Slovenské stavby doplácajú na to, že nemáme historickú kontinuitu, ale aj na to, že neinvestujeme do verejných budov a vyhýbame sa architektonickým súťažiam.
Architektúre sa na Slovensku venuje niekoľko odborných časopisov, tie však oslovujú predovšetkým odbornú obec a nekomunikujú veľmi navonok. Aj laická verejnosť môže oceniť knihu Dariny Lalíkovej s názvom Rozhovory o architektúre (Eurostav). Ako v úvode zdôrazňuje autorka, výber štrnástich oslovených osobností bol subjektívny, vyvážiť by ho mohlo prípadné pokračovanie knihy.
Horšie to už nebude
Viac oslovených architektov konštatuje, že najhoršie ponovembrové obdobie už máme za sebou, k zlepšeniu úrovne stavieb paradoxne môže pomôcť aj finančná kríza. Viaceré ateliéry ju síce neprežijú, na druhej strane je to príležitosť na chvíľu sa zastaviť, vyselektovať najlepšie nápady a premyslieť detaily.
Asi najčastejšia výhrada voči súčasnému stavu je nezáujem štátu a samosprávy zadávať objednávky na nové budovy, v čom výrazne zaostávame napríklad aj za susedným Českom. Ešte horšie je to s architektonickými súťažami. Skúsenosť z desiatok krajín ukazuje, že je to najefektívnejšia cesta, ako získať najlepšie návrhy, u nás ju takmer nepoznáme.
Zatiaľ čo sa v mnohých krajinách boja centralizácie, na Slovensku je únia často poslednou nádejou. „Možno raz dospejeme do štádia, že nám Európska únia nariadi, že každá verejná zákazka musí podliehať verejnej architektonickej súťaži, a to by mohol byť prostriedok ako sa dostať ku kvalitným veciam,“ glosuje situáciu Pavol Paňák.
V architektúre ide o stretnutie súkromného a verejného záujmu a ako hovorí urbanista Bohumil Kováč, nie je dobré, ak jeden z nich dominuje. Za socializmu verejný záujem zlikvidoval ten súkromný, po revolúcii je verejný záujem potláčaný, čo je druhý extrém.
Výstavba a financovanie verejných stavieb patrí ku kultúrnej vyspelosti národa, tá je však na Slovensku veľmi nízka. Architektúre sa príliš nevenujú ani médiá a sú s ňou spájané mnohé negatívne emócie. Ľudia síce organizujú akcie proti výstavbe konkrétnych stavieb, boli by však užitočnejší, keby radšej pripomienkovali projekty a stali sa ich spolutvorcami.
Ponovembrové rozpaky
Rozhovory hľadajú, ktoré obdobie bolo pre slovenskú architektúru najlepšie. Z odpovedí vyplýva, že to nebolo posledné dvadsaťročie, často sa spomína prelom 20. a 30. rokov. Medzivojnové Československo aj v porovnaní s okolitými krajinami vynikalo kultúrnou vyspelosťou, čo sa pozitívne odrazilo aj na architektúre. Ďalším dobrým obdobím pre architektúru boli 60. roky, keď sa k nám predrali pozitívne trendy zo sveta.
„Základným menovateľom bola prvoplánová tvarová a farebná bohatosť, negujúca sivú panelovú realitu,“ hovorí o ponovembrovej architektúre Andrea Klimková, jediná žena medzi oslovenými. Ako dodáva, nenadviazali sme na dobré v predošlej architektúre, niektoré kvalitné diela sa barbarsky prestavali alebo zbúrali. „Našu úroveň zatiaľ reprezentujú viac provizórne kiosky, zanedbané podchody a všadeprítomné bilbordy.“ Pre deväťdesiate roky bol príznačný chaos a nezvládnuté nadšenie zo slobody, stav v odbore sa mierne zlepšuje v poslednom desaťročí. Ako však konštatujú takmer všetci, situácia sa mení veľmi pomaly.
Počet vymenovaných výnimočných stavieb na Slovensku je až podozrivo úzky, najčastejšie sa spomína Bellušov kolonádový most v Piešťanoch, Milučkého bratislavské krematórium a Pamätník SNP v Banskej Bystrici. Z ponovembrového obdobia je asi najčastejšie menovaný bytový komplex Rozadol v Bratislave, čo je dosť prekvapivý víťaz. Je to urbanisticky čistý komplex s dobre riešenými vnútornými priestormi, ako však konštatuje Ivan Kubík, je to podľa neho stále len štandard. „Takto by to malo byť navrhované a realizované bežne. Ten vyšší architektonický princíp tu nevidím.“ Ak by sa pohľad na posledné desaťročia mal zhrnúť, dalo by sa povedať, že dobré už máme, chýba nám skvelé.
Bez najhorších stavieb
Kniha podobného formátu je príjemným prekvapením, bohužiaľ má aj svoje nedostatky. Každý rozhovor je robený podľa veľmi podobnej schémy, a tak od rôznych ľudí dostávame často až príliš podobné odpovede. Ich osobitosť by viac vynikla, ak by sa rozhovory viac prispôsobili konkrétnym dielam či ľudským osudom. Tých je v knihe primálo, aj keď sa osobné príbehy často prelínajú aj so samotnou architektúrou. Príjemnou výnimkou je azda iba posledný rozhovor s nitrianskym architektom Viktorom Šabíkom a jeho rozprávanie o detstve strávenom v budove, ktorú omnoho rokov neskôr prestavoval.
Každý z oslovených architektov dostal rovnakú úvodnú otázku, hoci je už po pár prečítaných rozhovoroch jasné, že to nie je najšťastnejší začiatok. Otázka o tom, čo je to dobrá architektúra, je veľmi všeobecná a všeobecná je aj väčšina odpovedí. Autorka sa pričasto pýta na pozitívne veci, zaujímajú ju najvydarenejšie stavby vo svete a najmä na Slovensku. Je to pochopiteľné, ponúka to však trochu skreslený obraz. Možno by sme sa dozvedeli viac, ak by sa pýtala aj na najhoršie stavby a príčiny, prečo sú také nevydarené. Máme ich pritom neúrekom – podľa odhadov je len okolo desať percent nových stavieb dobrou architektúrou, slovenským problémom je, že zvyšok často nespĺňa ani štandard.
