vo filme či v divadle. Po rokoch životných skúseností vnútorne dozrela, no ako sama vraví, sociálne typy jej ostávajú stále blízke. Vo svojich postavách býva rada prítomná.
Narodila sa v Žiline. Študovala na Pedagogickej fakulte v Trnave. V rokoch 1980 až 1981 začínala ako elévka činohry v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Po návrate do Trnavy pôsobila až do roku 1995 v Divadle pre deti a mládež, kde si zahrala viacero výrazných postáv (Rómeo a Júlia, Tartuffe, Kvinteto). Účinkovala aj na doskách Radošinského naivného divadla. Dôležitú hereckú etapu odštartovala v divadle Astorka-Korzo ´90, ktoré je dodnes jej kmeňovou scénou. Naštudovala tu mnoho postáv v inscenáciách Kazimír a Karolína, Ujo Váňa, Cyrano, Vražda sekerou, Cintorín slonov, Kupec benátsky, Kabaret, Historky, Priateľky, najnovšie účinkuje v hrách Platonov či Tolstoj. Za svoje divadelné úlohy získala v rokoch 2001 a 2003 cenu Dosky. Momentálne hosťuje aj v bratislavskej Aréne a v pražskom Studiu Dva. Už v osemdesiatych rokoch sa začala objavovať na filmovom plátne, účinkovala vo filmoch Tichá radosť, Úsmev diabla, Na krásnom modrom Dunaji, Krajinka, Vadí nevadí, Zostane to medzi nami, Konečná stanica či Slnečný štát. V divadle Astorka ju objavil český režisér Jan Hřebejk a obsadil ju do svojho filmu Musíme si pomáhať, ktorý jej priniesol úspech doma, v Česku aj vo svete. Za úlohu v ňom získala v roku 2000 Českého leva. Nominovaná bola aj o dva roky neskôr za film Kruté radosti. Objavila sa v hlavných úlohách českých seriálov Místo v životě a Letiště, v súčasnosti hrá menšiu úlohu v slovenskej Ordinácii v ružovej záhrade. Bola vydatá za režiséra Juraja Nvotu. Má dve dospelé dcéry – Dorotu a Terezu. Žije striedavo v Prahe a Bratislave, jej súčasným životným partnerom je český režisér Jiří Chlumský.
Účinkujete v českých aj v slovenských divadlách. Čím žijú?
Teraz je celkom dobré obdobie pre divadlá tu aj tam, zažila som už aj väčší boj o diváka. Je to asi tým, že sa nakrúcajú seriály a ľudia chcú hercov z nich vidieť naživo. Ale nemali by chodiť do divadla len preto.
A prečo by mali?
Pretože divadlo je naša duchovná potrava. Rovnako, ako majú ľudia radi dobré jedlo v krásnej reštaurácii a majú z toho zážitok, na ktorý dlho spomínajú, rovnako ho môžu nájsť aj v divadle. Ak sa predstavenie podarí, zostane krásny pocit, vnútorné obohatenie a niekedy si cez postavy vyriešime aj vlastné frustrácie. Problém je v tom, že žijeme mediálnu realitu, v ktorej divadlo bolo vytlačené bulvárnymi a ľahko stráviteľnými senzáciami. Médiá, ktoré nám definujú súčasné umenie, veľmi rady vytvárajú idoly a príbehy z telenoviel. Ale zabudli na dôležitú funkciu divadelnej kritiky, ktorá všade na svete vyvažuje dočasné bulváry a kvalitné umenie.
Ako to myslíte?
Akoby sme si nevážili to, čo máme. Vo Viedni je Burgtheater pojem. O každom jeho predstavení sa píšu štúdie a kritiky, na ktoré súbor bdelo čaká noc po premiére. U nás takú schopnosť necítim. Akoby kvalitné predstavenie v divadle nemalo nárok na dôstojný priestor. Stále však dúfam, že ešte existujú ľudia, ktorí sú schopní myslieť, analyzovať a podporovať kritiku aj v našej spoločnosti. Pretože niekedy sa mi zdá, že sa začíname podobať na zvieratká, ktoré skáču po prvej jednoduchej koristi. Divadlo je stále len ako taký chudobný príbuzný. To ma štve. Viete, koľko je za tým roboty?
Ako sa majú vaše dramatické postavy?
