Dennis Hopper nemal veľké predpoklady na dlhovekosť. Telo si ničil už keď mal dvanásť, pracoval u dedka na farme a začal piť pivo. A dôvody prestať nevidel ani vtedy, keď ho zatýkala polícia a odchádzali od neho spolupracovníci. Denne vypil dvadsaťosem fliaš piva a dva litre rumu, drogoval – a hneval sa na všetkých, čo popri ňom nestíhali.
Triezvo uvažujúci producenti by mu nikdy nemali dať robotu, lenže Dennis Hopper mal šťastie. Ku koncu šesťdesiatych rokov vtrhli do Hollywoodu revolučné osobnosti a spolu s nimi nové časy. Skostnatené pravidlá štúdií nahradili autorské práva scenáristov a režisérov, ktorí chceli o svojich filmoch rozhodovať sami. Finančný kalkul ustúpil tvorivosti, overené filmové postupy živelnosti. A vtedy producent Bob Rafaelson o Hopperovi povedal: „Ten chlap je šibnutý, ale som si istý, že čoskoro nakrúti geniálny film.“
Kľúčové herecké úlohy
Rebel bez príčiny (1955)
Svoju kariéru Dennis Hopper začal po boku slávneho Jamesa Deana. Apocalypse Now (1979)
Aj keď bol alkoholik, dostával pamätné úlohy. Postavu vyšinutého reportéra mu pripravil Francis Coppola.
Modrý zamat (1986)
Film Davida Lyncha bol jedným z jeho úspešných návratov. V role úchyláka by bol ťažšie niekto presvedčivejší.
Umierajúce zviera (2008)
Adaptácia románu Philipa Rotha je jeden z posledných filmov Dennisa Hoppera. Hrá v ňom samoľúbeho básnika - priateľa hlavného hrdinu (Ben Kingsley).
Bezstarostná jazdaHopper ho začal písať v roku 1969 spolu so svojím kamarátom Petrom Fondom. Hlavné úlohy dvoch motorkárov, ktorí iba slobodne brázdia po krajine a popritom prevážajú kokaín, si rozdelili medzi sebou. Ostatní kamaráti už neboli takí uchvátení, keď im Hopper o svojich plánoch rozprával.
V knižke Easy Riders, Raging Bulls jeho vtedajšia manželka Brooke hovorí: „Spočiatku ten film nikto nebral vážne. Neboli sme si istí, či sa vôbec niekedy dokončí. A keby sa aj nejakým zázrakom dokončil, neverili sme, že by sa naň chcel ísť niekto pozrieť.“
Naozaj, Hopper k filmovému médiu pristupoval mimoriadne nezáväzne. Napríklad, nerobil si ťažkú hlavu zo strihov a scénu, ktorú začal nakrúcať ráno, pokojne dokončil večer. Ale ukázalo sa, že Američania na taký film čakali. Videli v ňom svoju krajinu v postvietnamskej ére a ešte celkom čerstvé ideály a utopistické predstavy, ktoré sa zrazu rozplývali. Easy Rider bolo prelomové dielo, spolu s filmom Bonnie & Clyde od Arthura Penna postavilo Nový Hollywood.
Zrazu bolo po slobodeA potom, v roku 1971, prišiel druhý pokus s príznačným názvom The Last Movie. Je to film o nevydarenom filme a Hopper ním chcel divákom pripomenúť, že to, na čo sa chodia pozerať do kina, nie je realita. Preto sa potešil každému detailu (napríklad mikrofónu v ľavom hornom rohu), ktorý prezrádzal prítomnosť techniky a ničil filmovú mágiu.
The Last Movie dostal cenu kritiky na festivale v Benátkach, ale americkí recenzenti sa zhodli, že nemá ani hlavu, ani pätu. Nepotešili sa mu ani fanúšikovia Easy Rider, na jednej univerzitnej projekcii Hopper dokonca dostal úder päsťou.
Po dvoch týždňoch film stiahli z kín a tí bystrejší pochopili, že krásne obdobie filmovej tvorivosti dlhšie nepotrvá. „Bol to koniec. Takú slobodu nám už nik viac nedal,“ hovorí v knižke Easy Riders, Raging Bulls Hopperov výkonný producent Paul Lewis. Hopper sám sa z toho takmer dvadsať rokov nespamätal.
