Nekončiace sa ošarpané panelové domy, chlapi čakajúci na prácu či skôr na normálny život, pohreb štátu, sarkazmus, irónia prežívania, novonadobudnutých hodnôt, alebo iba strohé konštatovanie skutočnosti. Aj takto môže vyzerať spoločná minulosť viac ako dvadsiatky krajín, ktoré sa zvyčajne ešte stále označujú jediným pojmom - východný blok.
Projekt, organizovaný pri príležitosti dvadsiateho výročia pádu Berlínskeho múru inštitúciami z Bulharska a Nemecka, pomenoval toto územie úplne inak - Transitland. Tento názov prislúcha aj stovke jednokanálových videodiel vytvorených v rozmedzí rokov 1989 až 2009. V bratislavskej galérii Space máte možnosť pozrieť si dvadsiatku z nich do 9. júla.
Kde zostalo Slovensko
Výsledný počet videí navrhnutých kurátormi, kritikmi a umelcami prešiel výberom medzinárodnej poroty. Juraj Čarný bol prizvaný, aby do projektu nominoval aj slovenských autorov. Napokon však v archíve žiadne slovenské meno nefiguruje. „Slovenskí umelci neboli nikdy úplne jednoznačne politicky zameraní," hovorí Čarný, „vytvárali politickú opozíciu práve tým, že sa týmto témam vedome vyhýbali." Druhou príčinou absencie domácich tvorcov bolo aj splnenie technickej podmienky jednokanálového video formátu.
Slovenskí umelci, reflektujúci zmenu spoločenského systému, budú v galérii predstavení vybranými dielami v období trvania výstavy.
Východniari
Transitland reflektuje rozsiahle časové obdobie a priestorové rozpätie. Dvadsať rokov po páde komunizmu môžeme pozorovať výrazné zmeny vo vývoji jednotlivých krajín, aj s prihliadnutím na spôsoby ich vyrovnávania sa s minulosťou. Tá môže byť do istej miery založená práve na spolupráci, hoci sme stále neprekonali vžitú nálepku dejín.
Vo vizuálnom umení panuje veľmi podobná situácia. „Kapitolu východoeurópskych dejín súčasného umenia sa nám, žiaľ, nepodarilo uzavrieť a západnou Európou sme stále označovaní ako východniari," hodnotí Čarný, „ak sa na nás však pozrieme z Ázie či z Ameriky - sme už vnímaní ako Európania."
Výsledok
Náročný projekt, do ktorého sa zapojili aj výrazné osobnosti umeleckej scény strednej a východnej Európy, ako sú Ivan Modouv, Vladimir Nikolic, Krassimir Terziev, Anri Sala a mnohí ďalší, si kladie za cieľ poukázať na to najvýraznejšie a najkvalitnejšie, čo v súčasnom umení reflektuje tému politickej zmeny po 1989.
Otáznym však zostáva, či má byť výsledným efektom videí z Arménska, Gruzínska, štátov bývalej Juhoslávie či z Česka konštatovanie príbuznosti alebo naopak zásadných rozdielov Transitlandu. Pravdepodobne však ani jedno z toho, no aj podľa Čarného bude divák, paradoxne, odchádzať s pomerne jednoznačnou emóciou.
Počas troch hodín, ktoré predstavujú súhrnný čas prezentovanej dvadsiatky videí, možno niekde objavíte aj seba, potácajúc sa v obrovskom množstve iba navonok odlišne sa tváriacich charakterov. To naše „východné" skrýva veľký potenciál reflexie. Práve ona stále odkrýva tieň ticha, ktorý si so sebou nesie každá z krajín.
