ka nájdete všeličo od výmyslu sveta, čo sa na javisku zrazu mení na parádnu rozprávku. Už dvadsať rokov nás spoločne presviedčajú o tom, že v ich divadle sa nenudia deti ani dospelí.
Ako ste sa vy dvaja stretli?
Narodil sa v Bratislave. Popri štúdiu na gymnáziu pôsobil v divadle pantomímy Pomimo, neskôr v banskobystrickom Bábkovom divadle. Vyštudoval na Bábkarskej fakulte DAMU v Prahe u míma a pedagóga Ctibora Turbu. Ich spolupráca pokračovala po škole v klaunskom súbore Alfred a spol., popritom účinkoval v pantomimickom súbore Ladislava Fialku v Divadle na zábradlí a v ďalších zoskupeniach. V roku 1990 založili nezávislé Divadlo Piki, s ktorým dodnes cestujú po celom Slovensku aj po Európe. Na svojich inscenáciách spolupracovali s výtvarníkmi Alešom Votavom, Ferom Liptákom či Markétou Plachou. V rokoch 1999 – 2008 moderovali v Slovenskej televízii pravidelnú nedeľnú reláciu Elá Hop! pre deti.Narodila sa v Pezinku, vyštudovala tiež na Bábkarskej fakulte DAMU v Prahe. Už počas štúdia pôsobila v Divadle Drak v Hradci Králové, neskôr v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave. Pre Divadlo Piki upravila a zdramatizovala literárne diela slovenských aj zahraničných autorov (Ľudmily Podjavorinskej, Daniela Heviera, Astrid Lindgrenovej, Táne Lehenovej, Dušana Taragela a samostatne hry Keď mama nie je doma, Madam Dekla Rácia a Elá Hop! Obaja získali množstvo ocenení doma aj na viacerých stredoeurópskych festivaloch. Žijú v Pezinku s dcérami Lindou a Jazmínou.
Ľubo: Stretli sme sa v škole, na bábkarskej fakulte DAMU v Prahe. Keď som bol tretiak, Katka práve prišla. Bola to láska na prvý pohľad, so všetkým, čo k tomu patrí – kytica kvetov, pozvánka do cukrárne, na lodičky.
Katka: No určite! Naše prvé stretnutie romantické vôbec nebolo. Keď som odchádzala do Prahy na skúšky, známa mi odporučila obrátiť sa na študenta – akéhosi Piktora, ktorý mi vraj vo všetkom pomôže. Na skúškach som si teda zavolala Piktora. Pribehol a nie veľmi nadšene sa spýtal – potrebuješ niečo? Radšej som povedala – ani nie. Tak čau, povedal on a viac si ma nevšímal.
A ako ste sa stretli s divadlom?
Ľubo: Už odmalička ma k divadlu nikto neviedol. Ale zato som pravidelne chodil so starkým do kina. Bol som unesený vinetuovkami. Starkého vždy po návšteve kina boleli kolená, ako som mu na nich nadskakoval, ako na koni. Neskôr, bolo to už na gymnáziu, som na nástenke uvidel oznam o konkurze do divadla pantomímy Pomimo. Prihlásil som sa, vzali ma, a tak sa začala moja ,nemá´ kariéra. Priznám sa, že na bábkarskú katedru som sa neprihlásil pre bábky, ale hlavne pre pantomímu. Učil tam totiž skvelý mím Ctibor Turba.
Katka: Na základnej škole som navštevovala dramatický súbor pri ľudovej škole umenia, kde som si jedného dňa vymyslela malý sólo výstup s bábkou na motívy Malého princa. Dostala som sa s ním až na najvyššiu bábkarskú súťaž do Žiliny. Jeden z českých porotcov mi vtedy povedal o pražskej bábkarine a odporučil mi ísť na prijímačky.
Čo bolo medzi vami skôr – divadelná spolupráca alebo rodina?
Ľubo: Toľko sme spolupracovali, až prišla na svet naša prvá dcéra Linduška. Po škole sme ostali v Prahe. Bývali sme v malom pivničnom byte Na Kampe a hral som v troch divadlách – v Divadle Na zábradlí, v klaunskej skupine Ctibora Turbu a v Ústředním loutkovém divadle. Okrem toho sme si s klaunmi urobili samostatné predstavenie, ktoré sme hrávali v nočnom Tabarin bare. A Katku už v treťom ročníku pozvali do divadla Drak v Hradci Králové.
Katka: Divadlo Drak patrilo k najlepším českým divadlám, preto to bola pre mňa tá najlepšia divadelná škola. Osemdesiat percent toho, čo dnes robím, som sa naučila tam. Do Draka sme napokon dostali ponuku obaja.
