Kto si odnesie slovenského Oskára?

Spoločná výstava finalistov Ceny Oskára Čepana predstaví na domácej scéne vizuálneho umenia zatiaľ nevystavované diela.

Prestížna Cena Oskára Čepana, ktorej laureát bude známy už zajtra, sa tento rok vyznačovala vysokým počtom prihlásených umelcov. Súťaž prebieha na Slovensku už pätnástykrát, víťaz získa finančnú odmenu, rezidenčný pobyt v New Yorku a samostatnú výstavu v SNG v Bratislave.

Čo je Cena Oskára Čepana

Projekt ocenenia tvorcov vizuálneho umenia u nás vznikol ešte v deväťdesiatych rokoch zásluhou Wendy W. Luersovej, zakladateľky americkej nadácie Foundation for a Civil Society. Od roku 2002 je cena aj súčasťou medzinárodnej siete súťaží Young Visual Artist Awards.

Výber štyroch finalistov aj udelenie hlavnej ceny podlieha rozhodnutiu odbornej komisie, volenej Nadáciou – Centrum súčasného umenia. V prvom kole vyberá komisia finalistov podľa ich doterajšej práce. Definitívneho víťaza určuje na základe doteraz na Slovensku neprezentovaných diel zastúpených na spoločnej výstave štyroch finalistov Petry Feriancovej, Pavly Scerankovej, Štefana Papča a Jaroslava Vargu.

Dvaja starí, dvaja noví

Petra Feriancová a Jaroslav Varga už majú s účasťou vo finále skúsenosti. Obaja figurovali medzi záverečnou štvoricou pred dvoma rokmi. Feriancová hovorí, že okrem úspechu to pre ňu znamená aj akýsi osobný záväzok, povinnosť obhájiť svoj postoj v tvorbe. Za neoddeliteľnú súčasť svojej výpovede považuje vznik diskusie, kladenie otázok, rozvinutie hry, experimentu cez paradox.

„Niekedy nie je potrebné veciam výlučne porozumieť na základe všeobecných pravidiel a preverovať tak svoje schopnosti. Stačí ich vnímať len na základe vlastnej informačnej a etickej výbavy,“ hovorí.

Podstatou jej súťažnej prezentácie bude práca s archívom, so spomienkami, s fotografiami, poznámkami – vecami, ktoré „v podstate nie sú nanič, ale nevyhadzujú sa. Zaujala ma táto vlastnosť pretrvávania, zotrvávania bez zásluhy.“

Jaroslav Varga sa do finále dostal na základe nominácií od troch osobností výtvarnej scény a finálové pôsobenie si vysvetľuje i tým, že dokázal zaujať aj úplne novými dielami. Potvrdzujú to slová na jeho adresu od porotcu Mareka Pokorného: „Jednoduché videá, bezprostrednosť, obsahovosť, udržanie formy. Talent s citom pre mieru – najmä v najnovších prácach.“

Pod pracovným názvom Shrinking City Expanding Memory predstaví časť kontinuálneho projektu „reflektujúceho premenu charakteru mesta, procesy rastu a rozkladu, vyprázdnenia, opustenia, nostalgie“. Všeobecne platné procesy hľadá v lokálnom kontexte opustenej trebišovskej školy.

Vedie video

Hoci je tvorba finalistov značne odlišná vo svojich výpovediach, výrazným prostriedkom jej prezentácie je video. Kvality výsledného diela budú podľa slov Alexandry Kusej rozhodujúce aj v prípade Pavly Scerankovej, ktorá sa na spoločnej výstave predstaví projektom Na návšteve. Séria objektov a videí má „vykresliť atmosféru fenoménu navštevovania sa, tak, ako sa mi zafixovala v hlave,“ hovorí finalistka.

Vo svojej tvorbe sa zameriava na analýzu momentu, rekonštrukciu situácií s ohľadom na špecifickú atmosféru či pocit, ktorý vyvolali. Aj podľa Kusej pri nominácii Scerankovej zavážila kontinuita jej systematickej práce so spomienkami, priestorom, „na základe ktorej možno vypozorovať ustálený autorský rukopis.“

Tí, čo poznajú prácu Štefana Papča a jeho prienik do prostredia horolezeckej komunity prostredníctvom sochy a objektu, nebudú sklamaní. Priestorová videoinštalácia sa zaoberá „vzťahom prirodzenej estetiky risku a otázkou miery fyzického a virtuálneho prežívania prostredia,“ hovorí Papčo a dodáva, že dnešné dôvody pobytu v horách sa vďaka „očisteniu“ týchto miest od mýtov, ktoré siahali až k stredoveku, stali iba iluzórnymi a nahradili skutočné, existenciálne.

Výber Štefana Papča podčiarkuje jeho špecifická práca so sochou, ktorá zavážila aj u poroty. „Autora sme vybrali aj s vedomím znepokojujúceho medzistavu, v ktorom sa ocitla súčasná socha na Slovensku,“ hodnotí Kusá.