Dvojsečnou zbraňou slovenských skupín je fakt, že si ich diváci najviac užívajú na verejných podujatiach. Či ide o letné festivaly, alebo mestské akcie, Slováci sa často radi zabávajú zadarmo a vo veľkom.
Para sa stala jednou z hlavných dramaturgických vložiek spomínaných akcií. Na jednej strane fantastická príležitosť, ako si získať široký dav, na druhej strane hrozí kapele viac-menej dehonestácia. Takým divákom je totiž zväčša jedno, čo kričia - podstatné pre nich je, že kričia.
Para postavila aj najnovší album Povstanie prioritne pre túto cieľovú skupinu. Veselé rytmy, ľahko zapamätateľné melódie a hymnické refrény. Na rozdiel od ďalších interpretov s rovnakým motívom však posúva úroveň tejto muziky o niekoľko tried vyššie.
Na Povstaní nenájdete žiadnu prihlúplu recesiu a chabé nahrávky. Album je dokonca veľmi dôvtipne prepracovaný, s využitím viacerých zaujímavých inštrumentálnych pasáží, kde dominuje takmer tanečná basová linka a stále inak znejúca gitara. Do pozadia prekvapivo ustupuje vokál frontmana Laskyho. Textom v jeho prevedení občas ťažko rozumieť, čo je škoda.
Para sa, vďakabohu, svojimi myšlienkami nesnaží uchvátiť intelektuálnych fanúšikov poézie postavenej na nepochopiteľných metaforách a symbolike. Sympaticky sa drží svojho megafónu a vraví, čo ju napadne.
Skladby sa dajú rozdeliť do viacerých kategórií a klasické „odrhovačky" (Povstanie, Dávno a Zatancuj) akoby len cielene „baláchali" fanúšikov, že je všetko po starom. Paradoxne práve vyspelosťou a miznúcou bezprostrednosťou, ktoré sa Povstaniu vytýkajú, album získava nový kredit.
Vďaka trackom ako Neverím, či Prázdniny môžeme zistiť, že Para nefunguje len v podobe bezplatného spaľovača kalórií, ale že dokáže ponúknuť viac. Možno by sa však oplatilo vyhnúť zuzano-smatanovským „nanana", „ajajaja" a „tralala", aj často sa opakujúcim hymnickým vetám.
Keď však zaznejú úvodné tóny väčšiny skladieb na koncerte, aj mnohí z kritikov tejto skupiny by nadšene dvihli ruky nad hlavu. Dôvod je jednoduchý - Para vie baviť.
Autor: Katarína Šamajová
