Vydavateľ Pavol Maruščák: Za dvadsaťpäť rokov tisíc koncertov

Cédečkám vraj odzvonilo, ale PAVOL MARUŠČÁK si to nemyslí. Nástup aj súmrak týchto nosičov sledoval ako obchodník a predajňa, ktorú založil, Bratislavčanom už dve desaťročia supluje kultúrnu inštitúciu. Kto trpí klaustrofóbiou, príde mu tu úzko – osemnásť

štvorcových metrov zaprataných muzikou je príkladom, že skĺbiť biznis s vkusom je možné, len ak sa človek s priestorom uskromní. Collegium Musicum, Vladimír Godár a Iva Bittová, Paco de Lucia, Suzanne Vega, Bobby McFerrin. To je len zlomok mien, ktoré u nás nadšenec predstavil ako predajca, vydavateľ aj promotér.

Spoza pultu to vidíte asi najlepšie: čím za posledné desaťročia prešiel náš hudobný vkus?

Sú rôzne vlny a postupne si nájdu svoje miesto. Bolo obdobie, keď bol veľký boom hiphopu a všetci chceli hiphop. Lenže fanúšikovia hiphopu idú skôr cez internet, sťahujú si hudbu do mobilov a nosiče kupujú minimálne. Takisto bola éra elektronickej hudby a dídžejov. Všetky tieto smery si našli svoje miesto. Ľudia majú stále radi pesničky, rockovú scénu alebo džez. Každý si z toho, čo hľadá, nájde svoje, pretože spektrum je široké.

Do Bratislavy ste prišli v osemdesiatych rokoch študovať chémiu. Ako s tým ladila hudba?

Chcel som byť odborník na životné prostredie, ale dostal som sa na katedru technológie silikátov. Bola to výborná škola, no ako som časom zistil, nebolo to to, čo som chcel v živote robiť. V internáte Mladá garda, kde som býval, sa dovtedy diali prevažne iba zábavové diskotéky, ale pravidelným návštevníkom tohto klubu bol aj hudobný publicista Jirka Černý a jeho vzdelávacie ‚antidiskotéky‘. Ako nadšenec som sa stal súčasťou vysokoškolského klubu a ako pridelenec ‚programového oddelenia‘ som začal s organizáciou koncertov, najskôr folku a neskôr alternatívnej rockovej scény.

Ako je možné, že Mladú gardu, poprednú rockovú scénu v hlavnom meste, rozbehol cezpoľný ‚východniar‘?

Možno som bol iniciátor, ktorý dokáže nadchnúť ľudí okolo seba, ale ak by som bol sám, nič z toho by nebolo. V klube sa stretli správni ľudia na správnom mieste. Boli sme team a už to šlo. Pri prvom ročníku festivalu Folková zima sme sa potrápili. Neexistovala verejná kampaň, informácie mohli ísť len cez internáty a vysoké školy, sami sme maľovali plagáty. No o rok už ľudia na lístky stáli v rade, bolo plno a za tri dni sme urobili osemnásť koncertov, čo bolo nevídané! Mnohí na festival cestovali až z Košíc a prespávali v internáte u známych. Spoznal som vtedy viacerých kamarátov, ktorých mám dodnes.

Aký ste dostali honorár?

Nikto z nás za to nebral peniaze, najväčšia odmena pre nás bola vidieť na koncerte ľudí, ako sa tešia z produkcie, ktorú sme im zabezpečili. Všetko sme robili vlastnými silami, lebo sme to vnútorne chceli, nik to robiť nemusel.

Boli ste ziskoví?

Všetko sme mali postavené na vstupnom a hoci sa stalo, že sme na niektorých akciách prerobili, v konečnom dôsledku sme boli za rok v pluse.

Dnes mnohí študenti na víkend cestujú domov, na Bratislavu nemajú dobrého slova. Kam sa podel študentský život?

Aj vtedy ľudia odchádzali domov. Je to o ľuďoch, musia sa nájsť zanietenci. Dnes sú lepšie možnosti propagácie aj tvrdšie konkurenčné prostredie, no kto má nápad, môže si nájsť prostriedky, nik mu v tom nebráni.

obr_3.jpg

Legendárny hudobný festival Čertovo kolo predznamenal v roku 1988 pád
komunizmu. Jeho organizátormi boli Agnes Snopko a Pavol Maruščák


Ako fungovala cenzúra? Posielali ste texty kapiel na schválenie?

