Tvrdí, že svoju úspešnú knižku Futbalová horúčka napísal, aby sa vypísal z fanúšikovskej obsesie. Potom NICK HORNBY pochopil, prečo ju mal.
Preslávili ste sa ako autor Futbalovej horúčky. Lenže v poslednom čase tvrdíte, že futbal je hra pre starcov a decká. To myslíte vážne?
„Myslím. Na futbal síce stále rád chodím, robím to celý život a zvykol som si na to, ale prekáža mi, že je čoraz viac komerčnejší. Keď som vyrastal, bol futbal tajnou kultúrou, spolkom sprisahancov. V televízii ho bolo málo. Ale teraz mu už nikde neuniknete – odvšadiaľ na vás útočia sponzori a logá. Sám držím palce klubu, ktorý má obrovskú reklamu na aerolinky.“
Nie ste trochu nostalgický?
„Vezmite si, že priemerný vek futbalových fanúšikov je okolo štyridsať. To je čistá štatistika, nijaká nostalgia. Predpokladám, že dôvod je práve tento: z futbalu sa stala väčšinová zábava, ktorá sa príliš nelíši od návštevy kina. A ja som jedným z tých starých chlapíkov, ktorých to akotak drží.“
Ako často chodíte na štadión?
„Vždy, keď nie som na cestách a keď hrá Arsenal.“
Britské noviny Times vás zaradili medzi desať najhorších fanúšikov na svete – za Hitlerom a pred Usámom bin Ládinom. Hovorí sa, že tí, ktorí dovtedy nefanúšikovali, po prečítaní knihy Futbalová horúčka začali. A ceny vstupeniek na futbal sa vraj po jej vydaní zvýšili. Cítite vinu?
„To sú tie novinárske fantázie, že spisovateľ môže zmeniť svet. Dôvod, prečo sa ceny zvýšili, spočíva v tom, že Rupert Murdoch kúpil televízne práva.“
Písanie súvisí aj so schopnosťou udržať si koncentráciu a sebaistotu. A občas prosto musíte vypnúť zvuk, pretože najistejšia cesta, ako pochybovať o svojom talente, spočíva v tom, že počúvate rady iných, čo a ako máte robiť.
Futbalovou horúčkou ste sa vraj chceli vypísať z vlastnej posadnutosti. Podarilo sa?
„Nakoniec áno. Ale nepomohlo mi v tom písanie, skôr život sám. Podobné obsesie neraz vypĺňajú priestor, ktorý by malo vypĺňať čosi iné. A ja som počas písania Futbalovej horúčky nemal ani poriadnu prácu, ani rodinu, čo už teraz mám.“
Ste známy aj hudobnou posadnutosťou. Podobá sa v niečom na futbalovú?
„V mojom prípade asi nie. Hudba je pre mňa zábavou, potešením, môže ma síce rozosmutniť, keď si vyberiem depresívnu skladbu, ale stále ju mám pod kontrolou. Čo neznamená, že u niekoho ďalšieho sa nemôže rozvinúť na obsesiu – ak teda zbožňuje jedného umelca tak veľmi, až začne neznášať všetkých ostatných.“
Podobne militantné typy sú vo vašom poslednom románe Juliet, naked. Ich obdiv k pesničkárovi zájde tak ďaleko, že sa mu až vlámu do domu. Nič podobné ste ako slávny spisovateľ nezažili?
„Nie. Tí, čo čítajú knižky, sú výrazne zdržanlivejší. Občas síce niekto zaklope na dvere, ale väčšinou aby mi predal knižku alebo sa o nej porozprával. Nie sú to blázniví fanúšikovia.“
Členom diskusnej skupiny o svojom diele však asi nie ste.
„Preboha, nie! Internet používam, ale zásadne nie takto. Nepozerám sa na nič, čo by súviselo s mojou osobou. Nerozumiem tej fascinácii. O sebe viem presne toľko, koľko toho vedieť chcem a nepátram po tom, čo si o mne myslia iní. Písanie súvisí aj so schopnosťou udržať si určitú koncentráciu a sebaistotu. A občas prosto musíte vypnúť zvuk, pretože najistejšia cesta, ako pochybovať o svojom talente, spočíva v tom, že počúvate rady iných, čo a ako máte robiť.“
Väčšina vašich postáv sa bojí dospievania. Prečo?
