypočujete moju „bestofku", musíte uznať, že je to dobrý album, nech si hovorí, kto chce, čo chce. Neexistuje nikto, kto by mi prišiel do štúdia a hovoril mi, ako to mám robiť. Mne nikto radiť nebude."
Paradoxne, až posun do iných muzikantských vôd a sólová dráha priniesli Petrovi najviac ocenení nielen v Slávikovi, ale aj v TýTý a podobne. Okrem mladých ho začali milovať aj babičky. Isto nie len pre účinkovanie v úspešných muzikáloch.
Jeho posledný album V bludišti dnů vyšiel minulý týždeň, cítiť z neho návrat k začiatkom. Naživo ho už nepredvedie. Mimoriadne talentovaný umelec, ktorý trpel manicko-depresívnou psychózou, nečakane zomrel vo svojom pražskom byte. Dokázal ovládať masy, zvládnuť démonov v hlave sa už asi nedalo.
