Hrdina v románe Daltona Trumboa Johnymu dali pušku komunikuje so svetom tak, že ležiac na lôžku „vyťukáva“ hlavou morzeovku. Inak nemôže, nemá končatiny, nemá tvár. Prišiel o to v boji. V tom kuse mäsa však žije duša, neporušený mozog. Onen kus ľudského mäsa je Johnyho väzením.
Jean-Do, ústredná postava filmu Skafander a motýľ, je v podobnej situácii. Hoci má telo i tvár, svaly sú po mozgovej mŕtvici ochabnuté. Bezvládny JeanDo s ovisnutou perou, po ktorej mu vytekajú sliny, má k dispozícii jedno oko, to druhé mu museli zašiť. Žmurknutie okom je všetko, čím môže dať šéfredaktor časopisu Elle najavo, že je na svete duchom prítomný. Živé oko je ten motýľ. Ostatné okolo neho skafander.
Čo sa dá vyjadriť okom? Jean–Do dokáže napísať knihu. Mihnutím vyberá v sanatóriu písmeno za písmenom z predčítavanej abecedy. Je to doslova vyžmurkaný text. Vydretý ním i asistentkou. Krátko po vydaní knihy Jean–Do zomiera. Smrť vo filme nakrútená nie je. Je len napísanou informáciou na záver, aby bolo jasné, že Skafander a motýľ je skutočný príbeh.
Už len to, že môžete niekomu hovoriť o milovanej osobe, vás robí šťastným. Ak sa vám také niečo prihodilo, lepšie pochopíte, čo znamená malá štrbinka, ktorá vás spája so svetom. Johny má morzeovku. Jean–Do vo filme s krásnymi obrazmi a melancholickými farbami oko. Francúz však mal aj šťastie v nešťastí. Dokončiť životnú púť dielom, a potom zomrieť, nie je najhorší koniec.
