Prílišná žánrová pestrosť je síce atraktívna, ale bráni jednoliatosti inscenácie. Napriek tomu ide o ambiciózny pokus.
Nová scéna siahla po novom preklade Zimnej rozprávky od Ľubomíra Feldeka a v réžii Juraja Nvotu uvádza túto klasiku v novom šate, s miernymi posunmi lokalizácie deja do našich zemepisných šírok.
Prvé dejstvo kladie do popredia motív nevery, žiarlivosti a nespravodlivého hnevu kráľa. Dominuje v ňom výkon Marcela Ochránka, ktorý ako kráľ Leontes je žiarlivý a pomstychtivý, ale herec vie rozohrať aj celé spektrum jeho vnútorných pochybností a rozporov.
Mňahončákov český kráľ Polixenes je postava vnútorne nekomplikovaná, no jeho čeština, hoci zvládnutá, miestami je na ťarchu diváka, ktorý musí prelaďovať medzi dvoma jazykmi.
Trochu veľa muzikálu
Druhé dejstvo akoby stavilo na atraktívnosť muzikálových, tanečno-speváckych výstupov a folklórnych ponášok, ktoré sú s dobrým vkusom posunuté do modernejšej aktuálnejšej podoby. Rozsahom tieto časti zbytočne nadužíva, akoby chcelo uspokojiť návyky a očakávania publika, obľubujúceho muzikálové produkty Novej scény.
Pre Andreu Kiráľovú v dvojúlohe kráľovnej Hermiony a neskôr princeznej Perdity bolo herecké i spevácke podanie výzvou, ktorú z veľkej časti zvládla. Ján Galovič, ktorý stelesňuje Čas, sa rovnako s ľahkosťou vyrovnáva so speváckymi aj hereckými polohami svojej postavy, ťažšie sa nám zvyká na jeho frázovanie a tanečné výrazy v takmer rapových pasážach.
Výrazným výkonom v malej postave potešil Ján Mistrík, ktorý je v úlohe kráľovského radcu milo ľudský a chápajúci. Naopak, neveľmi šťastným bolo obsadenie Erika Peťovského, ktorý preháňa v intonácii a dostáva sa do komických polôh tam, kde na to nie je vhodné miesto. Presvedčivo zvládla svoju úlohu Jana Valocká, ktorá energicky a zároveň vrúcne stojí pri kráľovnej.
Od tragédie po folklór
Výtvarná výprava Lindy Tublerovej je atraktívna a podčiarkuje inscenačný zámer režiséra. Priestor paláca vie naznačiť triezvym, no výstižným použitím niekoľkých prvkov. Scénu druhého dejstva postavila na atmosfére rozprávkového lesa. Dotvára to aj ladenie kostýmov do pestrých pastelových farieb s dominantou dvojice modrá a ružová ako akcentov na mladých zaľúbencov.
Hudba Silvie Michalidesovej je priliehavejšia v rozprávkovo snových polohách, inde, kde koketuje s barovým džezom, príliš na seba priťahuje pozornosť a nie vždy korešponduje s dianím na scéne.
Pestrosť je nielen scénografickou dominantou, ale aj výstavbovou charakteristikou inscenácie. To môže byť divácky vďačné, no zároveň to bráni plynulému spojeniu všetkých použitých prvkov do jednoliateho tvaru.
Zimná rozprávka je tak miestami tragédiou, miestami bulvárnou konverzačkou o zlých neverných ženách, chvíľami zas rozprávkovou hrou s pesničkami, muzikálom na pomedzí folklóru a moderného tanca. Asi najmenej je rozprávkou a niekde zabudneme, že je Shakespearom.
V kontexte výtvorov Novej scény je to však po dlhom čase ambiciózny pokus priniesť na jej javisko vďaka činohernému režisérovi aj čosi viac ako len bezbrehú zábavu.