Nebolo to jednoduché. Museli sme doložiť texty účinkujúcich, často sme ich nemali k dispozícii, a tak sme ich prepisovali z nahrávok. Sami sme robili cenzúru toho, čo sme dali kontrolórom k dispozícii, na koncerte sa hralo to, čo chceli jednotliví účinkujúci. Do repertoáru sme im nezasahovali.

Gorbačov a perestrojka boli v nedohľadne, v Prahe súdili Jazzovú sekciu a kapely novej vlny mali obrovské problémy. Skôr či neskôr ste aj vy museli naraziť.

Jediné, čo nám zakázali, bol koncert skupiny Hudba Praha. Predtým sa volala Jasná páka a pod týmto názvom bola zakázaná, ale to sme my nevedeli a v rámci propagácie sme na plagáty pekne písali Jasná páka / Hudba Praha. Samozrejme, prišli za nami ľudia a na rovinu povedali, či chceme doštudovať a aby sme koncert z technických príčin zrušili. Možnosť bola, že to zrušíme my, alebo to urobia oni, ale s dôsledkom, že nedokončíme školu. V tom momente sme sa zľakli. V prvom rade sme chceli vyštudovať a nebolo to len o nás, ale aj o našich kolegoch. Pritom ak by sme uviedli iba Hudba Praha, nebol by problém, takže na podobné veci sme si potom už dávali pozor.

Ako ste na pódium dostali zakázané postavy, napríklad pesničkára Vladimíra Mertu?

Bratislavské zoskupenie muzikantov naivného džezu malo koncert a všetci vedeli, že tam bude Merta ako hosť. Robili sme aj punkové koncerty, a je pravda, že hneď vedľa na parkovisku stál zaparkovaný povestný anton, kam pankáčov zobrali na konzultácie. Urobili sme aj prvý koncert Bez ladu a skladu v Bratislave, doviedli ich starší kolegovia z Chóru vážskych muzikantov. Videla ich Lenka Zogatová, duša brnianskej alternatívnej scény a na základe tohto koncertu sa dostali do Prahy na Rockfest a stali sa veľkým objavom československej alternatívnej scény – ich spevák Mišo Kaščák bol v tom čase trinásťročný chalan. Boli to pekné časy.

Nie sú veľmi zmapované. Škoda?

Určite, nikto z nás ich poriadne nedokumentoval. Hoci sme koncerty nahrávali, v rokoch 1988 - 1989 kvantá vecí z archívu internátneho rozhlasu premazali zahraničnými platňami. Boli to unikátne nahrávky, krásny bol napríklad koncert tria Ivan Hoffman, Zuzana Homolová a Miloš Janoušek. Niekto na to asi nahral Led Zeppelin a bolo po nahrávke.

Dravý východniar s lakťami sa presadí a miestnym vyfúkne šance. To je klasický stereotyp a postrach Bratislavčana. Cítili ste predsudky?

Paradox je, že na našich akciách väčšina ľudí bola z Bratislavy. Žili tu, poznali ten priestor, keby chceli, mohli robiť koncerty sami. To nie je o dravosti, nikdy som nerobil podrazy, nikomu nič nebral. Mal som vnútornú potrebu: toto je hudba, ktorú chcem robiť. A nebola to vec, pre akú ľudia pred vami hneď pokľaknú. Musíte odviesť kus práce, energie, srdca, musí to mať hlavu a pätu a musíte ich presviedčať, že čo robíte, je dobré a zaujímavé. Tiež sa mi stalo, že na koncert prišlo päť ľudí. Nič nesmiete podceniť, nie je to len o tom, že to stále funguje. Ak je tam občas aj mínus, je to v poriadku. Ak by ste stále boli iba úspešní, stane sa, že raz vás niečo zlomí a potom sa z toho nespamätáte.

Z diaľky si východ trochu démonizujeme, ale čo za hudba bola v móde v Stropkove?

