Rovnako ako my pochádza z východnej Európy, vlani dostala Nobelovu cenu a napriek tomu je pre nás stále veľkou neznámou. Trochu svetla vnáša aspoň prvý český preklad jej nenápadnej novely.
Už vyše dvesto rokov žije v rumunskom Banáte početná nemecká menšina. Z trištvrte milióna sa ku koncu minulého storočia scvrkla na desatinu, za čo mohla politika.
Otec Herty Müllerovej slúžil cez vojnu v jednotkách SS, matka skončila v sovietskom gulagu. Rumunských Nemcov po vojne nasilu nevyháňali tak ako u nás, Ceauşescov režim ich začal najprv obmedzovať a potom s nimi začal kšeftovať. Za každého vysťahovaného platilo Nemecko v tvrdej mene, sadzobník bral do úvahy ich vek aj vzdelanie. Len v osemdesiatych rokoch takto Rumunsko opustilo okolo 200–tisíc jeho obyvateľov a v tomto období sa odohráva aj Müllerovej novela Cestovný pas. Vyšla v roku 1986, teda rok predtým, než sa do Nemecka vysťahovala aj jej autorka. Ako mnohí iní, aj ona píše stále tú istú knihu, aj keď ich má na konte viac než dvadsať.
Originálny názov je nepreložiteľný, odkazuje na rumunské príslovie, podľa ktorého človek rovnako ako bažant nevyletí vyššie, než mu dovolia jeho možnosti. Český preklad je vzhľadom k štýlu celej prózy príliš vecný a doslovný.
Recenzia / knihaHerta Müllerová: Cestovní pas
Preklad: Radka Denemarková
Vydala Mladá fronta
112 strán
Cestovný pas Müllerová napísala, keď mala tridsaťtri. Už siedmy rok vtedy nemohla vykonávať povolanie prekladateľky, pretože odmietla spoluprácu s tajnou službou Securitate. Predtým jej vyšli dve poviedkové knihy: podobne ako všetko ostatné, čo kedy napísala, boli venované životu nemeckej menšiny v Rumunsku. Vidiecky život v jej prózach je plný netolerancie a útlaku a výnimkou nie je ani jej tretia kniha.
Mlynár Windisch čaká s celou rodinou na vybavenie papierov potrebných na vysťahovanie. Ich získanie si vyžaduje viacero nelegálnych krokov, čo zneužívajú vidiecke autority. Milicionár aj katolícky farár vyžadujú od žien sexuálne protislužby, čo sa v tomto prípade týka najmä mladej Windischovej dcéry.
Próza má minimálny dej, v dedine akoby zastal čas. Politické reálie zanikajú v strohej lyrike s dokumentárnymi prvkami, mnohé pozorovania a prejavy postáv šuštia literatúrou. Ich reč je miestami až snová, myšlienky sú plné obrazov, miestnych legiend a povier („čo je biele, to je chúlostivé“), čo trochu pripomína poľskú spisovateľku Oľgu Tokarczuk, píšucu tiež z etnicky zmiešaného územia. Müllerovej postavy na záver nečaká happyend, aj keď by sa tak získanie pasu dalo vnímať. Rumunských vysťahovalcov čakalo v Nemecku postavenie druhoradých občanov, čo nemusia priamo vedieť, ale už to cítia vo vzduchu.
Müllerová píše o menšinách menšinovým štýlom, s čím musel nobelovský výbor určite dlho zápasiť. Český vydavateľ logicky siahol po jej ranej tvorbe, na ktorú ďalej nadväzovala. Snáď na prvý preklad nadviažu aj ďalšie.
