Legendárny americký pesničkár pripravil v stredu večer v Bratislave veľký zážitok.
BRATISLAVA. Bob Dylan konečne prvýkrát dorazil na Slovensko. Nie každý možno vie, že tu strávil dva dni – v ten prvý si spravil voľno a pár šťastlivcov ho tak mohlo vidieť na bicykli pri Dunaji, v stredu sa postavil na pódium bratislavskej Incheby.
Skvelé piesne, skvelá kapela
Krátko po ôsmej zhasli svetlá a za veľkého potlesku na pódium vyšla šestica muzikantov. Tradičný zlozvyk nášho publika trúsiť sa dovnútra pol hodiny po oficiálnom začiatku mnohých mohol mrzieť – v tom čase už mal Dylan za sebou niekoľko skladieb.
Čo zaznelo v Bratislave
1. Leopard-Skin Pill-Box Hat
2. It Ain't Me, Babe
3. I'll Be Your Baby Tonight
4. Stuck Inside Of Mobile With The Memphis Blues Again
5. Just Like A Woman
6. Absolutely Sweet Marie
7. High Water (For Charley Patton)
8. Shelter From The Storm
9. Tweedle Dee & Tweedle Dum
10. Man In The Long Black Coat
11. Highway 61 Revisited
12. Forgetful Heart
13. Thunder On The Mountain
14. Ballad Of A Thin Man
Prídavky
15. Like A Rolling Stone
16. Jolene
17. All Along The Watchtower
Viacerí v sále zase nevydržali zákaz fotografovania, ktorý štandardne požaduje spevákov manažment, no lepší dojem urobili diváci–fanúšikovia, ktorých strhla sila hudby a na posledné dve skladby pribehli pod pódium. Ochrankári dostali pokyn pustiť ich, čo bol dobrý nápad – nefalšovaná rokenrolová tancovačka tomuto koncertu pristala viac ako stoličky na sedenie a trocha sterilný priestor Incheby (písať o tom, že v hlavnom meste nemáme vhodnú modernú sálu pre niekoľko tisíc ľudí je už klišé, ale raz sa to možno zmení).
Pomaly sedemdesiatnik v čiernom obleku a žltej košeli si zjavne svoju slovenskú premiéru užil. Na úvod sa podľa očakávania postavil za klávesy, no už v druhej skladbe It Ain't Me, Babe zobral do rúk gitaru. Publikum tradične akoby nevnímal, s výnimkou záverečnej predstavovačky kapely a „thank you“ nepovedal ani slovo. Podľa mnohých znalcov je to však jeho komunikačný nadštandard.
Dylana je fotiť zakázané, ale neodolali sme aspoň na mobil zvečniť záverečnú klaňačku pred nadšeným publikom. FOTO – AUTOR
Väčšina pesničkárov na koncertoch s divákmi čulo komunikuje, on sa spolieha iba na svoje pesničky a najmä na skvelú, naozaj fantastickú sprievodnú kapelu. Počúvať jej súhru a zároveň uvoľnenosť a schopnosť okamžite reagovať na „šéfa“ bolo veľkým zážitkom.
Po pesničku Tweedle Dee & Tweedle Dum to bolo fajn, aj v gitarových či harmonikových sólach, ktoré miestami evokovali tónovú slobodu (alebo ak chcete približnosť) Mariána Vargu sa často odviazane pohupoval a kapela hrala výborne.
Až potom sa však začali diať veľké veci. Highway 61 Revisited je pesnička, ktorá má štyridsaťpäť (!) rokov, no Dylan ju odpálil s takou energiou, akoby ju zložil pred mesiacom. Jeho výnimočnosť medzi pesničkármi vynikla v nasledujúcej balade Forgetful Heart, kde sa zmenil z rockera na starého kaukliara, rozprávača príbehov, akí putovali svetom začiatkom minulého storočia. Silu krehkej melódie nepokazili ani husle v rukách Donnieho Herrona, hoci používanie sláčikov sa v popmusic väčšinou končí gýčom.
