Garfield je, podobne ako mnohí iní dnešní štyridsiatnici, v mene zárobku nútený zosmiešňovať sa
a strápňovať hlboko pod svoju úroveň. Jediné, čo v novom filme stojí za to, je úprava do 3D.
V roku 1970 prišiel Jim Davis, tvorca neúspešného komiksu Gnom Gnat, s novým námetom. Hrdinami boli tučný lenivý cynický kocúr, nazvaný podľa autorovho starého otca Garfield a jeho pán, starý mládenec Jon Arbuckle. Postupne ho ponúkol trom veľkým vydavateľstvám, ale odmietli ho. Napriek tomu 19. júna 1970 začal v štyridsiatich amerických novinách vychádzať nový kreslený seriál.
Dnes Garfield predstavuje cenný kapitál. Priemysel s komiksami, televíznymi seriálmi, filmami, videom, videohrami, hračkami, módou a iným tovarom zarobí rok čo rok okolo miliardy dolárov. Samotný komiks vychádzal či vychádza vo vyše 2580 novinách a časopisoch, čo mu vyslúžilo zápis do Guinnessovej knihy rekordov.
Odmietaný, ale úspešnýGarfield okrem iného inšpiroval aj tri digitálne animované snímky, určené na videodistribúciu. Všetky tri režíroval špecialista na vizuálne triky a efekty Mark A.Z. Dippé. Ako režisér debutoval v roku 1997 neveľmi úspešnou adaptáciou komiksu Spawn. O desať rokov neskôr nakrútil prvý digitálne animovaný mačací príbeh s názvom Garfield šokuje. Recenzie i hodnotenia fanúškov pôvodného komiksu boli jednohlasne odmietavé, no biznis s Garfieldom si žije vlastným životom. Lacný film vyniesol vo videodistribúcii zaujímavé peniaze a už o rok prišlo pokračovanie, nasledované vlani tretím filmom.
Prvoplánový filmPo triumfe Cameronovho Avatara (tržby z kín 2,733 miliardy dolárov) producenti, medzi ktorými nechýba Jim Davis, zaňuchali príležitosť, prerobili digitálny film do formátu video 3D a pustili do kín s predstavou, že atrakcia vynesie ďalšie peniaze. Nemýlili sa. Garfielda pozná celý svet a zábavy pre deti nikdy nie je dosť. Potiaľto je to logické a jasné. To však nemení nič na skutočnosti, že tento film nevznikal pre kiná a ani sa do nich nikdy nemal dostať.
Filmy podľa komiksov sú kontroverzné. Aby za niečo stáli, mali by s námetom narábať voľne, lenže sú určené početným komiksovým fanúšikom, a tak ich producenti zväzujú povinnosťami zachovávať príbeh, charakter i typický vzhľad hrdinov. Dobré filmy podľa komiksov možno porátať na prstoch jednej ruky.
Horšie ako pre televíziuMark A.Z. Dippé si už v roku 2007 pre vystihnutie vizuálnej stránky komiksu vybral prvoplánovú transformáciu do minimalisticky jednoduchej a nenáročnej digitálnej podoby so základnými geometrickými telesami, veľkými povrchmi bez štruktúr i bez detailov. Po výtvarnej ani po technickej stránke film nesiaha skutočným digitálne animovaným snímkam ani po členky a dnes už zaostáva aj za lacnými, digitálne animovanými televíznymi seriálmi.
Scenár nemá nijaký význam, nechce nič povedať, ba ani len priniesť čokoľvek nové. Zlepenec všemožných otrepaných motívov a klišé slúži len ako zámienka na pohyb farieb a tvarov na plátne. Samozrejme, autori rátajú s tým, že deti do kín sprevádzajú rodičia, a tak sa snažia všetky tie hlúposti maskovať postmodernistickým vtipkovaním, citovaním a parodovaním. Veci by však pomohlo, keby mali aspoň základný zmysel pre humor. Takto ostáva výsledok po formálnej i obsahovej stránke príliš infantilný a sterilný.
