Páčila sa vám ukážka? Knihu Dunaj v Amerike si môžete kúpiť online napríklad aj tu.
Kniha Dunaj v Amerike vyšla v roku 2010 vo vydavateľsve Marenčin PT. Pri tejto príležitosti sa s autorom rozprával Ján Gregor z redakcie kultúry, celý rozhovor Michalom Hvoreckým nájdete po kliknutí tu.
PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVOM FORMÁTE:
Michal Hvorecký - Dunaj v Amerike
Aj členovia posádky na seba navzájom povinne písali hodnotenia. Kolegovia sa triasli o miesta, pretože o pozície na lodiach sa zvádzala bitka. Udania sa množili a postupovať sa muselo takticky. Prepracovanosť systému prepúšťania ľudí v ňom vyvolávala des aj úžas. Martin pracoval samostatne, ale zároveň bol podriadený Chicagu, kapitánovi aj prvému dôstojníkovi, pričom príkazy mohli smerom zhora nadol preskakovať stupienky hierarchického radu. Každá drobnosť, počnúc odevom až po spôsob chôdze, sa stávala zámienkou na výčitky. Vo vzácnych chvíľach voľna sa držal obďaleč a osamote. Vyplatilo sa mu to: prežil tri sezóny, čo sa podarilo len zlomku pracovníkov. Ročne sa vystriedala vyše polovica personálu. Pri vyhadzovaní sa s pracovníkmi nezaobchádzalo ako s riaditeľmi.
Predtým si Martin myslel, že fi remné dotazníky v skutočnosti nikto nikdy nečíta, maximálne ich za stotinu sekundy preverí počítač a hotovo. Lenže v ADC sa formuláre čítali s takou fanatickou pozornosťou, akej sú schopné asi len tajné polície totalitných režimov pri disidentskej korešpondencii. Každé prídavné meno, každá spojka sa analyzovala a vyhodnocovala. Z desiatich možností systém akceptoval iba najvyšší stupeň kvality, čiže „excelentný“. To malo za následok, že Martin aj ostatní členovia posádky slovo nenápadne podsúvali do každej možnej vety a želali Američanom „excelentné dobré ráno“ a „excelentnú chuť k obedu“ alebo sa pýtali nezmysly ako „Bol, prosím, aj tento výlet excelentný?“ či „Vyspali ste sa dnes v noci excelentne?“
Zamieril dnu. Na lodi zostalo bez pasažierov mŕtvo. Za barom čistil čašník poháre. Hermeticky uzavreté okenice zvonku ostrekovali prúdy saponátov a vody. Mal konečne čas vybaliť si v kajute veci a pripraviť sa na povinnosti. Najradšej by si ľahol, čakala ho však kopa práce. Dve sezóny sa o kajutu delil s dvoma strojníkmi. Nikto nespí rád s iným v jednej posteli. Ani s vlastným bratom. Človek chce byť sám, keď spí. Cudzí ľudia chodili po miestnosti, presúvali nábytok, chľastali za jeho stolom, hrali sa pasians na jeho počítači – ale teraz už mal vlastnú kajutu. Hoci patrila k najmenším na lodi, nik okrem neho do nej nesmel.
Vybaľoval sa, robil poriadok v kúpeľni a čítal program na najbližšie dva dni. Telefonoval s agentmi cestovných kancelárií a potvrdil objednávku autobusov aj povolenie na vstup do centra. Zvažoval, či na niečo nezabudol, ale od rozospatosti sa nevedel sústrediť. Podľa zoznamu pasažierov sa pokúšal zapamätať si čo najviac mien: Jeff , Foxy, Jonathan, Arthur, Catherine, Peggy, John, Gordon, Ashley, Barbra, Clark – ťažká úloha, ale prinášala ovocie.
Veril, že od Amíkov vymámi dobré prepitné. Ako bolo u amerických fi riem v turistickej brandži zvykom, nedostával plat, ale iba tringelt od pasažierov. Američania zvykli dávať za dobrú prácu automaticky „tip“, malé a niekedy aj veľké prepitné. Po prvej ceste si v Bukurešti v hotelovej izbe váhavo otvoril obálky so svojím menom a vysypal obsah na posteľ. Natiahol ruku a dotkol sa dolaÅLrových bankoviek – pekná hŕba. Ešte viac sa tešil z eur. Nechal ich padať pomedzi prsty a vychutnával si kontakt s tenkým, no pevným papierom. Jednu stodolárovku si priblížil k nosu. In God We Trust. Keď sumu spočítal, takmer sa mu zakrútila hlava. Za tri týždne zarobil viac ako za štyri knihy dohromady. Nemohol tomu uveriť, medzi tými dvoma svetmi, jeho predchádzajúcou prácou a turistickým priemyslom, zívala priepasť.
