García Márquez, Cortázar, Borges, ale tiež Tatarka, Šimečka a Vilikovský. PETER BRABENEC tých prvých prekladal zo španielčiny do slovenského jazyka, po emigrácii v roku 1981 zasa tých druhých zo slovenčiny do francúzštiny. Je jednotkou na poli francúzskej literárnej slovakistiky a niekoľko mesiacov aj laureátom Ceny P. O. Hviezdoslava, udeľovanej za preklady slovenskej literatúry do cudzieho jazyka. Je smutným paradoxom, že napriek nariekaniu nad sporadickým prenikaním našich autorov na svetové knižné trhy vyvolal tento ceremoniál len minimálny mediálny ohlas.
Čím si to vysvetľujete?
„Nechcem hodnotiť postoj médií. Príznačné však je, že aj na prekladateľskom seminári, usporiadanom k udeľovaniu spomínanej ceny, bolo len asi desať ľudí."
Vy ste tam predniesli úvahu o svojom prekladaní, o rozdiele medzi prekladaním do alebo z vlastného jazyka. Aký je ten rozdiel?
„Každý prekladateľ žije dvoma jazykmi, no jeden zostáva dominantným, je 'jeho'. V tom druhom len hosťuje a teda nemá problémy so sebaurčením. Väčšinou prekladá k sebe, domov. Ja sa pri prekladaní nachádzam niekde medzi dvoma jazykmi. Má to svoje výhody i nevýhody. Napríklad ja už presne neviem, ktoré prekladanie je smerom 'ku mne'. Iná vec je, že s mojím povedomím oboch jazykov zostávam pri preklade frustrovaný. Možno cítim, čo sa mi z toho slovenského kontextu nepodarilo pretlmočiť viac, ako nejaký Francúz, ktorý by to prekladal jednoducho k 'sebe'. Hlavným kritériom však vždy musí zostať francúzskosť konečného textu."
S prekladmi slovenských autorov do francúzštiny ste začali až po emigrácii. Ako k nej došlo?
„V roku 1981 som sa dostal do Francúzska na štipendium, no neodchádzal som tam s úmyslom nevrátiť sa. Ale keď som si po niekoľkých mesiacoch normálneho, slobodného dýchania predstavil, čo ma čaká doma - vydavateľské žobranie o kladný posudok u politrukov na vojenskej akadémii, alebo škole marxizmu-leninizmu, ponižujúce predvolania na políciu pre akúkoľvek návštevu z Francúzska, rozhodol som sa zostať vonku."
Bolo to až také jednoduché?
„Vôbec nie. Moja znalosť francúzštiny tam prestala byť kapitálom, ale aj tak som mal väčšie obavy sa vrátiť, ako tam zostať."
Ako to v tom čase vo Francúzsku vyzeralo s prekladaním slovenských autorov?
„Skromne. Sabine Bollack, ktorá bola na Slovensku tri roky lektorkou na Univerzite Komenského, po návrate ako prvá preložila Tatarkovho Démona súhlasu. Spolupracoval som s ňou na tomto preklade, to boli vlastne moje začiatky. Potom som z nemeckého exilového vydavateľstva Index preložil novely Výpoveď a Žabí rok od Martina Šimečku."
Toto hovoríme o prekladoch, ktoré boli iniciované jednotlivcami vo Francúzsku. Ale niečo zrejme ponúkol aj prednovembrový československý režim...
„Napríklad vyšla zbierka slovenskej poézie Dotyky, výber autorov sa robil na Slovensku a prekladali to ľavicovo orientovaní francúzski básnici, ktorí nemali o slovenčine ani potuchy. Myslím, že nezanedbateľným cieľom tohto vydania bol propagandistický efekt pre domácu, slovenskú verejnosť."
Zmenili sa šance slovenskej literatúry vo Francúzsku po roku 1989?
„Určite v tom, že teraz tam má voľný prístup, ale slovenská literatúra túto šancu slabo využíva. Zostáva 'malou' literatúrou. Francúzsky čitateľ o slovenských spisovateľoch prakticky nevie a ani jedno francúzske vydavateľstvo nie je špecializované na stredoeurópsky región, neexistujú lektori na slovenskú literatúru."
Takže francúzsky vydavateľ asi nepríde za vami s požiadavkou, aby ste niečo preložili zo slovenčiny?
„To teda nie. Funguje to presne naopak. Ja musím hľadať vydavateľa a keď ho nájdem, to považujem za svoju zásluhu viac, než samotné preloženie. Treťou fázou je potom zháňanie recenzentov, aby tá kniha žila aj ďalej. Veľkým úspechom bolo, keď sa mi podarilo spomínaný preklad Šimečku presadiť do Gallimardu, ktorý považujem za jednotku medzi francúzskymi vydavateľstvami."
Nebolo to pre vydavateľa riskantné rozhodnutie?