Skvele vyzneli aj tri prídavky, najmä v záverečnom All Along the Watchtower Dylan dokázal, že táto pesnička ho stále baví rovnako ako v 60. rokoch Hendrixa, ktorý jej urobil nesmrteľnú coververziu.
Drahý výpredaj
V sále Incheby bolo aj veľa skalných fanúšikov, ktorí za svojím hrdinom cestujú po celom turné. Boli tam Nemci, Maďari aj hlúčik Talianov, ktorí sa zhodli, že to bol jeden z najvydarenejších koncertov ich idolu v poslednom čase.
Z domáceho tábora fanúšikov sa objavovali ponosy na výšku vstupného – najlacnejšie lístky boli po 60 eur. „Incheba má 3600 miest, honorár umelca je ten istý, ako v Prahe, akurát do Sazka arény sa zmestí 12–tisíc miest. Sponzori ten rozdiel nevykryjú,“ tvrdí Jana Mudríková z promotérskej agentúry.
Napriek tomu sa však sála v stredu večer vypredala a podľa organizátorov boli s koncertom veľmi spokojní aj hudobníci.
Prvú návštevu Boba Dylana na Slovensku si nenechali ujsť ani naši hudobníci, ktorí sú jeho fanúšikmi. Zhodujú sa, že išlo o skvelý zážitok.
„Mne sa to veľmi páčilo, miestami som bol úplne hotový. Počul som viaceré Dylanove nesmrteľné hitovky naživo a kapela veľmi pekne hrala,“ hovorí o stredajšom koncerte Ďuďo zo skupiny Hex. „Vôbec mi neprekážalo, že tie skladby zneli naživo inak ako z cédečka. Neviem, čo všetko k nám ešte tento rok príde, ale pre mňa to bol zatiaľ jednoznačne koncert roka.“
S tým, že to bol silný koncert, súhlasí aj Peter Bálik. Hudobný novinár a gitarista skupiny Živé kvety je veľkým fanúšikom Dylana, jeho tvorbu pozná do detailov, videl ho naživo už štvrtýkrát a bratislavský koncert považuje za najlepší: „Možno to je aj tým, že Dylan bol u nás prvýkrát. Ale pred štyrmi rokmi v Prahe mal túto zostavu úplne čerstvú, ešte neboli takí zohraní, nehrali tak ohnivo a nešliapali od začiatku ako tu. Dylan mal navyše svoj deň. Pripravil pestrý setlist, veľmi dobrý výber starších hitoviek, novších skladieb, aj vecí, ktoré hráva veľmi zriedka ako napríklad Absolutely Sweet Marie.“
Mnohí ľudia majú s Dylanom problém pre ležérny spev („on iba kráka a nie je mu vôbec rozumieť“) a tvrdia, že za päťdesiat rokov by sa už mohol konečne naučiť poriadne hrať. Muzikanti v sále to vnímali inak: „Chyby nie sú žiadna hanba, často sú zaujímavé a dávajú skladbám naživo nový rozmer,“ tvrdí Bálik a Ďuďo dodáva: „On je dobrý gitarista, myslím si, že to trochu naschvál robí na ’kriváka’. Že sa hrá ako malé decko, skúša to vždy zahrať trochu inak a naučil to aj svoju kapelu. Ale preto sú jeho koncerty vždy také svojské“.
V stredu sa do Incheby pôvodne chystal aj spevák skupiny Slobodná Európa Whisky. Pre Dylana má slabosť, ale nakoniec si to rozmyslel a zostal v Poprade, kde sa venoval inej svojej vášni – lietaniu. „Dylan je môj kôň, jeho Modern Times úplne milujem, ale pôjdem si ho asi pozrieť cez víkend do Rakúska, kam sa chystajú moji kamoši. Lístky sú tam predsa len o polovicu lacnejšie ako boli v Bratislave.“