Nečudoval sa, že kolegovia rozprávali iba o peniazoch, do úmoru, všade, stále, spoliehali sa na to, že im zabezpečia všetko, po čom túžia a v čo veria – trvalo to zväčša rok, niekedy aj dlhšie, a u niektorých to neprestalo nikdy. Postupne však už nepočítali doláre, iba dni… V ich očiach videl, že snívajú o celkom inom živote, v ktorom už nebudú musieť rátať nič, ani bankovky ani strany v kalendári. Martin tušil, že sa na loď vybrali aj preto, lebo ich nudila každodenná rutina všedných zamestnaní. Vyskytli sa aj jednotlivci, ktorí s džobom chceli skoncovať, no takmer nik to nedodržal.
Martina zobudilo prenikavé zvonenie mobilu. Zaspal! Bol to ťažký spánok a cítil sa po ňom ako storočný. Vyskočil a tak rýchlo schmatol slúchadlo ležiace pri posteli, že sa udrel.
„Martin, kde si? Sú naspäť!“
Viac nepotreboval počuť. Ešteže ho recepčná Mirela zachránila, inak by bolo zle. V jedinom okamihu dokonale precitol. Natiahol si čistú košeľu, pričom trikrát nemohol trafiť do rukáva. V kúpeľni sa za pár sekúnd ako-tak upravil a zamieril k recepcii. Dôchodcovia sa už šuchtali k Martinovi. Pozdravil nastupujúcich jedného po druhom a zhromaždil ich v salóne. Dúfal, že na ňom nevidno ospanlivosť.
„Vitajte naspäť, drahí cestujúci! Aká bola vaša excelentná prehliadka? Prosím, zapnite si ešte raz načúvacie prístroje, potrebujem vašu plnú pozornosť,“ povedal. Rozprával do malého mikrofónu s headsetom, aby ho všetci počuli v slúchadlách.
„Ďakujeme ti, Martin, bolo to úžasné! Regensburg je krásne mesto. Predtým sme ho nepoznali, ale musíme uznať, že stojí za to! Je skoro také pekné ako Bismarck v Severnej
Dakote!“ vyhlásila Lucy Stanská.
„Ďakujem vám z celého srdca. To porovnanie by určite ocenili aj miestni!“
Na smrť unavení Američania nasledovali Martina a už sa nevedeli dočkať, kedy sa opäť usadia do kresiel. A to bol iba prvý deň cesty! Mleli z posledného, pot sa z nich len tak rinul a tváre im sčervenali.
Pätnásť minút sa venoval bezpečnostným pokynom. Predviedol, ako si rýchlo zapnúť záchrannú vestu, kde je signálna píšťalka a ako spustiť na lodi poplach. Vysvetlil umiestnenie záchranných člnov aj nastupovanie a spúšťanie plavidiel na vodu. Na monitore ukázal únikové cesty v prípade evakuácie. Keď videl vystrašené tváre, pripomenul, že America je najbezpečnejšie plavidlo vo svojej triede. Skončil, pretože sa začínal obed.
„Budem vám poobede k dispozícii. Nájdete ma pri malom pulte oproti recepcii. Tam vždy visí aj tabuľa s programom. Na obed si môžete vybrať pečenú hovädzinu aj rezne, jaternice zapečené vo vlastnej šťave alebo sekanú z mäsa a zeleniny, poliatu javorovým sirupom, ako aj mnohé iné dobroty. Užite si Bavorsko. Dobrú chuť!“ uzavrel.