V Divadle Astorka hrám už rok krásnu rolu – Tolstého manželku. A nedávno sme mali veľmi vydarenú premiéru Čechovovej hry Platonov. Okrem toho mám ešte veľa krásnych rolí, ktoré hrám priebežne v Astorke, divadle Aréna a pražskom divadle Palace. No Sofiu Tolstú považujem za najťažšiu.
Svoju plodnú hereckú dráhu rozbehla Anna Šišková v trnavskom Divadle pre deti
a mládež. Hoci jeho vtedajší názov hovorí skôr o malom divákovi, v tom období
tam vznikali netradičné a inšpiratívne inscenácie aj pre dospelých, hlavne pod
vedením režisérov Juraja Nvotu a Blaha Uhlára. Snímka je z inscenácie Činčaraka
V čom?
Trvalo mi dlhšie než zvyčajne, kým som si tú postavu osvojila. Teraz ju už hrám rada. Mala som málo času na jej naštudovanie, lebo sa alternujeme so Szidi Tobias. Sofia má veľký vývoj, prechádza z polohy krehkej dievčiny cez zrelú ženu až do staroby. Postupne sa mení jej charakter, ale nemení sa jej stav – je to matka, ktorá sa celý život usiluje postarať o svoje deti. V novej hre Platonov nemám veľkú úlohu, napriek tomu je veľmi podstatná. Je to vydatá žena, ktorá má dieťa a pre rodinu je ochotná obetovať čokoľvek. Miluje svojho muža, aj keď vie, že je to sviniar a láme srdcia iným ženám.
Je ťažké hľadať silné stránky takéhoto typu ženy?
Myslím si, že je to veľmi silná žena. Vo svojom živote by som asi nedokázala to, čo ona – pozerať sa na svojho muža, ako flirtuje, zvádza iné ženy a trpieť to. Už som sa ocitla v podobnej situácii a riešila som to zauchami. Takže, nie som trpiteľský typ, hoci aj ja vydržím veľa.
Viete odpúšťať?
Moji priatelia a kolegovia hovoria, že nedokážem v sebe nosiť zášť a odpustím všetko a každému, aj čo by som nemala. Nenávisť a zlosť sa vytratí z mojej hlavy a srdca, ani neviem ako. Zostane len nedôvera. Aj keď sa často spálim, vieru v objektívne dobro človeka si nedám zobrať, lepšie sa mi tak žije.
Čo znamená zžívať sa s divadelnou postavou?
Keď hrám väčšiu úlohu, v prvom pláne hľadám, ako by som reagovala ja, je to čistá vnútorná cesta. Postupne sa s režisérom dopracúvame k tomu, aká je postava naozaj – konfrontujeme jej reakcie s mojimi a niekedy sa nám to stretne – reaguje rovnako, ako by som reagovala ja. Som v nej prítomná. Po premiére už začína mať vlastný život, už existuje a pomaličky sama funguje. Všetko sa pospája a mne akoby svitlo, kto to je. Po desiatich reprízach je mi už úplne jasné, viem presne, ako hovorí, myslí, chodí, cíti. Niekedy je taká šťavnatá, plnokrvná, naozajstná, že by som mohla urobiť čokoľvek, byť ticho aj pol minúty a diváci by sa ani nepohli, lebo sú v nej a úplne jej uverili. Mám pocit, že až tak ich dokáže fascinovať.
Zakaždým je to takéto fascinujúce?
Niekedy sa magická zmena neudeje. Závisí to aj od partnerskej súhry. Divadlo je kolektívna vec, musíme ísť spolu, cítiť sa navzájom, počúvať sa a nepresadzovať na úkor druhého. Musí nás to spolu baviť, to je najdôležitejšie.
Na ktorú úlohu máte najkrajšie spomienky?
Veľmi rada som hrala Soňu v Ujovi Váňovi s Mariánom Zednikovičom, tá rola bola asi moja najobľúbenejšia. Odžila a odplakala som si ju so všetkými svojimi osobnými starosťami a bolesťami. Myslela si, že je škaredá a nemá nárok na lásku, že je vlastne taká chuderka, ale mala v sebe obrovskú lásku a vieru v Boha.
Postavy takzvaných chuderiek akoby vám vyhovovali. Priťahuje vás na nich niečo?