Bol opitý, keď hral reportéra v Coppolovej Apokalypse a nevedel o sebe, keď prišiel na nakrúcanie Wendersovho filmu American Friend. Mimochodom, prišiel naň v oblečení reportéra z Apokalypsy, s tromi fotoaparátmi na krku a Wenders vraví, že strašne smrdel. No a keď dostal úlohu úchylného gangstra Franka Bootha v Lynchovom Modrom zamate, zdalo sa, že sa do nej ani nemusí príliš štylizovať.
Liečil saAle to bola tak trochu skreslená predstava. V čase Modrého zamatu sa už Hopper pokúšal zo svojich závislostí liečiť. Prinútili ho kamaráti, ktorí ho celí vydesení videli na diaľničnom obchvate v Houstone pri predvádzaní nového umeleckého čísla: Hopper zaliezol do papierovej rakvy obloženej dynamitom a čakal, či vybuchne smerom von, alebo smerom dnu. Potom sa spamätal a po niekoľkých rokoch poslušnosti mu mohol Wim Wenders predpovedať dlhý život.
Vravel to v roku 2003, v dokumente Dennis Hopper: Tvor (alebo zomri). Ale vlani Hopperovi diagnostikovali rakovinu a jeho boj s chorobou sa skončil bez šťastného konca – teda tak, ako nás na to pripravoval vo svojich filmoch.
Tá jazda mohla trvať aj dlhšie
Easy Rider bol film, v ktorom sa Dennis Hopper mohol spoznať.
Dvaja motorkári si užívali jazdu po cestách Spojených štátov, nikam sa nehnali, len úplne nenápadne medzi sebou súťažili: kto koho predbehne. Úžasne nasnímaná scéna z filmu Easy Rider vyzerá podobne, ako vyzeralo celé nakrúcanie. Herci a zároveň spoluautori filmu medzi sebou bojovali.
Námet filmu vymyslel Peter Fonda a keďže on sám tušil, že je na svoje časy príliš nekonvenčný, neskúšal ho ponúknuť žiadnemu skúsenému režisérovi. Dennis Hopper bol kamarát, on jeho ponuku vzal. V knižke Easy Riders, Raging Bulls hovorí, že film Easy Rider považoval za prvý, v ktorom by sa mohla spoznať americká mládež a v ktorej by sa mohol spoznať aj on.
V tom čase však už trpel paranojou a mal pocit, že si film musí ukontrolovať. Prvý deň nakrúcania svojich pracovníkov upozornil, že jediným tvorivým človekom na pľaci je on, ostatní sú otroci. Platilo to aj pre troch kameramanov, ktorým, každému zvlášť, nasľuboval, že budú hlavným kameramanom. A platilo to aj na Petra Fondu, ktorého psychicky zničil pri známej scéne na cintoríne, kde mal oplakávať smrť svojej vlastnej mamy.
Fonda sa však bál príliš namietať, pretože Hopper vtedy chodil ozbrojený nožom, a radšej si zaobstaral osobných strážcov. Veľký problém mali aj producenti filmu, pretože nevedeli Hoppera donútiť, aby film zostrihal na normálnu dĺžku. Jemu sa v permanentne nadrogovanom stave zdalo, že štyri a pol hodiny sú akurát, im žiaľ nie. Pomohla im len finta – Hoppera poslali prvou triedou na dovolenku a oni zatiaľ strihali.
Veľkým prekvapením bolo, že Hopper s kratšou verziou nakoniec súhlasil, ale zase odmietol hudbu trojice Crosby, Stills & Nash, lebo na stretnutie s ním prišli v buržoáznej limuzíne. A nakoniec sa ešte pokúsil odoprieť Fondovi autorstvo námetu, aby sa mohol uchádzať o Oscara za pôvodný scenár.
„Všetko sme posrali,“ hovorí Fondova postava na záver filmu. Neskôr sa ukázala ako prorocká, pretože životy Hoppera i mnohých jeho generačných spolupútnikov sa po roku 1969 vyvíjali tragicky. Ale film samotný sa stal perlou kinematografie a jeho popularita pomáhala Hopperovi, keď potreboval bojovať najmä sám so sebou.
(kk)