Na strednej škole sme počúvali Karla Kryla, dostali sa k nám nahrávky Jaromíra Nohavicu. Robili sme aj divadlo, stále ma zaujímalo, ako nemať život fádny a robiť veci, ktoré by robili druhým radosť. Chytil ma folk, pomáhal som na Folkovom kolotoči v Břeclavi, kde som nasal atmosféru.

Punk na Šariš ešte nedorazil?

Nepamätám sa. V Miestnom kultúrnom stredisku som zažil koncert Collegia Musica, ale pravidelnými návštevníkmi boli skôr Marcela Laiferová, Karol Konárik. (Smiech.) Za komunistov bola rocková scéna, aspoň tá amatérska, oklieštená, ale bolo to zaujímavé obdobie. Keď sme prišli do Bratislavy, končilo sa obdobie novej vlny, videli sme jeden z posledných koncertov Ventilu RG, Andreja Šebana a Mariána Greksu na Gitariáde. Internátne rozhlasové štúdio a vysokoškolská atmosféra potom dávali väčší prehľad o hudbe. Objavil som rock a punk. Najviac ma zaujala česká a slovenská scéna, je pre mňa najviac komunikatívna.

obr_1.jpg

Čas na rodinný život prišiel až po štyridsiatke – P. M. s manželkou
Magdalénou a deťmi Matúšom a Zuzankou

Po škole ste sa nechceli vrátiť na východ?

Po škole som pred nástupom na základnú vojenskú službu nastúpil ako strážnik v miestnom JRD. Asi som bol prvý strážnik s titulom inžinier, čo moja mamka ani babka veľmi nechápali, ale chcel som byť do vojny pri rodičoch, vedel som, že po vojenskej službe odídem do Bratislavy. Stropkov je ďaleko, a priestor na kultúru malý. Kamaráti, ktorých som tam mal, trávili priveľa času pri pive, bolo to trochu mŕtve. Veľa mojich spolužiakov po škole ostalo v Bratislave.

Prekážky padli po revolúcii. Kedy ste sa rozhodli živiť hudbou, ktorú máte rád?

Rozhodol som sa už počas posledných rokov na VŠ, ale prvé dva roky po 1989 boli jednými z najhorších období na organizovanie koncertov. Nič nefungovalo, bola eufória, ale aj chaos, ľudia nechodili na koncerty. Mal som obdobie beznádeje, nevedel som, čo chcem. Pomocnú ruku mi podal kamarát z Ostravy, keď mi dohodil koncert Nohavicu. Druhý Laco Snopko alias Agnes, bol v tom období už minister kultúry a podal mi pomocnú ruku tým, že som mohol uňho bývať. Robil som v podstate babysittera, pomáhal s rodinou, varil aj upratoval, lebo on a jeho manželka boli vtedy veľmi vyťažení. Mal som stravu, strechu nad hlavou a popri tom priestor na rozmýšľanie, čo ďalej. Ďalšie lano mi hodil Vlado Michal z Artfóra, prvý office som mal v ich kníhkupectve na Červenej armáde. Potom od mesta dostali bývalú trafiku, mala osemnásť štvorcových metrov, čo pre Artforum bolo málo. Tak sme sa dohodli a otvorili ‚legendárnu‘ predajňu Dr. Horák.

Dr. Horák je pre ľudí mýtická postava, alebo sa stane, že ‚pán doktor‘ volajú vás. Odkiaľ ten názov?

Ulica, kde sídlime, sa kedysi volala Fučíkova a Horák bolo jeho krycie meno, keď ho hľadalo gestapo. Blízko nás bývajú aj Horákovci, z ktorých jeden svojho času pracoval v Slovkoncerte, tak si ľudia myslia, že je to nejako previazané.

Fungujete dvadsať rokov a pre médiá ste vzorom úspešného príbehu.