Každá takáto postava má v sebe nejaký rozpor, väčšinou na svoju naivitu, lepšie povedané dôveru v ľudí, nejako doplatí, často sa sklame v mužoch. Musím povedať, že s tým mám zo života vcelku bohaté skúsenosti – tragický rozmer rozchodu a pocit opustenosti dokonale poznám. To asi na postavách vidno. Tých chudier som pohrala dosť. Mám rada sociálne typy, sú mi niečím blízke.
V čom okrem jazyka je pre vás iné české divadlo?
V Prahe som zatiaľ urobila dve inscenácie – monodrámu Jašek, čo je vtipný príbeh neúspešnej herečky, ktorá si má vybrať medzi divadlom a dieťaťom, a hru Všetko o ženách. Táto hra mi pripomína moju dávnu éru v Trnave, má veľký nadhľad a humor. Ale nerada by som české divadlo zovšeobecňovala. Len v Prahe je osemdesiat divadiel, každé je iné, takže priestoru a smerov je dosť. Niektoré mi pripadajú patetickejšie, u nás by ste také nenašli, a niektoré až priveľmi bulvárne a podliezavé, tých je tiež dosť, ale sú tu aj skvelé súčasné, civilné a máme sa od nich čo učiť.
S Csongorom Kassayom, Jaroslavom Dušekom a Bolkom Polívkom si Anka Šišková
zahrala vo filme Jana Hřebejka Musíme si pomáhať, za ktorý v roku 2000 získala
Českého leva. V tom istom roku sa dostavil aj úspech v divadle – cenu Dosky získala
za postavu Celie v inscenácii Večierok
Prečo vám spomínaná hra pripomína Trnavu?
Lebo som tam podobným spôsobom vytvorila viacero postáv. Trnavské divadlo bolo na tie časy – v osemdesiatych rokoch, keď som v ňom pôsobila – veľmi moderné a súčasné. Ako herci sme boli v hrách vždy za seba, na svoje postavy sme sa hrali, skočili sme do nich, potom z nich zase vyskočili, komentovali sme ich správanie a divákov to veľmi bavilo. Mali veľký rozmer humoru aj výpovede. Robievali to aj Lasica so Satinským, vlastne sme hrali aj ich hry. Samozrejme, človek to nemôže robiť stále, ani divákov by to stále nebavilo. Rokmi som prešla aj k inému herectvu, ale teraz robím tú starú známu metódu znova a s chuťou.
V Trnave ste rozbehli svoju hereckú kariéru ako elévka. Aké to bolo, fungovať v divadle v tomto postavení?
Hlásila som sa na herectvo v Bratislave, ale neprijali ma. Tak som išla do Trnavy na pedagogickú fakultu. Pol roka som sa chodila pozerať na hercov trnavského divadla a veľmi ma to ťahalo na javisko. Potom som zistila, že by sa to dalo skúsiť v divadle v Spišskej Novej Vsi, že tam berú ľudí aj bez hereckej školy. Tak som išla na konkurz, na základe ktorého si ma nakoniec nechali v prešovskom divadle. Po roku som sa vrátila už do trnavského divadla hrať Júliu.
A čo pedagogické štúdium?
Medzitým som ho prerušila, potom som v ňom pokračovala diaľkovo tri roky, ale nakoniec som ho nedokončila, lebo medzitým sa mi narodila dcéra Dorotka. V tom čase som už veľa hrala, mala som za sebou asi dvadsať naštudovaných postáv a vedela som, že z divadla nechcem odísť. V Trnave bol výborný kolektív a prognóza hereckej budúcnosti bola dobrá. Mala som však problém, kde bývať, ako žiť ďalej.
Zvládali ste to sama s malým dieťaťom?
Do divadla som nastúpila už po šiestich týždňoch materskej dovolenky. Do troch mesiacov bola Dorotka s mojou mamou. Ďalšie mesiace to bolo veľké trápenie, išla z rúk do rúk a často sa to aj zle skončilo, strážili ju rôzne panie a nemohla som sa na ne spoľahnúť. Nechceli chodiť ku mne, lebo som mala len takú malú izbičku, tak som malú nosievala k nim. Až keď mala Dorotka rok, podarilo sa mi nájsť jednu fantastickú paniu, volala sa Svatá, bola veľmi milá a rozumeli sme si. Bývala sama a mala pekný bytík, spravila Dorotke izbičku, vodila som ju tam až dovtedy, kým nezačala chodiť do školy.
