„Keďže oznámenie o zrušení pozície dramaturgičky, ktoré som si prevzala od nového generálneho riaditeľa Ondreja Šotha vo štvrtok popoludní, je platné už od 1. júna, paradoxne som sa prvý raz rozprávala o situácii v divadle v čase, keď už som ako dramaturgička neexistovala,“ hovorí DARINA ABRAHÁMOVÁ.
S akým pocitom ste išli na stretnutie s novým riaditeľom SND Ondrejom Šothom?
„Po dňoch napätia už vyrovnaná s úmyslom dohodnúť sa na podmienkach odchodu. Pod vedením pána Strniska by som tam už aj tak ďalej pôsobiť nechcela. Jeho vymenovanie nepovažujem za najlepší krok, ak sa majú zastaviť deštrukčné procesy, zharmonizovať umelecký súbor, aby všetci začali tvoriť s radosťou.“
Ako prebiehal rozhovor?
„Správal sa ku mne v podstate korektne, vraj nemá nič proti mne osobne ani proti mojej práci, ale kritická situácia v opere a balete si vyžiadala, aby konal takto rázne a celoplošne. Snažil sa ma presvedčiť, že už aj v jeho koncepcii je jasne formulované, že pozície interných režisérov a dramaturgov budú zrušené. Ponúkol mi do budúcnosti externú spoluprácu, ktorú nekonkretizoval, iba naznačil, že v tandeme s režisérom Polákom nás v divadle raz rád uvíta.“
"Inde vnímajú národné divadlá domáce dramaturgie ako kľúčové odborné oddelenia."
S akými argumentmi ste prišli vy?
„Aby sme si na rozlúčku vyjasnili názory a postoje, mala som pripravené otázky, ktoré som musela opakovane predkladať, keďže som na ne nedostávala jasné odpovede. Na otázku, či sa dá zmysluplne a kontinuitne napĺňať program a fungovanie činohry so stálym súborom (vyše 40 hercov) a repertoárom (30 titulov) bez internej dramaturgie, pán Šoth nakoniec povedal, že vo vzniknutej situácii áno. Že to zvládne riaditeľ s poradcami z externého aj interného prostredia. V tomto sa naozaj nezhodujeme. Národné divadlá v Európe vnímajú domáce dramaturgie ako kľúčové odborné oddelenia a volajú si na spoluprácu externistov tak, ako sme to v prípade jednotlivých inscenácií robili aj my.“
Šoth má vo svojej koncepcii aj formuláciu „prehodnotiť potrebu počtu interných dramaturgov a režisérov“.
„Nepovažujem ju za avizovanie zrušenia týchto potrebných a vitálnych pozícií. Na šalamúnsku formuláciu by sa dalo odvolať aj v opačnom prípade, keby zrazu bolo interných režisérov a dramaturgov viac. Boli si členovia komisie, napríklad Dušan Jamrich, ktorého názory na zmysluplnosť interných režisérov poznám, vedomí, čo to vlastne znamená? Ak zrušenie interných dramaturgov a režisérov je systémovým krokom uskutočneným ex post a aj inak neštandardne, nevnímam to ako najlepší signál.“
Čo znamená to „ak“?
„Pretože ak to bola iba finta a o pár mesiacov bude vymenovaná nová dramaturgia, čo ukáže čas, bolo by to trápne. Istotne by som sa narýchlo nehodila na práceneschopnosť ani by som rýchlo nič netunelovala (čo? oponu?), ak by mi nový šéf povedal, že so mnou neráta. V takýchto situáciách je normálne, že chcete vedieť, čo bolo na vašej doterajšej práci zlé, najmä v divadle, ktoré nie je súkromné.“
Tunelovanie spomínal Šoth v stredu v našom denníku.
„Spýtala som sa ho, či si uvedomuje, do akého svetla stavia mňa aj mojich kolegov, keď nás ruší v akejsi avizovanej várke údajných tunelárov. A nejde len o moju povesť, ale o celú činohru. O klesajúcom kredite značky SND ani nehovoriac. Kým nepoznám fakty a reakciu druhej strany, naozaj ma obvinenia kolegov z opery a baletu nezaujímajú a je absurdné, ak máme na ne vopred a pre istotu doplácať v akejkoľvek forme všetci. Som si istá, že v činohre sa nič diskreditujúce, ekonomicky či personálne, nedialo. Už roky však sledujem, ako sú jej nesporné úspechy navonok nedostatočne propagované a aj zvonku reflektované. Našťastie, vysoká návštevnosť, kvalitný repertoár a výnimočné umelecké výkony sa odškriepiť nedajú.“
Zhodujete sa v niečom s generálnym riaditeľom?
„V názore, že hierarchie a vzťahy vnútri divadla už dlhodobo nie sú najlepšie. A to sa týka vo veľkej miere aj činohry. Je však absurdné nevidieť a neoceniť to, čo navonok funguje! Spolu s celou kultúrnou obcou sme divadlo zachránili pred ponižujúcou privatizáciou a de facto zničením. Presťahovali sme sa a mnohí nám neverili, že zachováme návštevnosť v sálach s oveľa väčšou kapacitou. Dokázali sme to a stále sa nám darí. Je dôležitejšie navonok prezentovať a dopredu avizovať akési strašidelné zločiny, aby sme si znechutili divákov?! A čo s tým má činohra? Máme sa hanbiť za Annu Kareninovú, Popol a vášeň, Fetišistky, Amadea, Tančiareň a ďalšie tituly?“
Takže čo teraz?
„No nič. Stalo sa. Život ide ďalej. Aj ten môj, divadelný. Treba dianie okolo SND sledovať, diferencovať a reagovať. A treba si aj chvíľu oddýchnuť. Ďakujem všetkým kolegom a divákom zo SND za priazeň a radosť z divadla, napriek mnohému. Verte, že divadlo je zázrak, ktorý má zmysel!“
