BRATISLAVA. Pôvodným zámerom Aurela Hrabušického, kurátora výstavy Júliusa Kollera v SNG a koordinátora stretnutia umelcov, bolo najmä rozprávanie o tvorbe a živote Kollera z pozície jeho kolegov a priateľov. Na stoličky vedľa neho zasadla šestica osobností, ktoré nebolo potrebné predstavovať - Alex Mlynárčik, Vladimír Popovič, Rudolf Sikora, Peter Rónai, Ľubomír Ďurček a Peter Bartoš. Voľná zostala jediná stolička, určená Stanovi Filkovi, ktorý napokon nedorazil.
Aký bol Július Koller
Július Koller, UFOnaut a unikátna postava slovenského umenia a kultúry, sa slovami umelcov predstavil ako skromný, nenápadný, mimoriadne vnímavý a jemný človek. Rozprávanie sa začalo ešte obdobím „tichej" Bratislavy, keď sa na neho dalo iba tak zakričať cez cestu s potrebou povedať mu čosi zaujímavé a s úsmevným konštatovaním, aké mal Julo šťastie, že jeho mama robila v predajni textilu a on tak nemal núdzu o pracovný materiál.
Na chvíľu sa opäť sprítomnila podstata nielen Kollerovej tvorby - komunikácia, sila výpovede, reakcia, reflektovanie na stav spoločnosti a kultúry, čo Koller dosiahol svojráznym spôsobom. „Jeho UFO - to bola priam provokácia ku komunikácii," hovorí Mlynárčik, „veď čo povie viac, ako keď vám niekto nastolí otázku a vy nemôžete, nemáte čo odpovedať. Podčiarkuje sa tým jej naliehavosť, potreba komunikačného toku."
Silu a výnimočnosť Kollerovej tvorby, ktorá sa orientovala aj na intenzitu jednoduchých, minimalistických znakov, odkazov na nejednoznačnosť života, zdôraznil aj Sikora: „Nikto nemá a ani nemal šancu povedať to, čo Koller. On istý obsah otvoril aj uzavrel. Povedal všetko. Na minimálnej ploche povedal niekedy oveľa viac ako ja, keď som sa nadrel ako kôň. Idea mi pritom možno aj unikla, ale on ju chytil úplne v prvom momente, keď ešte žila a nebola utlačená žiadnou matériou."
Nové otázniky
Stretnutie umelcov v budove národnej inštitúcie zároveň, celkom oprávnene na pozadí Kollerových otáznikov, prinieslo niekoľko celkom konkrétnych podnetov ďalších diskusií. Dominovala najmä téma úlohy národnej galérie ako základnej výskumnej a zbierkotvornej inštitúcie, absencia detailného kunsthistorického pohľadu na výtvarnú scénu obdobia od konca 50. rokov či celkového vzťahu medzi kunsthistorikmi, kurátormi a umelcami.
Ťažiskom otázok zostáva aj paradox, že sa ani dvadsať rokov od zmeny režimu natoľko silná generácia slovenskej avantgardy automaticky, naplno, nezačlenila do dejín európskeho umenia. Samotní umelci túto situáciu konštatujú výrokmi hovoriacimi, že „kvôli nám sa predsa neprepíšu dejiny západného umenia". Tento stav je podľa ich slov možné zmeniť, avšak iba spoluprácou viacerých strán.
Hoci „stretnutie s Kollerom" nebolo výlučne o ňom, podčiarklo práve ním zdôrazňovanú nutnosť a naliehavosť diskusie, komunikácie, ktorá odkrýva neuveriteľné množstvo ďalších otáznikov.