Ako si dcéra zvykala, keď ste si založili novú rodinu s režisérom Jurajom Nvotom?
To je už tak strašne dávno! Jasné, že dobre. Bola šťastná, že sme sa stali kompletnou rodinou a Juraja ľúbila.
Vaše dve dcéry, Dorotka a Terezka, sú dnes samostatne mysliace mladé ženy, úspešné v umeleckej branži. Do akej miery sú od vás nezávislé?
Obdivujem ich, mám pocit, že v porovnaní so mnou sú ešte na druhú. Neviem, či to je dobré, či nelietajú privysoko. Sú samostatné, ale finančne ešte nie. Terezka študuje a Dorotka si už na seba zarobí, ale nie vždy sa jej darí. Som ich mama, musím im byť oporou. A pokiaľ mám, tak to väčšinou rozdám mojim blízkym. Z toho mám najlepší pocit, keď môžem niekomu pomôcť. Ani zďaleka to však nie je také ako vo vysnívanom Hollywoode, aj ja mávam často finančné problémy, ako každý.
Mali ste pocit, že po úspechu vo filme Musíme si pomáhať vám bol Hollywood bližší?
Mala som vtedy šancu ostať v Amerike a skúsiť šťastie, dostala som kontakty na všelijaké castingové agentúry a mohla som sa v nich hlásiť. Ale neprichádzalo to do úvahy. Dievčatá boli ešte malé. A myslím, že som na to ani nemala dosť odvahy. Možno, keby sa to stalo mojim dcéram, išli by do toho.
Anička – rovnomenná herečkina postava z hry Macocha podľa knižnej predlohy
Ruda Slobodu, ktorá vznikla na doskách bratislavského divadla Astorka
Prešli ste ako matka viacerými vzťahmi. Čo si dnes pod pojmom rodina predstavujete?
Až keď sa mi rodina rozpadla, uvedomila som si, ako si ju treba vážiť. Pre mňa znamená veľmi veľa. Počítam do nej aj najbližších priateľov, jednoducho ľudí, ktorí pomôžu v najťažších chvíľach a dá sa na nich spoľahnúť. My sme boli veľká rodina, veď som mala štyroch bratov. Hoci dvaja zomreli, jeden z nich nechal po sebe štyri deti a aj oni už majú svoje deti. Keď sa stretneme iba s mojimi súrodencami a ich deťmi, tak je nás aj dvadsať. Jirko, môj partner, to má veľmi rád. V jeho dome za Prahou sa všetci zmestíme. Milujem tie stretnutia, organizujem ich, navarím, nachystám a vždy sa dobre bavíme. Teším sa aj na nové rodiny mojich dcér, keď si ich raz možno založia.
Ako ste prežívali, keď vaše dcéry odišli z domu?
Prepadol ma neznámy pocit, dnes sa tomu vraví syndróm opusteného hniezda. Bolo to dosť hrozné, ani som netušila, že niečo také existuje. Dosť ťažko som to obdobie prekonávala. Bola som sama, s Jurajom sme už boli rozvedení, on si založil novú rodinu. Potom som zistila, že jediná cesta, ako sa so situáciou vyrovnať, je naučiť sa žiť sama so sebou. A nestratiť kontakt s deťmi. Urobiť si pekné chvíle. Podarilo sa nám s dievčatami napríklad odcestovať spolu na pár dní, alebo sa len tak stretnúť, ísť na večeru, do kina a tak. Skype, mobil a mail sú síce fajn vymoženosti, ale je celkom iné, keď je človek pri vás a vy sa ho môžete dotknúť.
Myslíte, že dcéry vedeli, ako sa cítite?
Ony to tak určite necítili a v ich veku som na tom bola podobne – bolo mi to viac-menej jedno. Moja mama ostala tiež sama – otec zomrel, keď som mala šestnásť a keď to prišlo, tak som jednoducho odišla na vysokú školu, neberúc zvláštny ohľad.
Minulý rok ste cestovali za dcérou Dorotou do Nepálu, kde dlhodobo žije. Ako na vás zapôsobil tamojší život?