S inscenáciou Rozprávka, ktorá vznikla v rámci projektu Objav mlieko, cestuje
Piki po materských školách na celom Slovensku. Vymysleli si príbeh o tom, že
za všetkým, čo sa stalo v známych rozprávkach o kozliatkach a prasiatkach, sú
vlastne teliatka, ktoré dokážu robiť s mliekom aj psie kusy
A ako to dopadlo?
Ľubo: Bola to skvelá príležitosť, ale odmietli sme ju. V Prahe som bol hlavne kvôli klaunskej skupine. Keď sa rozpadla, povedal som si, že ak máme obaja robiť bábkové divadlo, tak potom prečo nie na Slovensku.
Katka: Zakotviť v Drakovi by bolo určite zaujímavé – divadlo malo výborný kredit doma aj v zahraniční, robili sa tam zaujímavé projekty a myslím, že by to v konečnom dôsledku vyhovovalo aj našim deťom, pretože k Česku majú vrelý vzťah. Nakoniec sme sa však rozhodli inak a ukázalo sa, že správne, pretože inak by nevzniklo divadlo Piki.
Ľubo: Najskôr sme však prijali ponuku z Bratislavy. V bábkovom divadle vtedy pôsobil umelecký šéf Jozef Mokoš, ktorý bol pre nás zárukou, že by to aj v tomto divadle mohlo fungovať. A naozaj, účinkovali sme vo všetkých nových projektoch a urobili naozaj zaujímavé veci s režisérmi Ondrom Spišákom či Jožkom Bednárikom. Najväčším prekvapením bol však úspech, ktorý sme mali s hrou Hra, pripravenou vlastnými silami spolu s kolegyňou Nelou Dušovou a so scénografom Mirom Dušom.
To bol zárodok vašej nezávislosti?
Ľubo: Ukázalo sa, že áno.
Katka: Neplánovali sme sa osamostatniť, iba sme si tak vo voľnom čase vymýšľali. Predstavenie vzniklo adaptáciou Mokošovej hry Zahrajte sa s nami a malo mimoriadny úspech. Možno aj preto, lebo bolo na predrevolučné obdobie aj dosť odvážne. Hovorilo totiž o znášanlivosti a neznášanlivosti myší a kocúrov, ktorí žili v tesnom susedstve, a ako to už býva, tí väčší a dravší chceli pohltiť tých menších.
Ľubo: Na záver sa však skamarátili a demonštrovali svoje veľké priateľstvo búraním hraníc a nosením hesiel ,Myši a kocúri všetkých krajín, spojte sa!´, alebo ,S kocúrmi na večné časy a nikdy inak´ a podobne. Prešlo nám to, ale potom sme pochopili, že revolúcia bola všade inde, len nie v bábkovom divadle. Nevideli sme inú možnosť, len odísť. V podstate sme sa rozhodli v priebehu týždňa a v lete roku 1990 sme ostali bez práce.
Čo sa dialo cez to leto?
Ľubo: V čase zakladania všelijakých nových združení, strán a iniciatív sme si aj my založili Podozrivo Ideálnu Kočovnú Iniciatívu, teda Divadlo PIKI a pripravili sme naše prvé predstavenie. Bol to Čin-Čin podľa predlohy Ľudmily Podjavorinskej. Keďže sme nemali žiadny kapitál, začali sme podnikať z ničoho. Zniesli sme z povaly starý študentský kufor, ktorý Katkina mama nosila na štúdiá do Prahy – tá Praha bola až symbolická – a kúpili sme slnečník.
Katka: Bol to zábavný nákup. Prišli sme do vtedajšieho Prioru, vybrali slnečník a začali s ním skákať, prevracať ho, krútiť, skrátka, skúšali sme, čo všetko tento predmet dokáže. Predavač na nás pozeral, akoby sme boli šiši.
Kupovanie rekvizít je taká zábava?
Ľubo: Doteraz kupujeme rekvizity týmto štýlom. Nedávno sme v zdravotníckych potrebách kupovali klystír. Skúšali sme, ktorá veľkosť nám lepšie pasuje do ruky, ktorý lepšie fúka a podobne. Predavačka zavolala kolegyňu a spoločne sa na nás chichotali.
Katka: Povedali sme jej, že ide o divadelnú rekvizitu, ale neviem, či nám uverila.
Ľubo: Klystír je naša základná rekvizita. Nedávno sme hrali v Poľsku, kde boli uveličení z toho, ako sme si vyrobili taký kvalitný dymový efekt. Ako? Predsa z klystíru a detského púdru.