Popoludnie strávil za pracovným pultom. Na stôl rozložil mapy Regensburgu s vyznačenou trasou k lodi, turistické príručky na požičanie a kópie bavorských receptov. Neustále za ním chodili pasažieri s otázkami. Niekto chcel vedieť, kde nájde stredoveký dom s maľbou Dávida a Goliáša, iný kde stojí Stará radnica, či ako sa najrýchlejšie dostať k soche Dona Juana. Foxy navigoval k hrobu svätého Wolfganga, ktorý roku 973 podporil založenie prvého pražského biskupstva. Pomalý drevený klopot sa vždy znova priblížil a s ním nová otázka.
„Martin, prosím ťa, čo je to barok? Pani sprievodkyňa to viackrát spomínala,“ spýtal sa John Stansky a nahol sa nad pult.
„Tým sa netráp, John. To v Amerike nemáte.“
„Naozaj?“
„Barok bola talianska politická diktatúra, ktorá v Európe vládla pred príchodom gotiky. Veľmi zlá vec, temná a nebezpečná!“
„Tak to je dobre, že ju v USA nemáme! Nič také nepotrebujeme. My teraz potrebujeme prosperitu a poriadok.“
„Hovoríš mi zo srdca, John,“ odpovedal Martin.
„Koľko vlastne bolo tých svetových vojen?“ chcela vedieť Johnova žena Lucy.
„Predsa tri,“ odvetil Martin. „A chystá sa zrejme štvrtá, pripravuje ju barbarská Severná Kórea v spolupráci s Iránom, arabskí teroristi sa spojili s komunistami.“
„Bastardi, dostaneme ich!“ zvolal Stansky.
„O tom nepochybujem,“ povedal Martin.
„Čo je to ten Pearl Harbor? Všade o tom počujem…“ spýtal sa Jeff .
„Letecký útok, pri ktorom Vietnamci zhodili na americký prístav bombu a rozpútali vietnamskú vojnu. Však, Martin?“ objasnil Jonathan, ktorý patril k najvzdelanejším zo skupiny. Mal akúsi podozrivú maturitu.
„Presne ako hovoríte, Jonathan,“ odvetil.
„Hovor mi Jon,“ povedal Jonathan.
„Dobre, Jon.“
„Druhá svetová – to je tá vojna, ktorú viedli Američania s Nemcami proti Rusom?“ opáčil Jeff .
„Áno, až do víťazného konca pri Verdune.“
„Myslím, že v tej vojne bojoval náš starý otec na západnom fronte. Alebo na južnom? Zajali ho buď Francúzi alebo Nemci alebo niekto iný,“ pridala sa Ashley.
„To určite urobili Stalinovi posluhovači. Je mi to ľúto. Váš ocko je ozajstný hrdina,“ povedal Martin a pasažieri zhromaždení pri pulte prikyvovali.
Každé odmietnutie alebo opravenie klienta znižovalo šancu na dobré prepitné a najmä na pozitívny rating. Vedel, s kým si môže dovoliť takto hovoriť. Keď natrafi l na správnych ľudí, pritakával aj na najväčšie sprostosti a hovoril naverímboha, aby mu rýchlejšie ušiel čas. Podľa štvrtiny Američanov sú Winston Churchill, Gándhí a Charles Dickens vymyslené postavy a naopak reálne Sherlock Holmes, Robin Hood či Eleanor Rigby. Prispieval k tomu, aby sa trend rozšíril, a občas si vymýšľal ako Marco Polo.
K Martinovi pristúpil pasažier William Webster, asi sedemdesiatročný dôchodca z Bostonu. Razilo z neho hnilobou. Pôsobil dojmom urasteného chlapa, ale akoby tú
veľkosť znútra nahlodali neznáme sily. Dosiaľ si ho všimol iba letmo. Nemal ani najmenšiu potuchu, čo by od neho muž mohol chcieť, no po tých rokoch už vedel z jediného pohľadu vyčítať, že je zle. Napriek tomu zachoval dekórum a čakal na svoj údel.
„Dobrý deň, William!“ pozdravil Martin s predstieraným zanietením. „Ako sa máte? Môžem vám nejako pomôcť?“
Webster zalapal po dychu, potom sa k Martinovi priblížil s napnutým krkom a so vztýčenou hlavou, a zareval mu do tváre:
„Hrozne sa mám, ty nula aj s tou tvojou posratou zdvorilosťou a s celou šmejdovou firmou! Táto cesta je najväčšie sklamanie môjho života! Škandál! Nehoráznosť!“
„Prepáčte, Bill, ale…“
„Nehovor mi Bill!“
„Odpusťte, William, čo sa stalo, prosím?“ opýtal sa Martin.
