Exil je pre mňa dodnes vzrušujúci

Deliacia čiara medzi páchateľmi a obeťami v totalite je niekedy nejasná, hovorí Dušan Šimko.

Dušan Šimko (1945, Košice), v roku 1968 emigroval do Švajčiarska, v Bazileji dokončil štúdium a dodnes tam pôsobí ako docent na Geografickom inštitúte Univerzity Bazilej. Knižne mu vyšli diela Maratón Juana Zabalu, Japonský diván, Esterházyho lokaj, Exil(Zdroj: Peter Procházka)

Po Jaroslave Blažkovej je DUŠAN ŠIMKO druhým exilovým autorom, ktorý sa dostal do finále Anasoft litery. Napriek tomuto úspechu si myslí, že s výnimkou rodných Košíc ho intenzívnejšie vnímajú v Prahe než na Slovensku.

Po odchode do emigrácie ste publikovali slovenské texty a aj knihu Maratón Juana Zabalu v exilových vydavateľstvách. Nelákalo vás radšej písať v nemčine a stať sa nemeckým autorom na oveľa väčšom literárnom trhu?
„Publikovať som začal najprv v nemčine. Moje recenzie, eseje a literárne reportáže vychádzali od roku 1975 vo viacerých denníkoch a týždenníkoch, napríklad Die Weltwoche či Schweizer Monatshefte. Rozhodnutie písať po slovensky bolo azda iracionálne, ale dnes som rád, že od roku 1984, keď vyšli moje poviedky Maratón Juana Zabalu v londýnskom exilovom vydavateľstve Rozmluvy, píšem beletristiku výlučne v rodnom jazyku. Pritom rád pripomeniem, že vlastne mojím materinským jazykom je srbčina. Takže som vlastne autor dvojdomý, čo nie je nič zvláštne v Európe. Spomeniem len Nabokova s jeho ruskými a americkými prózami."

Neuvažovali ste po roku 1989 o návrate na Slovensko? Akú úlohu pri tom rozhodovaní zohrávali vaše literárne ambície?
„Domov som sa vracal často hlavne kvôli mojim rodičom a taktiež kvôli priateľom a vydavateľom. V Bratislave a Prahe som v roku 1991 prišiel založiť kultúrne centrum Pro Helvetia. Nakoľko nie som ,kultúrny byrokrat', bolo dohodnuté, že sa po polroku vrátim do Švajčiarska."

Ako je vo Švajčiarsku známa slovenská literatúra?
„Je to takrečeno neznámy artikel európskej literatúry. Chýbajú nám hlavne nadšení sprostredkovatelia, akým bol napríklad Karl Dedecius pre poľskú beletriu a kvalitní prekladatelia, akou bola švajčiarska slavistka Susanne Roth, ktorá kongeniálne preložila diela Hrabala a Kunderu do nemčiny, alebo Christine Virágh, prekladateľka diela môjho znamenitého rodáka Sándora Máraia."

Nechýba vám spätná väzba od slovenských čitateľov, ktorú by ste tu mali z prvej ruky?
„V rokoch 1975 - 1989 som pravidelne prispieval do exilových československých periodík Obrysu, Zpravodaja a Tigridovho Svědectví. Kontakt s čitateľmi som dovtedy mať nemohol. Preto som pod pseudonymom rád písal príspevky do Slobodnej Európy a Deutschlandfunku. Tie boli odvysielané a od početných známych som sa dozvedel, že boli počúvané veľkou obcou poslucháčov. Vo Švajčiarsku som bol viac ako desaťročie voľným spolupracovníkom kultúrnej redakcie švajčiarskeho rozhlasu DRS II. Od roku 1991 som začal prispievať do košického štúdia Slovenského rozhlasu a pracoval som určitý čas pre obnovený Kultúrny život, Profil a pražské periodiká Atelier a TýdeníkA2. Dodnes mám však dojem, že ma v Prahe vnímajú intenzívnejšie ako na Slovensku, prirodzene, s výnimkou Košíc."

Podľa tém vašich kníh sa môže zdať, že ste potrebu akéhosi vyrovnania sa so životom exulanta pocítili až pomerne neskoro, kniha Exil in Basel vyšla v nemčine až v roku 2003. Je to tak?
„Rozhovory s exulantmi boli preložené zo slovenčiny a češtiny do nemčiny, nakoľko mi šlo o akési zmapovanie mentálneho priestoru exulantov v Bazileji. Svojho času sa Pavel Vilikovský vo svojej recenzii tejto publikácie vyslovil za domáce vydanie, čo ma potešilo. Exil je dodnes pre mňa obohacujúcou a stále vzrušujúcou skutočnosťou. Mal som možnosť spoznať rad pozoruhodných a skvelých ľudí - spisovateľov ako môj osobný priateľ srbský autor Danilo Kiš, Jiří Gruša, Jiří Kolář, Slawomir Mrozek a mnohí iní. Ako univerzitný učiteľ som strávil štyri roky v Japonsku a Číne. Vtedy som pochopil exil ako stálu konfrontáciu s cudzou, zdanlivo nepochopiteľnou kultúrou. Moja kniha Japonský diván je pokusom o vyjadrenie nášho ,stredoeurópskeho' zneistenia zoči-voči modernej východoázijskej spoločnosti."

Čo rozhodlo, že ste sa pustili do písania knihy Gubbio. Kniha udavačov?
„Po rokoch sledovania stagnácie a konformizmu československej spoločnosti v období normalizácie vznikla myšlienka napísať knihu zaoberajúcu sa tematikou udavačstva, konfidentstva a ľudskej slabosti, ale bez moralizujúceho balastu. Skôr vyjadrenie údivu nad touto konštantou našej spoločenskej kultúry. Moja próza Gubbio je situovaná do rôznych prostredí a časových rovín. Príbehy spája iba červená niť ľudského zlyhania."