Určite sme predajňa, ktorá je v Bratislave najdlhšie na tom istom mieste. V začiatkoch ešte u nás nefungoval veľkoobchod, cédečká sme mnohokrát nosili z Prahy v ruksakoch. Potom začali pracovať distribútori, budoval sa trh. Keďže malý priestor nenafúknete, nemôžete predávať všetko, lebo potom nepredávate nič. Ponúkali sme teda hudbu, k akej máme vzťah, českú a slovenskú nezávislú rockovú scénu. Senzus ani popové hviezdičky u nás ľudia nehľadajú. Verím, že desať-pätnásť rokov ešte obchod vydrží, aby tam mohol pracovať môj syn alebo dcéra.

Predaj cédečiek klesá, ale malí, osobití predajcovia a vydavatelia prežili. Je to cesta?

Predaj je slabý, ale stále sú ľudia, ktorí cédečká budú chcieť. Okrem nich predávame vstupenky na koncerty a organizujeme koncerty. V kombinácii týchto činností možno prežiť, riziko je rozložené. Druhá výhoda je, že sa nám za tých dvadsať rokov podarilo vytvoriť rezervu a nie sme závislí od žiadnych pôžičiek.

Sú budúcnosťou vinylové platne, ktoré sa vracajú ako zberateľské kúsky pre fajnšmekrov?

Myslím, že je to trochu prehnané. Všetci hovoria o návrate platne, ale prakticky je to promile v porovnaní s tým, ako sa predávajú cédečká. Občas si ich kúpi pár fajnšmekrov – ale CD nosič zostane, má dobrý formát, je skladný. Dnes sa cédečká robia krásne, v mnohých prípadoch sú to umelecké diela a majú veľkú výpovednú hodnotu. Zároveň sú pamiatkou na koncert, obdobie a hudbu, ktorú máte radi. Som optimista, neverím, že CD úplne zanikne.

Čo si myslíte o napaľovaní hudby a pirátstve na internete?

Technológie sú tak ďaleko, že dnes si album kúpi len fanúšik. Buď máte vzťah k interpretovi a zaplatíte, alebo vzťah nemáte a potom si ho napálite. Je to síce pekné, ale ak budeme všetko sťahovať a kopírovať, prídeme k abstraktu, že napokon sa nebude nahrávať nič.

obr_2.jpg

Fotografia z nahrávania albumu skladateľa Vladimíra Godárda MATER
v roku 2005. Album vydal Pavol Maruščák, účinkovala na ňom Iva Bittová
a Solamente naturali. Zľava: Pavol Maruščák, Juraj Kováč, Miloš Valent,
Peter Spišský, Iva Bittová a Vladimír Godár

Prečo?

Nahrávka niečo stojí a nebudú na to peniaze. Kamenným obchodom komplikujú život aj internetové obchody. Často fungujú na princípe ‚vy si objednáte, my si objednáme a dodáme‘, mnohé dennodenne porovnávajú ceny s konkurenciou, až nakoniec pracujú s takmer nulovou maržou, čo, myslím, nie je najlepšia cesta. Každý, kto pracuje, potrebuje byť zaplatený.

Čo sa kopírovať nedá, je živý koncert. Ako pozvánku na turné dnes album zadarmo ponúkajú aj slávni hudobníci.

Aj koncerty zažívajú boom. Je veľké kvantum podujatí, ktoré sú dnes dostupné širokým vrstvám ľudí. Patrili sme medzi prvých, ktorí začali predávať vstupenky na koncerty. V prvopočiatku sa nám mnohí predajcovia smiali, hovorili mi, že som blázon, lebo marža je tam veľmi nízka, maximálne päť percent. No platí staré pravidlo, korunka ku korunke, máte kapce. Aj vďaka tejto službe dnes existujeme.

Vydali ste Mater Vladimíra Godára, album, ktorý sa predáva po celom svete – je doma docenený?

Myslím si , že áno. U nás aj v Českej republike sa predalo viac ako štyritisíc kusov. Je málo oblastí, kde sa naša kultúra môže popýšiť podobným úspechom – dielo slovenského skladateľa Vladimíra Godára v interpretácii Solamente naturali, zboru bratislavského konzervatória s ikonou českej hudobnej scény Ivou Bittovou - zarezonovalo v povedomí nielen československej kultúrnej obce, ale dostalo sa do celého sveta. Titul vyšiel aj v prestížnom nemeckom vydavateľstve ECM, ktoré predstavuje nových skladateľov a interpretov vážnej hudby a džezu. Pri nahrávaní z toho išla taká silná energia, že som povedal, že to musíme urobiť najlepšie, ako vieme. Pozitívna energia z tohto projektu teraz rezonuje na celom svete.