„Neviem, ako to pre neho dopadlo ekonomicky, ale faktom je, že keď knihu vydalo také renomované vydavateľstvo, stala sa známa aj v iných krajinách, potom si Šimečku pýtali napríklad zo Španielska či USA. Ľahšie sa o ňom dozvedeli z francúzskeho prekladu ako zo slovenčiny. Samozrejme, aj Francúzi skôr siahnu po slovenskom autorovi, keď vyjde v nejakom svetovom jazyku."
Vy ste potom pokračovali v úsilí dostať k francúzskemu čitateľovi predovšetkým Pavla Vilikovského.
„Áno, a zasa bolo hlavné nájsť vydavateľov so zmluvou pre autora i prekladateľa. Jedna z ciest je najskôr upútať preloženými úryvkami v časopisoch, no práve Vilikovský je autor, u ktorého je to pre jeho veľmi štruktúrovaný text s mnohými odkazmi dosť neschodná cesta. Nakoniec sa to však podarilo, najskôr vyšiel Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch a potom novela Večne je zelený. Tá mi priniesla aj francúzsku cenu za pozoruhodný preklad."
Vilikovský je zjavne váš obľúbený autor, verili ste, že s ním uspejete?
„V jeho tvorbe je niečo, čo sa akoby vojde aj do francúzskej literatúry, čo je jej blízke. Na druhej strane to jeho typické spochybňovanie, diskusia v diele okolo toho, čo píše, okolo osoby spisovateľa, to je vo Francúzsku nie príliš tradičné. Ale boli to úspešné vydania."
Ste aj zostavovateľom, spoluautorom a prekladateľom zborníka Dominik Tatarka, Un écrivain en dissidence (Spisovateľ v disente), ktorý vyšiel v Paríži pred niekoľkými rokmi.
„V roku 2004, pri pätnástom výročí Tatarkovej smrti, usporiadala slovenská ambasáda peknú výstavu, no sprievodný text bol preložený do francúzštiny skutočne katastrofálne. A tak sme sa s jedným známym, ktorý prednáša češtinu a je Tatarkovým obdivovateľom, rozhodli pre nápravu. Na Sorbonne sme zorganizovali úspešné kolokvium, zúčastnili sa ho zo Slovenska aj Albert Marenčin a Valér Mikula, a výsledkom bol aj tento zborník, ktorý je prvým komplexným francúzskym prístupovým materiálom k Tatarkovi. Medzitým mu vyšli aj Prútené kreslá a pár textov v časopisoch."
Nie je práve Tatarka slovenským autorom, ktorý by sa mohol vo Francúzsku presadiť ešte viac?
„Veď on sa poriadne nevrátil ani do slovenskej literatúry! Mnoho vecí mu ešte doma nevyšlo, a najmä chýbajú tzv. kritické vydania jeho diel."
Nemáte pocit, že na Slovensku môžete pôsobiť dojmom akéhosi „nášho človeka v Paríži"?
„Stáva sa, že ma niekto osloví, aby som preložil jeho knihu. Rád si ju prečítam, no primárny je vždy fakt, či to môže vzbudiť záujem vydavateľa. Nemôžem si dovoliť prekladať do šuflíka, a rovnako by som napríklad neprekladal na objednávku nejaký zborník, ktorého výber by robil niekto iný. To je moja sloboda, že si vyberám. Koniec koncov, živím sa ako stredoškolský učiteľ a píšem recenzie na francúzsku literatúru."
Čo treba spraviť, aby slovenská literatúra prerazila v zahraničí?
„Prvým predpokladom je, aby slovenská literatúra upútala najskôr v domácom prostredí. Kto si má všimnúť dielo, ktoré si nevšímajú ani Slováci? Zahraničie považuje dnes Slovensko za demokratický štát s prístupom ku kritériám západnej civilizácie. Všetci si teda myslia, že Slováci sú sami schopní hodnotovo si roztriediť literárnu produkciu. Ak sa o niečom nevie a nehovorí na Slovensku, kto a z akých dôvodov by mal o tom písať vo Francúzsku?"
To neznie príliš optimisticky.
„A zrejme to platí pre všetky druhy umenia. Bol som si pozrieť výstavu Daniela Fischera, venovanú ôsmim chrabrým, ktorí 25. augusta 1968 demonštrovali na Červenom námestí v Moskve proti okupácii Československa. Bola to výstava pozoruhodná z hľadiska umeleckého kumštu aj morálnym odkazom, oslavou občianskeho postoja, ľudskej odvahy; s nadnárodným významom. Oceniť to, čo má pre nás hodnotu, je prvý krok aj k uznaniu v zahraničí. Uvediem paralelu. Bombardovanie Guerniky všetkým oživuje v pamäti Picassov obraz, ktorý si Španieli inštalovali v zvláštnej miestnosti múzea moderného umenia Reina Sofia. Aj vďaka tomu celý svet vie o tejto epizóde občianskej vojny. Myslíte, že v Bratislave napadlo niekomu natrvalo vyhradiť pre Fischerove dielo nejakú miestnosť? Tak nejako to bude aj s literatúrou. Pritom Francúzi určite ocenia kvalitnú literatúru zo Slovenska, ak si ju samotné Slovensko bude vedieť uctiť."