Ľubo Piktor pôsobil pred rokmi vo viacerých divadlách pantomímy a mlčanie
mu vyhovovalo. Katka Aulitisová na rozdiel od manžela rozpráva stále. Jeho
tohtoročnú päťdesiatku vraj oslávia s kamarátmi na malom „apíkfeste“
Ako sa dá z divadla pre deti vyžiť?
Ľubo: Ťažko. Aj preto tu nie je veľa takýchto privátnych divadiel. Ale dá sa to, o čom svedčí aj naša dvadsaťročnica. Lenže my asi nie sme typický prípad. Desať rokov sme strávili aj na televíznej obrazovke, takže sme sa vlastne neživili len divadlom.
Za svojimi divákmi stále cestujete. Je lepšie nemať vlastnú scénu?
Ľubo: Lepšie je mať vlastnú stálu scénu, ale to znamená mať nejakú stálu finančnú podporu. Dvadsať rokov fungujeme bez nej, a preto dvadsať rokov za svojimi divákmi cestujeme. Pravidelne, raz mesačne, však vystupujeme v Dome kultúry na Stromovej v Bratislave na Kramároch, kde máme už svojich stálych divákov.
Katka: Hrali sme už nielen v divadlách a kultúrnych domoch, ale v zahraničí aj v rôznych alternatívnych priestoroch – medzi vinohradmi, na tekvicovom poli, na plážach, kde nám divadelné pozadie tvorilo more, na vrcholoch Julských Álp, kde všetko stálo šikmo – aj naša scéna, ale aj v Slovenskom národnom divadle – Figarovu svadbu v réžii Milana Sládka. Keď sa však pri tých našich potulkách zatúlame do nejakého malého pekného divadielka, poskočí nám srdce a povieme si – to by bolo niečo pre nás. Keby sa taká možnosť naskytla, iste by sme ju privítali.
Hrať v zahraničí je dnes bežnejšie ako kedysi. V čom je to pre vás dobré?
Ľubo: Hrať v cudzine je dobrodružstvo. Nielen pre priestory, v ktorých hráme, ale aj preto, že nikdy neviete, ako vás ten-ktorý národ prijme, každý má predsa inú mentalitu. V zásade sú však deti všade rovnaké. Možno aj preto deti v cudzine reagujú na naše predstavenia približne rovnako ako slovenské deti.
Katka: Ak je predstavenie úspešné, posúva nás to na ďalšie zahraničné festivaly a to sú zase nové stretnutia a skúsenosti. a tak to ide stále dookola. A keď na takýchto festivaloch vyhráme nebodaj aj nejakú cenu, je to aj príjemný pocit zadosťučinenia, že našu prácu okrem divákov – detí ocenili aj kolegovia – divadelníci.
Vašu prvú inscenáciu Čin-Čin hrávate dodnes. Aký má úspech?
Katka: Táto naša hra mala doteraz najviac repríz. Pamätám si, že keď sme mali premiéru, veľmi sme sa báli, ako ľudia zareagujú, veď scéna bola takmer prázdna. Ale asi práve preto, že predstavenie vzniklo s maximálnym využitím minimálnych prostriedkov, malo ohlas. V okamihu nás začali pozývať na festivaly doma aj v zahraničí.
Jednou z vydarených inscenácií divadelného tandemu je aj Pipi podľa knižnej predlohy
Astrid Lindgrenovej o dievčati menom Pipi Dlhá Pančucha. Neposlušné deti sú pre
Ľuba a Katku zrejme dobrým zdrojom nápadov – venujú sa im aj v hre Paskudárium
Za hranicami ste mali text v origináli?
Ľubo: Nie. Aby nám deti rozumeli, naučíme sa text vždy v ich rodnom jazyku. Aj Čin-Čina sme sa vtedy naučili v nemčine. Až na mieste sme zistili, že ide o Dni slovenskej kultúry a usporiadatelia by chceli počuť slovenčinu. Fajn, lenže ja – naladený na nemčinu, som to v slovenčine medzitým zabudol. Takže mi neostalo nič iné, len si text vymýšľať.
Katka: To bolo obdivuhodné, prebásnil celú Podjavorinskú. Jeho básnické zvraty boli niekedy neuveriteľné. Takého vysmiateho Čima sme už asi nikdy nemali. Diváci podľahli našej nálade a smiali sa s nami, aj keď netušili prečo, lebo nám vlastne vôbec nerozumeli.
Minimalistická metóda tvorby vám zostala. V čom to je?
Ľubo: Neviem ... takto to robíme radi. Asi je to už taká naša značka. Ale má to aj praktický dôvod – scéna sa nám musí zmestiť do auta.