Máte zrátané, koľko koncertov ste zorganizovali?

Minule som to skúsil odhadnúť, za dvadsaťpäť rokov minimálne tisícku.

Pre svetových hudobníkov Slovensko bývalo čiernou dierou a divoký bol aj náš promotérsky biznis. Sú dnes hviezdy iba otázkou peňazí?

Je to vec peňazí a garancií. Samozrejme, sú takí, pre ktorých suma nie je podstatná, a keď nechcú, neprídu. Prostredie sa zmenilo, je viac kapitálu, ľudí ochotných riskovať a vykryť straty, ak akcia nevyjde. Sám som v svojich počiatkoch robil koncert Suzanne Vega, prišlo päťsto ľudí a prerobil som pol milióna korún. V tom čase to boli veľké peniaze, za ktoré sa dal v Bratislave kúpiť byt. Trvalo mi skoro dva roky, než som sa z toho spamätal.

Vlani ste ako občianske združenie Scene súťažili o využitie Divadla P. O. Hviezdoslava a komisia odborníkov váš projekt magistrátu odporučila ako ‚logický, racionálny‘. Napokon to mestskí poslanci ignorovali. Čo sa stalo?

Ukázalo sa, že v momente, keď dostanú mandát, ľudia volení verejnosťou nekonajú ako zástupcovia občanov, ale ako záujmové združenia, ktoré presadzujú svoje kone a vplyv. My sme pre nich boli nečitateľní. Zdala sa nám dobrá myšlienka postaviť projekt, kde by okrem divadla mala miesto aj hudba a tanec. Intenzívne sme na tom robili, mali sme pocit, že je to verejná súťaž, ktorá má jasné pravidlá. Mali sme to postavené podľa zadania, ktoré dalo mesto samo a kde sa rátalo s minimálnym príspevkom na samotnú umeleckú činnosť z pokladnice hlavného mesta. Dnes dostáva Mestské divadlo dotáciu milión eur, ale nič z deklarovaných vecí sa neudialo a lejú sa tam peniaze, ktoré by pokojne mohli ísť do grantového systému Bratislavy. V Prahe, na rozdiel od Bratislavy, existuje efektívny systém dotácií. Akékoľvek kultúrne združenia či divadlá, aj tie nezávislé, sa môžu uchádzať o balík 350 miliónov českých korún.

O čom to svedčí?

Bratislava je ku kultúre veľmi skúpa, pozrime sa, ako dopadlo PKO. Za posledných dvadsať rokov veľa vecí zaniklo a čo prežilo, sú aktivity nadšencov na hranici prežitia. Mesto chce mať kontrolu nad tým, čo sa deje, nemá k ľuďom dôveru a radšej dáva peniaze vlastným organizáciám – či to stačí, nie som presvedčený. Druhá vec je, že o kultúre rozhodujú ľudia, ktorí s ňou nemajú žiadne skúsenosti. Na počiatku deväťdesiatych rokov, keď k nám prišlo podnikanie, bola kultúra diskriminovaná, zmenilo sa to až vstupom do EÚ, keď sme museli našu legislatívu prispôsobiť európskym normám a nezmyselné, diskriminačné zákony vypustiť.

V akom zmysle?

Kultúrne podujatia nie štátnych ani mestských, čiže nezávislých organizátorov, sa vyhláškou o takzvanej miestnej dani zdaňovali až do výšky dvadsať percent obratu. A mestá na Slovensku to veľmi razantne vyžadovali. Osobne som mal na svojom konte niekoľko exekúcií na účet. Naše argumentácie všetci prehľadali: či to boli pravicoví, alebo ľavicoví primátori. Mohli zrušiť tento poplatok, ale nechceli to. Mali na vás páku, ako vás mohli pritlačiť k múru.

