Americká poetka Emily Dickinsonová predbehla spôsobom písania básní svoje 19. storočie, a ešte aj teraz nie je ľahkým čítaním. Platí to aj o jej knižke Učili sme sa celú lásku (Milanium).
Táto drobná žena, ktorá sa srnčími očami na nás díva z toho mála zachovaných fotografií, dokázala vo svojich textoch, ktoré sa začali vydávať až po jej smrti, previesť americkú poéziu do 20. storočia. Až vtedy sa mohli jej krátke básne, plné pomlčiek, bez rýmov, držiace dohromady len silou jej imaginácie a presného použitia každého slova, dostať do povedomia literárnej kritiky a čitateľov.
„Zranená srna skáče vyššie," napíše autorka v jednej z básní, a to, že Dickinsonová mala zranenú dušu, dokazuje nielen jej pohľad na svet, ktorý nám sprostredkúva jej výnimočná poézia, ale aj spôsob života, hlavne po roku 1865, keď jej krehké telesné a duševné zdravie nedovolí viesť normálny život.
Básne písala na voľné očíslované listy papiera a teraz majú vydavatelia problémy s ich usporiadaním. To azda pre čitateľov poézie nie je ani také dôležité, hlavný je obsah a intenzita toho napísaného, tej stopy, ktorú Emily Dickinsonová zanechala. Je to poézia, ktorej sa hovorí večná. Témy lásky, života, smrti, viery nás zaujímajú stále.
Veľa sa o nej zachovalo v listoch iných ľudí, ktorých poznala. Literát T. W. Higgins našiel v liste vetu Emily Dickinsonovej: „V žití nachádzam extázu, už len pocit, že žijeme, stačí na veľkú radosť."
Dickinsonová prežívala celú hĺbku života a lásky len v básňach, jej intímny život, láska, existovali nie v skutočnosti, ale len v listoch, či veľmi zriedkavých stretnutiach. Až doteraz môžeme len hádať, kto to bol, komu skryto venovala svoju lásku.
Skvelý dojjazyčný výber prekladateľa a zároveň vydavateľa Milana Richtera je doplnený rukopismi, poznámkami, listami poetky, a, samozrejme, nechýbajú fotografie, zasvätený doslov a kalendárium života. Na obálke je fotografia, pod ktorou je v zátvorke napísané (pravdepodobne) Emily Dickinsonová.
Vlastne je to v poriadku, lebo všetko ostatné, čo nám z jej života zostalo, je pravdepodobné. Okrem básní, alebo platí to aj pre tie?
Autor: Mila Haugová