Katka: Mimochodom, toto využívanie vecí na maximum sa neprejavuje len v divadle, ale aj v našej domácnosti. Takže u nás môžete nájsť diaľkové ovládanie okna pomocou rukoväte od metly alebo hojdačku z lietajúceho taniera, alebo basketbalový kôš z vedra na kyslé rybičky.
Ľubo: Nemáme len minimalistickú metódu tvorby, ale aj minimalistickú metódu realizácie. Hráme jeden alebo dvaja, ba niekedy dokonca len pre jedného alebo dvoch divákov. Do divadla Stoka na nás kedysi prišiel len jeden otec so synom. Riaditeľ divadla Blaho Uhlár rozhodol, že sa bude hrať. Tak sme hrali pre otca so synom. Chlapček bol skvelý. Vôbec mu neprekážalo, že nikto v hľadisku nesedí, smial sa, zabával, akoby bolo plno. My dospelí si často hovoríme, že divák sa musí cítiť v prázdnej sále hlúpo, ale deťom je to naozaj jedno. Ony sa takýmito nepodstatnými vecami nezaoberajú.
Vráťme sa k televízii. Takmer desať rokov ste pravidelne vyrábali reláciu Elá Hop. Čo sa vtedy dialo s vaším divadlom?
Ľubo: V tom čase sme mali tak trochu divadelné prázdniny. Dovtedy sme zrealizovali každý rok jednu premiéru. V „elahopkárskom“ období sme urobili dve premiéry za deväť rokov.
Katka: Ale na druhej strane, každá príprava na televízne vysielanie, to bolo jedno malé nové predstavenie. Robili sme totiž všetko presne tak, ako keď robíme divadlo. Napísali sme si scenár a naskúšali ho u nás doma ako kompletné predstavenie. V televízii sme potom toto predstavenie predviedli a nasnímali. Takýchto televíznych predstavení sme za tie roky spravili asi štyristo.
Dospelí si často povedia – veď sú to deti, stačí im to, čo im dáme. Ľubo s Katkou sú
však bojovníci a už dvadsať rokov sa vo svojich inscenáciách snažia túto konvenciu
vyvracať. Netaja sa však tým, že by v budúcnosti radi urobili aj divadlo pre dospelých.
Napokon, aj ich diváci rastú. Určite by to stálo za to
Dostávali ste veľa listov?
Ľubo: To bolo šialené, boli to stohy listov, mali sme ich všade – v pracovni aj v obývačke. Pomáhali nám ich otvárať a triediť aj naše dievčatá a babičky. Prečítali sme naozaj všetky listy a asi osemdesiat percent sme aj ukázali v našej listárni. Listáreň sme pripravovali niekedy aj tri dni.
Akou inšpiráciou pri vymýšľaní sú vaše dcéry?
Ľubo: Veľkou. Dve naše predstavenia sú vlastne o nich. Katkin sólový výstup O deviatich mesiačikoch je o Jazmínke a môj – Keď mama nie je doma – o Linduške. Okrem toho hrajú spolu s nami vo vianočnom predstavení Dohviezdny večer. A sú našimi prvými a najlepšími kritikmi.
Nie je vám ľúto, že ste v televízii skončili?
Katka: Naša práca už prestávala byť o tvorbe zábavných, pekných vecí pre deti. Začalo to byť skôr o stresoch s tým spojených. Riešili sme toľko vecí, ktoré mali byť úplne prirodzené, až sme nemali čas na to, aby sme poriadne robili to, čo sme chceli. Vedeli sme, že v tom tempe už neudržíme takú kvalitu, ako chceme. Po skončení televíznej éry sme asi pol roka bojovali s nostalgiou, potom sme sa však zmierili s tým, že sa táto etapa skončila a v lete sme jednoducho všetky rekvizity, ktoré sme doma uskladňovali, vyhodili.
Tento rok má vaše divadlo jubileum. Ako ho oslávite?
Ľubo: Ani neviem, či bude čas na oslavy. V lete stále niekde cestujeme a nemáme čas niečo pripraviť.
Katka: Najlepšie by bolo osláviť to novou premiérou. Alebo usporiadať nejakú malú prehliadku našich hier? A možno len prinesieme našim divákom lízanky, tak ako sa to robievalo, keď mal niekto narodeniny na základnej škole. Určite to však nebude nič veľkolepé. Sme minimalistické divadlo, tak aj naše dvadsaťročné jubileum bude minimalistické .
Ľubo: Také, aby sa zmestilo do nášho auta.
Katka: Ale jeden darček sme dostali už v predstihu. Na festivale Katowice deťom v Poľsku náš Kamoš obor vyhral štyri ceny z celkových piatich! To nie je darček, to je darčisko!
Ľubomír Piktor (1960)
Katarína Autilisová (1964)
