Joko - Erik Ollé, Kika - Kristína Svarinská a režisér Vlado Balco.
FOTO - TRIGON PRODUCTION
Palace v Auparku.
Film je príbehom dvoch mladých ľudí na úteku, ktorých spojí osud alebo náhoda. Kika a Joko utekajú nielen pred zákonom, ale zároveň sa na úteku pokúšajú hľadať lepší život a seba samých. Aký dážď padá tesne pred premiérou?
„Je to májový dážď, blahodarný a požehnaný,“ hovorí Balco, režisér filmov ako Uhol pohľadu, Let asfaltového holuba či Rivers of Babylon. „Už bolo načase, že zapršalo, už nám bolo treba zmoknúť. Zapršalo na celú krajinu, aj v podobe šampanského, na počesť našich hokejistov, ktorí potešili azda každého obyvateľa Slovenska. To bol skutočný, očistný dážď na naše duše.“
Riziko nehercov a istota hercov
Do hlavných úloh Kiky a Joka obsadil režisér v čase nakrúcania len 13-ročnú Kristínu Svarinskú a čerstvého absolventa herectva Erika Ollého. Pre obidvoch je to debut pred kamerou. Vlado Balco sa však neobáva, žeby diváci neuverili neznámym tváram.
„Som presvedčený, že skôr uveria neznámym tváram, ktoré nenesú so sebou kus minulosti, tieň inej postavy, ktorú hrali v niečom inom. Musia však byť presvedčiví. S nehercami sa to podarí hlavne vtedy, keď hrajú sami seba, keď nemusia hrať postavu, ktorá je vzdialená ich reálnemu životu.“
Želaním producentov predsa len bolo, aby sa vo filme objavila aj známa tvár. Herca, ktorý pritiahne divákov do kina. Postava Ufona si takého herca priam vyžadovala. Ide o nezvyčajnú, bizarnú polohu zdanlivo pomäteného človeka. Túto úlohu stvárnil Stano Dančiak, ktorý už v minulom spoločnom filme Rivers of Babylon režiséra presvedčil, že jeho kreativita a zmysel pre absurditu sú nevyčerpateľné.
Slimačie rožky
Premiéra filmu bola niekoľkokrát odložená. Išlo najmä o ekonomické a časové dôvody súvisiace s nakrúcaním v exteriéri. Alebo ako poeticky hovorí režisér, ročné obdobia sa ešte stále neúprosne opakujú po sebe. A niekedy aj rýchlejšie, ako by sa hodilo.
Istou brzdou bola aj tvorivá práca na scenári Jozefa Paštéku. Ten už mal podľa Vlada Balca scenár tak hlboko uložený v sebe, že každý zásah do neho a každá zmena sa takmer rovnala amputácii nejakého orgánu z jeho tela. „Úprimne trpel a úprimne túžil, aby to bolo čo najlepšie. Mne sa však zdalo, že niektoré zásahy sú nevyhnutné. Po spoločnom utrpení sme nakoniec dospeli do konečnej podoby scenára, ktorú zobrazuje náš film.“
Rodený dokumentarista Vlado Balco najradšej pracuje tak, akoby ho na pľaci ani nebolo. Za najdôležitejší považuje taký stav pri nakrúcaní, keď každý má pri práci dojem, že bez neho by to nešlo, že prináša čosi nevyhnutné a dôležité. „Vtedy to klape a je pritom aj veľa humoru. Nazývam to stavom, že všetci majú vonku slimačie rožky, sú bezprostrední a uvoľnení. To je však ten ideálny stav. Občas aj zahrmí, niečo, alebo niekto zlyhá, pozabudne sa. Dokážem sa rýchlo rozzúriť, ale aj rýchlo z toho dostať. Sem-tam je to potrebné, aby každý vedel, že je to príjemnejšie, keď všetko klape.“
Slnko po daždi?
Film vznikol v produkcii Trigon Production, s koprodukčnými partnermi STV a Ateliérmi Bonton Zlín. Premiéra slovenského filmu je už niekoľko rokov sviatkom, ktorý sa opakuje maximálne dva razy do roka. Kde vidí režisér príčiny súčasného stavu slovenskej kinematografie?
„V totálne rozbitej societe filmárov, ktorých rozprášili z Koliby, v doposiaľ nedostatočne fungujúcej legislatíve, v nedostatočnej chuti a energii autorov nakrútiť film. Každý už vie, že dnes nakrútiť na Slovensku film, nie je veľký biznis, písať scenár je neisté a na všetko treba veľmi veľa času. Kto si dnes môže dovoliť plytvať časom, keď slušne sa uživiť je náročné a namáhavé najmä na čas?“
Hovorí sa, že po daždi zvyčajne zasvieti slnko. Podľa Vlada Balca by tým slnkom mohol byť schválený zákon o kinematografii, nejaký úspešný nový film, a najmä noví mladí autori, ktorí to zoberú do rúk po svojom a ukážu, ako sa to má robiť.