Na druhej strane sa všetci prezentovali ako podporovatelia kultúry a štedro dotovali vlastné organizácie z daní ľudí tohto štátu. A tie nie sú a neboli platcami DPH, majú k dispozícii verejné priestory, aparát, proste všetko.

Pre mňa ostali títo ľudia veľmi nekultúrni. Nikdy sa za kultúru nepostavili. Boli to výpalníci a na ich obranu neexistuje žiadne reálne vysvetlenie. Znevýhodňovali to, čo na druhej strane sami štedro dotovali. Ich to nebolelo, lebo to nerobili z vlastného, a rozdávanie hodnôt, ktoré sami nevytvorili, je hobby všetkých politických garnitúr. Prvý starosta, ktorý to na Slovensku zrušil, bol pán Branislav Celler z Trenčína, a tak v značnej miere pomohol festivalu Pohoda v obštrukciách, ktoré boli spojené s existenciou tejto vyhlášky.

Pavol Maruščák (1964)
obr_maly.jpgHudobný vydavateľ, predajca a organizátor kultúrnych podujatí. Pochádza zo Stropkova, vyštudoval Fakultu chemicko-technologického inžinierstva SVŠT v Bratislave. Ešte ako študent organizoval koncerty pesničkárov a alternatívnych kapiel v internáte Mladá garda, v rokoch 1987 a 1988 spolu s Ladislavom Snopkom realizoval festival undergroundovej hudby Čertovo kolo na Pasienkoch. Takmer dvadsať rokov v Bratislave funguje jeho hudobná predajňa Dr. Horák. Jeho vydavateľstvo Pavian Records vydalo desiatky interpretov, napríklad: Zónu A, Ghymes, Vladimíra Godára, Ivu Bittovú, Collegium Musicum,TRIANGO,Víťazný traktor , Slniečko, Mariána Vargu a Moyzesovo kvarteto... Zorganizoval takmer tisíc koncertov a kultúrnych podujatí: Bobby McFerrin, Paco de Lucia, Suzanne Vega, Avishai Cohen, Dan Bárta, Hradišťan, Čechomor, Lucie, Jaromír Nohavica, Radúza alebo Karel Plíhal. Štyri roky sa podieľal na príprave festivalu Pohoda. V Banskej Štiavnici organizuje festival Jazznica, žije v Bratislave, má ročnú dcéru a štvorročného syna.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  2. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  3. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  4. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  5. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  7. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  8. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  9. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  10. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  1. Modesta Real Estate sprostredkovala pre Emil Frey halu v P3
  2. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  3. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  4. Pred 25 rokmi musela byť jazdenka zo západu
  5. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  6. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  7. Cíťte sa v priestore príjemne
  8. Ktorý odšťavovač má najvyššiu výťažnosť?
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  10. Ako si vybrať wc a umývadlo?
  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty 9 922
  2. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 4 449
  3. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 362
  4. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 105
  5. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 3 952
  6. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 943
  7. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 2 782
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 2 574
  9. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 1 796
  10. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek 1 779

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Slovenka chráni Zem pred katastrofou z vesmíru

Eva Lilly je astronómka, pochádza z Piešťan a už sedem rokov žije v Honolulu na Havajských ostrovoch. Vyhľadáva nebezpečné asteroidy, ktoré by mohli ohroziť Zem.

KOMENTÁRE

Andrássyovci milovali ženy, na Gemeri dodnes žijú ich potomkovia

O Betliari hovorí Július Barczi.

Neprehliadnite tiež

ROZHOVOR

Maliar Šille: Pred Mickey Mousom sa nedá ujsť. Je za tým krutý biznis

V Kunsthalle má Erik Šille veľkú výstavu plnú popkultúrnych postavičiek.

Mercury Prize sa na seba snaží upozorniť. Nominovala Eda Sheerana

Kto nahral britský album roka? Pozrite si nominácie na najprestížnejšiu hudobnú cenu.

Ak beriete život ako muzikál, tento film je pre vás

Do kín prichádza Baby Driver. Triler, v ktorom hrá neustále hudba.

O knihách

Recenzia knihy Antihrdina: Ľudstvo je definitívne v keli

Alexandra Salmela románom Antihrdina prekročila obmedzenia slovenskej literárnej pece.