Talianskeho režiséra láska k rodnému mestu zaslepila natoľko, až jeho film vyzerá ako nočná mora každého filmára. Je bezradný.
„Baaria je starodávny zvuk, magická formulka, kľúč,“ povedal scenárista a režisér Giusepe Tornatore o svojom najnovšom filme, keď otváral lanský benátsky festival. „Iba ona dokáže rozbiť škrupinu, do ktorej je zakliaty najosobnejší z mojich filmov. No Baaria je aj meno sicílskeho mestečka, na hlavnej ulici ktorého sa odvíja život. Na zopár stovkách metrov. Celý. No keď sa po nej dokážete pohybovať nielen v priestore, ale i v čase, spoznáte veci, ktoré by ste sa nedozvedeli nikde inde na svete.“
Realizmus so štipkou poézie
Azda najznámejší žijúci taliansky režisér Giuseppe Tornatore, zvaný aj Peppuccio – ako hlavná postava – sa narodil a vyrastal v sicílskom mestečku Bagheria (v miestnom dialekte „Baaria“). Rodnému prostrediu zostal verný nielen v oscarovom filme Kino Raj, ale i v nasledujúcich dielach Všetkým sa vodí dobre, Starman - Výrobca hviezd a Malena.
Všetky Tornatoreho snímky sa vyznačujú nielen realizmom so štipkou poézie, efektnou a funkčnou, precíznou, takmer maliarskou prácou kamery, dôrazom na scénickú hudbu, ale predovšetkým autentickými, presvedčivo stvárnenými hrdinami, ktorých si publikum zamiluje, s ktorými sa rado stotožní. A silnými príbehmi, doznievajúcimi v dušiach divákov ešte dlho po skončení filmu.
Aj Baaria má mnohé z príznakov typickej snímky Giuseppe Tornatoreho: dejisko, výraznú obrazovú zložku (kamera Enrica Lucidiho), hudbu preň neskomponoval nik menší ako Ennio Morricone, ústrednú dvojicu bravúrne zvládli Margareth Madé a Francesco Scianna, vo vedľajších úlohách hrajú Angela Molina, Enrico Lo Verso, Michele Placido aj Monica Bellucci. Nechýbajú témy mafie, druhej svetovej vojny, premeny miestneho kina (vtipne meniaceho názvy) ani posadnutosť filmom. A, prirodzene, láska silnejšia ako smrť, legendy, sny a ľud – občas hrozivý, sem-tam komický, predovšetkým však zobrazený zhovievavo a s láskou.
Čo malo byť jedinečné
To všetko tu je. Tak prečo v nás Baaria nerozochvieva tie pocity ako menované Tornatoreho diela? Prečo netriumfuje na festivaloch? Prečo jej udelili len jedinú taliansku národnú filmovú cenu David di Donatello – aj to iba za hudbu?
Láska k rodisku je ušľachtilá a pochopiteľná, no tentoraz akoby autorovi zahmlila zrak. To, čo považuje za osobité a jedinečné, vyznieva z filmu ako všedné a banálne. Mafiáni, kňazi, fašisti, osloboditelia, pravica, ľavica, postupný odklon od chápania pôdy ako základnej existenčnej istoty k pseudohodnotám, nachádzaným hoci v politikárčení a zmúdrenie – alebo ak chcete, tak slabnutie – vekom. To všetko je fajn, lenže videli sme to už stovky ráz. A podané lepšie, silnejšie, sugestívnejšie. Predovšetkým: v podobe pozadia, druhého či tretieho plánu, na ktorom sa odohráva Príbeh. S veľkým P. Lenže tu príbehu niet. Zostal obraz troch generácií sicílskej rodiny, zachytávajúci pol minulého storočia, namaľovaný na plátne dlhom 150 minút, otrocky až únavne, za častého používania otrepaných klišé.
Giuseppe Tornatore akoby pre lásku k rodnému mestu zabudol, že každý odniekiaľ pochádza a každé miesto na svete je jedinečné, plné vlastných príbehov, osudov, kúziel. Jeho veľká epická freska sa ponáša na tú z filmového kostola, ktorej ani zobrazenie skutočných, autentických ľudí neprinieslo úspech. Tornatore chcel nakrútiť svoj Amarcord, ale vyšla mu z toho iba taká 8 a pol – zhmotnenie nočnej mory každého filmára: dôkaz bezradnosti, tápania a krízy. Kriku, ktorý má zakryť, že vlastne niet čo povedať.
... a na slovenskú premiéru napokon neprišiel ani ten ohlasovaný režisér.