V prvom okamihu zostal od úžasu ako osprostený. No hlas v hlave mu šepkal, aby odpovedal: „Moja reč, pane. Súhlasím s vami! Aj môjho života!“
Stálo ho veľa námahy, aby ten diabolský hlas umlčal a keď stál tvárou v tvár dôchodcovi, veľa nechýbalo a bol by sa bláznivo rozosmial.
„Ty sa ešte opovažuješ pýtať?“ zvrieskol Webster. „To nie je možné! Čo si to dovoľuješ? Kto si, aby si ma vôbec s niečím oslovoval? Všetko napíšem tvojmu šéfovi a skončil si! Neplatia ťa tu hádam za to, aby si sa flákal!?“
Martin si po najrôznejších skúsenostiach s nespokojnými klientmi myslel, že vie, ako to vyzerá, keď si niekto niekoho vezme do parády. Znova si pripomenul všetky poníženia,
ktorých sa mu dostalo, urážky, ktoré mu niektorí pasažieri nikdy neváhali vmietnuť do tváre. Ale to, čo prežíval teraz, odhalilo medzery v jeho predstavivosti.
Websterova tvár vyjadrovala najstrašnejší hnev. Martin sa stal terčom neuveriteľného osočovania. Pozeral sa na klienta s vygúlenými očami a čakal, kedy výstup prestane, no každé slovo znásobovalo starcove sily. Vysvitlo, že autobus sa mu zdal špinavý, sedadlá primalé, klimatizácia zle nastavená, trasa pochodu pridlhá, sprievodkyňa nezrozumiteľná a celý program prvého dňa otrasný. Ešte väčšmi ho sklamala hrozná loď, pretože on už zažil onakvejšie cestovanie, iný luxus a za tieto nehorázne peniaze si želal naozaj prvotriednu kvalitu. To bolo všetko. Fakt nevídané!
Martin, vydaný pasažierovi napospas, mal sto chutí odvetiť: „Gratulujem, že ste na to prišli tak rýchlo, za jediný deň, máte výborný postreh! Ja si myslím to isté! Toto je legalizované
okrádanie klientov. A ešte vo veľkom, masovo. Už to vieme obaja. Pripime si na to spolu!“
Ale nasadil si masku strachu. Vedel, že americké monštrum chce, aby stratil tvár, a túži zničiť jeho aureolu dôstojnosti a úcty. Radosť z verejnej potupy mu však nedopraje. Pravidelne sa vyskytovali klienti, posádka ich nazývala „complainers“, ktorí si našli hocakú malichernú zámienku na to, aby mohli nadávať a ukájať svoje sadistické chúťky.
„Ďakujem vám,“ odvetil Martin podriadeným a ustráchaným hlasom, ktorý bol archetypom poníženosti. Sypal si na hlavu pomyselný popol. „Zaslúžim si to. Beriem všetku vinu na seba. Postarám sa o nápravu. Ospravedlňujem sa vám.“
V pravidelných intervaloch smutne krčil plecami a prikyvoval. Tváril sa poslušne a zahanbene, no v skutočnosti si hrýzol vnútornú stranu líc, aby zostal vážny. Bolo to také
ťažké, že ani nemohol rozprávať. Aby skryl zhrýzajúce ústa, sklonil hlavu, ako sa len dalo, čím nadobudol výzor dokonalej porážky, ktorý sa Websterovi určite páčil. Ohromenie v ňom vystriedala priam vedecká zvedavosť. Túžil spoznať a pochopiť tohto netvora.
„Prosím, nezabudnite svoj názor uviesť vo svojom hodnotení,“ dodal ešte Martin.
Jeho prejav starca úplne vyviedol z miery. Websterova tvár zostala nehybná a bez výrazu. No za jeho nízkym čelom sa čosi odohrávalo. Zrejme už nevedel, či sa mu za daných okolností podarí vychutnať si svoju nadvládu naplno a potupiť Martina dokonale. Výnimočná márnomyseľnosť bývala u Američanov často prejavom chorobne vystupňovaných nárokov. Kolegov aj niekoľkých pasažierov sa zmocnili rozpaky. Webster si premeral členov posádky a v jeho pohľade bolo napísané: „Neboj sa, aj na teba príde rad!“ Postoje zamestnancov vyjadrovali nezúčastnenú láskavosť, typickú pre stretnutia s príšernými klientmi.
