Až do vnútorností lásky

Tragika medziľudských vzťahov, irónia hľadania a večného tápania je v spracovaní Platonova Romanom Polákom nádejným záverečným krokom divadelnej sezóny.

Čechov, divadlo Astorka a Roman Polák – pri takej silnej kombinácii je zbytočné zdôrazňovať ambicióznosť projektu.

Neprekvapí ani, ak inscenácia Platonova ide výrazovo aj interpretačne do extrému. Režisér Polák sa rád pohráva s iróniou a zveličením. Tentoraz však akoby pridal do svojho slovníčka aj cielenú opisnosť, nie vždy však k dobru veci.

Ak postava hovorí, že chodí s niekým z nudy alebo že je unavená, herec či herečka násilne zazívajú. Keď sa Prosper Glag so synom rozhodnú ísť do Paríža užívať si života, bozkávajú pritom príslušnú časť anatomického modelu ženy.

Mnoho postáv, rozličné výkony

Ako by to mohlo celé ideálne vyzerať, najlepšie vidíme na výkone Szidi Tóbiás. V postave suverénnej, ale nešťastnej generálky Vojnickej dokázala byť ironická, vtipná, a pritom stále civilná.

Titulná postava Platonova patrí k extrémne ťažkým kusom. Od neodolateľného zvodcu prechádza totiž hrdina do zlomeného muža, ktorý by prijal naplnenie svojich fyzických potrieb od hocikoho. Pre Juraja Kemku je to obrovská príležitosť, s ktorou sa vyrovnával s veľkým nasadením i talentom, no aby sme totálne podľahli jeho charizme, však niečo chýbalo.

Azda najvtipnejšiu postavičku sa podarilo vytvoriť Róbertovi Jakabovi, jeho rozmaznaný synáčik Pierre Glag je neodolateľne drzý a hlúpy. Peter Šimun ako staručký Plukovník Trilecký, Matej Landl ako zaľúbený Prosper Glag či Marián Miezga ako nezodpovedný syn Vojnický podali štandardné výkony.

Aj Anna Šišková mohla postavu ubolenej manželky Sandry stvárniť s istou rutinou. Obchodník Vengerovič Borisa Farkaša bol prepracovanou postavou, aj Marián Labuda ml. bol ako nastrčený kupec Burger na svojom mieste. Naivita Márie Greke by bola asi presvedčivejšia, keby Zuzana Konečná ubrala z hektického výrazu. Rebeka Poláková ako zvedená manželka Sofia miestami takisto zbytočne afektovala.

Lukáš Latinák bol síce ako nezodpovedný lekár Niki podľa očakávania vtipný, ale jeho postave by pomohol hlbší ponor.

Kostýmy Karoly Cerman-Šimákovej sú neprehliadnuteľné, výtvarníčka spravidla zvýrazňuje jeden aspekt danej postavy, niekedy geniálne, inokedy diskutabilnejšie. Čierne kožené je napríklad u vraha Osipa (Miroslav Noga) symbolom jeho „mafiánstva”, menej už zodpovedá spoločenskému postaveniu tejto postavy. Efektným, možno až príliš, prvkom sú benátske karnevalové kostýmy, ktoré réžia aj symbolicky využíva. Vynikajúco vyšlo opäť maskovanie Juraja Steinera. Slabým miestom inak štýlovej scény Toma Cillera je nutnosť pri každom nástupe otvárať či posúvať dvere.

Hudba Oskara Rózsu tentoraz svojou pohodovosťou akoby išla naschvál proti vyhroteným emóciám produkcie.

Dobrý začiatok

Náročnej produkcii určite pomôže, ak sa herecky vybrúsi a získa hustejšiu atmosféru i tempo. Určite ju však už teraz môžeme považovať miestami až za šokujúci príspevok do diskusie o divadle i živote. Čechov i Polák nám bolestivo ukazujú temnejšie stránky ľudskej povahy, pričom to, že ľahšie veríme novým ilúziám ako starým pravdám, je najľahšie odpustiteľné.