Na Slovensku sa stále vynárajú prípady rôznych foriem spolupráce s ŠtB v predošlom režime. Ste zástancom teórie hrubej čiary za minulosťou?
„Celá moja doterajšia tvorba nie je ničím iným ako skromným príspevkom v boji proti zabúdaniu a mýtu kolektívnej spoluviny. Tak napríklad v mojom dokumentárnom filme VI. prápor prídu k slovu bývalí židovskí povolanci pracovnej služby armády slovenského štátu. Samozrejme, že deliaca čiara medzi páchateľmi a obeťami totalitných režimov je niekedy nejasná či difúzna. Práve tento čudný ,medzipriestor' má byť, okrem iného doménou literatúry. To ostatné riešia historické vedy a subjektívny úsudok jednotlivých občanov."

Mimoriadnu pozornosť vyvolala kauza údajného udavačstva Milana Kunderu. Aký ohlas mala vo Švajčiarsku?
„Kundera je naďalej pre mňa veľkým českým a európskym autorom. Švajčiarske médiá poskytli o tejto kauze rozsiahle a solídne spravodajstvo."

Kolář: Vaša kniha sa mi veľmi páči

Dušan Šimko vydal v roku 1984 v Londýne svoju prvú zbierku poviedok Maratón Juana Zabalu. Krátko potom ho z parížskeho exilu kontaktoval Jiří Kolář, s ktorým sa autor poznal už z čias, keď prispieval do Tigridovho časopisu Svědectví. Na Šimkovu veľkú radosť mu Kolář poslal pohľadnicu s lakonickým textom: „Vaša kniha sa mi veľmi páči.“
Tak vzniklo priateľstvo medzi legendou českej umeleckej scény a slovenským prozaikom.
Kedykoľvek mal potom Dušan Šimko cestu z Bazileja do parížskej redakcie Svědectví, navštívil Kolářa, ktorého veľmi obdivoval. Cenil si ho dokonca viac ako básnika než ako výtvarníka.


Hlavne však obdivoval jeho skromnosť, vzdelanosť a jemný humor, tieto vlastnosti pôsobili silným dojmom zrejme na každého. Kolář v ateliéri, ktorý mu svojho času zariadil francúzsky minister kultúry Lang, často prijímal návštevy. Na stole mal vždy pripravenú fľašu výborného Bordeaux a pri lúčení často svojmu hosťovi daroval niekoľko koláží.
V roku 1995 dozrelo Šimkovo rozhodnutie nakrútiť o Kolářovi dokumentárny film. Zámerom bolo, aby v ňom rozprávali Kolářovi najlepší umeleckí priatelia, ktorí boli pri zrode slávnej Skupiny 42 v pražskej kaviarni Slavia. Tak sa aj stalo. Vo filme možno vidieť významné osobnosti, vystupuje tam kunsthistorik, bývalý riaditeľ Národnej galérie v Prahe Jiří Kotalík, básnik a prekladateľ Josef Hiršal a básnik Jan Vladislav.
Nakrúcanie s Kotalíkom a Hiršalom sa dialo v ich bytoch v Prahe a rozhovor s Vladislavom v jeho parížskom refugiu, v kaviarni na bulvári Saint Germain. Obzvlášť pekné bolo nakrúcanie s Janom Vladislavom, ktorý hovoril krásnou slovenčinou. A Hiršalove slovné hračky, to bola úžasná verbálna ekvilibristika, spomína Šimko.

Alice Mžyková
Fórum kritikov

Kniha je pokusom o spomínanie. Tematicky ju vymedzuje podtitul Kniha udavačov. To na nich Dušan Šimko spomína. Je to zaujímavé, dôležité a ťaživé spomínanie. Najsilnejšie je vtedy, keď sa prelína s autorovým príbehom či s reáliami, ktoré sú mu dobre známe. Šimko píše prostým, zbytočnými ornamentmi nezaťaženým, zrozumiteľným jazykom, čo svedčí o veľkom spisovateľskom majstrovstve.

Juraj Kušnierik
Týždeň

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  3. Rastie nám pokrivená generácia?
  4. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  7. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  5. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  7. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Slávnostná imatrikulácia SvF STU v Bratislave
  10. Univerzita vyTVORená nápadmi študentov!
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 19 969
  2. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 4 897
  3. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 2 764
  4. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 2 387
  5. Kedy sa refinancovanie oplatí? 2 275
  6. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 2 151
  7. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár 1 725
  8. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 1 648
  9. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 498
  10. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande 1 234

Téma: Anasoft litera


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Súdy v Trenčíne odmietajú riešiť Galkovu kauzu odpočúvania

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016. Najvyšší súd mu teraz prikázal konať.

KOMENTÁRE

Česi mieria do čiernej diery Európy. Všetko pre korunu

Je možné, že šanca ľahkého vstupu do eurozóny zmizne.

AUTO

Anketa o Svetové auto roka 2018 sa ponesie v znamení SUV

Posledný ročník vyhral Jaguar F-Pace.

Neprehliadnite tiež

Zarába rekordne veľa, ale žije ako vojak. Stačilo, hovorí Madonna

Trvá dvadsať minút, kým jej po koncerte prestane pískať v ušiach.

Slovensko bude o Oscara súťažiť s Čiarou

Americká akadémia uvidí príbeh nelegálneho pašeráka Adama.

Yoko Ono zasiahla proti poľskej limonáde. Aj keď právo na to celkom nemá

Novovzniknutá firma nemala šancu, Yoko vlastní značku John Lennon.

BBC bude cez víkend pripravovať reláciu o slovenskej hudbe

World Music Festival v Bratislave pomôže zviditeľniť našu hudbu.