Webster zvýšil intenzitu hlasu:
„Naozaj? Som rád, že aspoň priznávaš svoje chyby! Veď aj máš aké! Bolo ich toľko, že ich ani neviem spočítať.“
„Oznámte moje zlyhanie aj fi rme. Ak ste vy, ctený pán Webster, nespokojný, potom ja som ešte oveľa nespokojnejší. Hanbím sa za seba a budem sa usilovať urobiť všetko
pre vašu spokojnosť počas zvyšných dní plavby. Prosím vás, hodnoďte ma aj naďalej tak prísne ako dnes. Každý postreh si zapisujte a potom ohláste do centrály v Chicagu.“
Tu musel Martin prestať, pretože si znova hrýzol líca, také komické a absurdné mu pripadali vlastné slová. Webster nevyzeral, že by sa mu to zdalo smiešne.
„Presne to aj urobím, musíš sa odteraz oveľa viac snažiť! Ty aj celá posádka. Program, jedlo, nápoje, všetko. No, koniec koncov, nebolo to dnes až také zlé, ale malo to byť lepšie, oveľa lepšie… Dovi!“ dodal.
„Ešte raz vďaka. Dovidenia a všetko dobré!“ odzdravil Martin a ešte aj zamával, šťastný, že už môže ukončiť smiešne prosíkanie a ospravedlňovanie. Neporušil dogmu podriadenosti, hoci na to mal sto chutí. Udržal si pokerovú tvár. Mal si stopnúť, koľko osočovanie trvalo tentoraz – určite zažil jeden z rekordov.
Webster vypochodoval z recepcie. Prv než prekročil prah salónu, vrhol na Martina posledný pohľad plný víťazoslávy a pohŕdania. Pokúsil sa buchnúť dverami, ale samozatváracie zariadenie mu prekazilo úmysel. Zmizol a na bare si hlasno objednal najdrahšiu whisky. Na recepcii zavládlo hrobové ticho. Martin sa tváril, že sa nič nestalo, a v istom zmysle to tak skutočne vnímal. Inak by zošalel a každú chvíľu by si pripomínal svoj spoločenský pád. Pripomenul si svoju hereckú rolu a okamžite sa v jeho hlave mučiteľ stal obeťou a hnusné sa zmenilo na komické. Webster nenadával jemu, ale iba postave, ktorú hral.
O chvíľu mu už posmelení kolegovia z posádky – od útoku prechodne ušetrení – gestami vyjadrovali súcit. No útechu nepotreboval. Od jeho mozgu sa v celom jeho živote ešte nikdy nevyžadovalo tak málo ako na lodi. Ak by mal nasledujúcich štyridsať rokov života stráviť v tejto rozkošníckej otupenosti, ani by mu to neprekážalo.
„Dobrý deň. Prišla som za Martinom Royom!“ začul.
V okamihu sa vrátil do reality. Ten hlas tak dlho prebýval v jeho hlave, že pochyboval, či ešte existuje aj niekde inde. Chvíľu sa neobzrel, len civel na rieku. Ťažná loď plávala proti prúdu a na okamih strnula na mieste, presne ako on.
„Prosím? Za Martinom? Kto ste?“ opáčila recepčná Mirela, ktorá prísne dohliadala na to, kto sa dostane na palubu.
„Môžeš ho zavolať?“ zvolala dievčina dôrazne.
„Nikto z posádky na dnes neohlásil návštevu. Cudzích vpúšťať nesmiem.“
„Ale ja sa s ním musím stretnúť!“
„Prepáčte, ale vyprosujem si takýto tón. Toto je súkromná loď. Nemáte tu čo hľadať,“ odvetila rázne Mirela.
„To je v poriadku, prišla za mnou,“ oznámil Martin recepčnej, aby konflikt ukončil, kým pasažieri niečo nezačujú.
Dievča držalo v ruke kufrík a sililo sa do úsmevu, no podarila sa jej iba krivá grimasa. Prázdne oči naňho zaostrili a z toho pohľadu šiel des. Kde sa tu zobrala? Ako ho našla?
Autor: kniha vyšla vo vydavateľstve PT Marenčin