Bol to obrovský zážitok, čosi úplne nové. Týždeň som chodila po kraji, Dorotka mi ukázala všetky pamiatky. Zvyšok času som trávila na ajurvédskej klinike, kde mi liečili chrbticu. Dorotka s Terezkou išli v tom čase do Himalájí na trek. Keď hovoríme o rodine, tak tá je v tom prostredí úplnou prioritou. Nielen rodičia sa starajú o deti, ale aj deti o rodičov. Osamostatňovať sa začnú, až keď si zakladajú rodinu, ale neponáhľajú sa preč od rodičov. Možno to súvisí s materiálnymi podmienkami. Nemajú peniaze, žijú veľmi chudobne, ale sú s tým spokojní. To je zvláštne, akoby s bohatstvom a všetkým, čo si za peniaze môžeme dovoliť, si nielen budujeme nezávislosť, ale sme viac osamelí, prichádzame o spolupatričnosť, lásku aj humor veľkej rodiny. Ale žiť v Nepále by som nemohla. Tešila som sa domov.
S partnerom Jiřím Chlumským žijete v Prahe, ale ste často aj v Bratislave. Kde máte domov?
Ťažko povedať, v Bratislave cítim asi väčšie zázemie. Mám tu svoje domovské divadlo Astorku, viac priateľov a potom, súvisí to aj s ponukami. Teraz v Čechách toľko nenakrúcam, mám viac práce u nás. Ale viete, ako sa vždy teším, keď idem do Prahy? Aj tam mám domov, druhý domov.
Čo teraz aktuálne nakrúcate?
V Bratislave je to Ordinácia v ružovej záhrade, kde hrám zase chuderu (smiech). Okrem toho mám asi tri-štyrikrát do týždňa predstavenie, buď v Astorke, alebo v Aréne. V Prahe okrem divadla, ktoré hrám tak dva-trikrát do mesiaca, teraz robím v seriáli Kriminálka Anděl, hrám tam vrahyňu. Okrem toho je roztočený film Sudetland, v ktorom hrám Nemku. Takže je to viac menších vecí a keď to pozliepate dokopy, tak veru mám čo robiť. Predtým som bola v Prahe viac ako tu. Teraz je to naopak.
Vášmu partnerovi to takto vyhovuje?
Niekedy nie, ale vždy keď prídem, snažím sa mu to vynahradiť. Naposledy som prišla po mesiaci, lebo som v Bratislave skúšala divadlo. Tak som prichystala hody – uvarila som štyri chody, paprikáš, pečenú hus, krevety, husaciu pečienku a ešte nejaké dobroty, pobudla som dva dni a odišla. Jedla mal tak na týždeň aj pre kamarátov. Samozrejme, nechcem na striedačku žiť donekonečna. Ale teraz je situácia takáto – on má prácu tam a ja tu, z niečoho žiť musíme. Už sa teším na prázdniny, to sme stále spolu.
So súčasným partnerom, českým režisérom Jiřím Chlumským.
Mali ste štyroch bratov – ako ovplyvnili váš pohľad na mužov?
Dvaja bratia boli oveľa starší, odišli z domu, keď som mala desať a chodili len na víkendy. Jeden v osemnástich zomrel, takže som vyrastala hlavne s mamou a mladším bratom. Ale vždy som sa veľmi tešila, keď starší prišli, boli moje veľké vzory. Najstarší bol lekár, aj keď žil v Sokolove, bol mi ako druhý otec. Bol múdry, trpezlivý a vždy mi pomáhal aj finančne. Bol pre mňa dôkazom toho, že chlap dokáže veci v každej situácii zvládnuť, vie byť oporou a má nadhľad. Ukázal mi, čo je v živote podstatné a že rodina v každej situácii musí držať spolu a pomáhať si.
Vyrastali ste vo Vrátnej doline. Vraciate sa stále do svojho rodiska?
Veľmi rada, mám tam rodinu a zopár dobrých priateľov, ku ktorým chodím na dreveničku. Rodičia mali hotel a reštauráciu nad potokom v Štefanovej, ale tá už neexistuje, vyhorela, postavili namiesto nej druhú. Aj keď sme sa vtedy s rodičmi presťahovali do Lednických Rovní, detstvo sa mi navždy spája s Vrátnou dolinou. Keď som tam priviedla môjho partnera Jirku, tak sa mu ten jánošikovský kraj zapáčil, že sa rozhodol väčšinu scén filmu Nedodržaný sľub nakrútiť práve v ňom. Tento kút Slovenska je naozaj úžasný.
Anna Šišková (1960)