„To už je údel humoristického spisovateľa – vaše postavy musia byť vždy trochu uletené. Keby som si za hrdinu vybral niekoho, kto má úspešnú kariéru v banke a dve deti a nemá zmysel pre humor, čo by som tak o ňom mohol napísať? Okrem toho, strach z dospelosti je jedným z večných životných zápasov, ktorým čelíme všetci.“
Aj vy ste tak trochu nedospelý?
„Ani nie. Mám tri deti, oženil som sa, pracujem. Ale predstava o dospelosti sa mi zdá dnes komplikovanejšia ako kedysi. Generácia mojich rodičov to tak neriešila. Ľudia sa brávali, keď mali dvadsať, dvadsaťpäť, mali deti, pracovali a šli do dôchodku. Ale dnešný svet ponúka ťažšie voľby. Čoraz bežnejšie je mať deti v štyridsiatich. Takže dostanete nejakých pätnásť rokov navyše – ale na čo? To je otázka. Dospievaním by som to nenazval. Je to azda pätnásť rokov nedospievania? Ani to si nemyslím. Asi to bude funkcia sveta, v ktorom žijeme a ktorý sa stal oveľa zložitejším.“
Prichádza tá dospelosť vôbec niekedy?
„Myslím si, že nikto sa necíti úplne dospelý. Všetci v sebe máme určitý vnútorný vek, ktorý býva nižší ako ten aktuálny.“
Niektorí sociológovia tvrdia, že naša civilizácia je čoraz viac detinskejšia.
„Dávam si pozor na zovšeobecňovania. Kam to vedie, že sme detinskejší, ja sa skôr bojím, že sme hlúpejší.“
Jedna z vašich knižiek sa volá Ako byť dobrý. Existuje na to nejaký recept?
„Žiaľ, nie. Asi je dosť jasné, ako byť zlým. Dobrota je oveľa ťažšia. Všetci intuitívne tušíme, keď sa správame zle a škaredo. Byť neustále milý, dobrý, to ani nie je možné.“
Vaše postavy si niekedy vymýšľajú, klamú, utekajú pred konfliktmi. Patrí to k dobrému životu?
„Nemyslím si, že byť fanatikom pravdy je vo vzťahu to najlepšie. Býva to rovnako deštruktívne ako priama konfrontácia – väčšinou sa konfrontáciám musíme vyhýbať, aby sme si vzťahy udržali funkčné.“
Kritici tvrdia, že vaše knihy sú literárny pop. Aká by bola vaša charakteristika?
„Nijakú nemám. Dúfam, že to nie je moja starosť. Ale určite by som chcel viac patriť k takzvanému mainstreamu ako k čomukoľvek inému. Nerozumiem, prečo by sa mali písať knihy, ktoré by sa nečítali. Považujem za dosť veľký problém, že že literatúra oslovuje stále menej ľudí, že sa marginalizuje. Nechcem, aby sa toto knižkám dialo.“
Laureátka Nobelovej ceny Elfriede Jelineková vraví, že ju viac zaujímajú jej vlastné pretlaky ako čitatelia.
„Keď si píšete pre seba, tak prečo vydávate knihy? Nikto vám predsa nebráni písať si len pre seba a mať rukopis v šuplíku. Všetky knihy sú konštruované tak, aby sa čítali. Nie spisovateľom, ale čitateľom!“
S akými emóciami píšete?
„Je to kombinácia pocitov. Kedže trvá dlho, kým knihu napíšte, prejdete rôznymi fázami. Ja sa snažím, aby boli moje knihy zábavné a zároveň smutné. Je v nich dosť melanchólie a dúfam, že aj dosť humoru.“
Nick Hornby
Zažiaril svojou prvou prózou Futbalová horúčka (1992).
V slovenčine vyšli Všetky moje lásky, Ako na vec, Ako byť dobrý.
V českom preklade po knihách Dlouhá cesta dolu a Po hlavě vyšla aj novinka Julie, demoverze
Sfilmované sú Všetky moje lásky (High Fidelity), Futbalová horúčka (Fever Pitch) a Ako na vec (About a Boy).
Autor: Alice Horáčková, MF Dnes
